Pokus o znovuzrodenie....

 Pred pár dňami ma tak trochu chytili stavy z minulosti. Splnila som si svoj najväčší sen, a to ísť na moju najobľúbenejšiu kapelu, s ktorou som vyrastala. Prežila som s ňou celú pubertu a počúvam ich doteraz a nemyslím si, že niečo zmení môj názor. Trochu ma to ponorilo do čias, kedy som bývala tvrdohlavá a išla si za svojim. Neriešila som okolie a snažila sa aj ignorovať rodičov, keďže ma zrovna nepodporovali a nemám s nimi nejaký extra vzťah. 

Bol to moment, kedy som si všetky ušetrené peniaze vymenila za svoju prvú gitaru. Strašne ma to bavilo a tešila som sa z toho. Po pár rokoch som sa rozhodla, že ju predám a kúpim si nejakú elektriku a šuntové kombo. Aj sa mi to podarilo a niečo som si ušetrila, aby som si mohla to kombo kúpiť. Boli to super časy. Vtedy ma nič netrápilo, všetko mi bolo jedno a neriešila som čo bude ďalej. 

Kým som sa nedala dohromady so starým kamarátom, ktorého som si myslela, že poznám veľmi dobre a bude to super. Ten sa za tie tri roky, čo sme sa nevideli radikálne zmenil. Kvôli nemu som skoro nedokončila posledné dva roky školy. Neviem, či som to tu už písala, ale boli to muky, psychicky ma týral a ja som sa nechala. Aj keď som mu vynadala, nakoniec som zvesila chvost a nechala pravdu na jeho strane, aby sa to ukľudnilo. Kým neprišiel deň, kedy sme mali ísť na oslavu a on sa na mňa vykašľal a išiel tam bezo mňa. Vtedy som sa totálne zrútila a po hádke sa so mnou rozišiel. V tom momente to bolo najlepšie, čo sa mohlo stať. Pretrpela som si dva týždne, ale vrátila som sa do svojich praktických čias, kedy som triezvo uvažovala a uvedomila si, že som sa len lacno zapredala za niečo, čo som si myslela, že bola láska ako sa mi snažil veľa-krát dosvedčiť. 

Prešli asi dva týždne, čo som nevychádzala z domu a potom som sa nejak spamätala. V tom období som už vyše roka chodila k psychiatričke. Ale žiaľ sa môj stav vôbec nezlepšoval. Nakoniec bol problém on. Po rozchode sa mi podarilo dostať sa do starých koľají a nenechať so sebou manipulovať emócie. Hrdo som sa zdvihla a dokončila školu na jednotky. Zmaturovala som ľavou zadnou a na moje vlastné prekvapenie. Opäť som sa dokázala dívať na svet iným pohľadom. Samozrejme, že po pár mesiacoch sa mi snažil dovolať, lámal ma na lacné klamstvá, aby ma získal späť, ale povedala som si, že sa z neho stal egocentrický psychopat a ja nie som hračka, s ktorou sa bude hrať, kedy on bude chcieť. 

V tom období sa ma ujal môj terajší manžel, ktorý si so mnou v začiatkoch trocha vytrpel, lebo som bola ešte nervózna z predošlého vzťahu a bála sa, že niečo sa zopakuje, ale to je na iný príbeh....

Teraz som si po 15tich rokoch splnila ďalší sen a kúpila si gitaru, ktorú som vždy chcela a dokonca začala chodiť na hodiny spevu. Vrátila som sa trochu do čias puberty, ale nie je to 100%, ale len nejaké útržky, ktoré sa snažím pretaviť a zhmotniť.  Dúfam, že nie márne, sa mi raz podarí znovu naštartovať aspoň z polovice ten motor, ktorý ma vtedy hnal a dokázala som naozaj robiť veľa vecí a ignorovať okolie. Teraz mám pri sebe úžasného človeka, ktorý ma vo všetkom podporuje a snažím sa na to cieliť, aj keď sa mi to nedarí, stále mi idú hlavou hrozné myšlienky. Veľa vecí sa snažím utiahnuť, neriešiť ich, ale občas to prekypí na povrch. Samozrejme s panickými záchvatmi nie je sranda, takže ak budem aspoň na 80% rovnaká ako vtedy, mám vyhraté. Uvidíme ako dlho ma dokážu moje sny motivovať.

Motivácia vs. Demotivácia

 Aktuálne bojujem s veľmi zlou pracovnou skúsenosťou. Rada by som verejne povedala o tejto firme, ako zdiera svojich zamestnancov resp. externých grafikov a zneužíva ich. Na začiatku vám nahovoria, ako si stojíte za svojím a ste schopní si zarobiť pekné peniaze. Mzda bola škálovaná od 400-2500 €, kde 400 € je pre zväčša brigádnikov popri škole, no žiaľ som sa po dvoch mesiacoch 9 hodinovej smeny kedy som bola nonstop pri PC a makala, nedostala ani na sprostých 600 €. Je to strašne úbohe ako lákajú nových externých dodávateľov a potom vás takto vykorisťujú. 

Viem, že aj keby sa naskytla iná práca, určite by som si vždy vybrala toto, práca z domu a robím grafiku ako som chcela. Len ten ich sľubovaný plat nie je ani tretina toho a pri plnom úväzku sa z toho vyžiť nedá. Keby som našla nejaké verejné fórum, kde sa to rieši, určite sa tam ozvem a rada prispejem mojimi bohatými skúsenosťami, ktoré som za tieto dva mesiac nebrala. 

Bojujem s motiváciou a demotiváciou zároveň. Snažím sa mať na pamäti, že keby som na úrade práce nedostanem ani tých 400 €, ale za ten stráveny čas a energiu to nestojí. Každý deň sledujem ponuky a posielam životopisy. Ráno vstávam s nehoráznym stresom a tlakom. Mám problém vstať z postele. Keď sa prihlásim do práce, tak to trocha opadne, ale keď tam vidím, že nemám nič na robote, som z toho frustrovaná. Strašne sa mi táto robota zhnusila. Keby viem ako, tak urobím o tej firme také neskutočné povedomie, že žiaden grafik tam nikdy nepáchne. 

Motiváciu mám vypadnúť z tejto zmluvy okamžite... už teraz sa teším a plánujem ako sa na nich vyserem zo dňa na deň, len aby som si našla novú prácu. No moja motivácia potom rýchlo klesá s mojím mizerným portfóliom. Nemám z bývalej práce zrovna skvosty, ktorými by som sa mohla pochváliť. Ako som hovorila v predošlom článku, ten zabitý rok si bude vyčítať asi naveky. Teraz občas niečo urobím, ale nie je to nič prevratné a hlavne, po celom dni v "robote" som z tej práce tak znechutená, že nemám žiadne nápady ani predstavy tvoriť niečo. Potom ma na chvíľku premôže motivácia skúsiť osloviť miestne firmy o spoluprácu. Tam som zas brzdená portfóliom a opäť som na dne. Stále sa zviecham zo zeme a nebaví ma to už. Nemám úžasnu školu, skvelé kontakty ani bohatých rodičov a tým mi klesá aj chuť do života. Vôbec sa neviem potešiť, všetko strašne rýchlo vyprchá a mizne. Nevládzem sa ani sústrediť na robotu, ktorá ma absolútne neštve, aspoň si to hovorím, ale vnútorne ma to strašne zožiera a neviem to prekonať. Nedarí sa mi to prelomiť a donútiť podvedomie, že je to kravina a nebudem tu dlho. Na rozlúčku im napíšem krásnu správu ako zaobchádzajú s nami a ako dúfam, že to krachne čím skôr! 

Bojím sa, či ešte budem schopná tvoriť a tešiť sa z tej roboty. Najlepšie sú inzeráty "vytvoríte grafiku z ktorej padneme na riť" a podobné žvásty, ktoré ma okamžite odradia vôbec tam poslať žiadosť. 

Som zúfalá, dúfam, že toto zlé obdobie sa skončí, trvá to už dva roky a už som naozaj unavená... 

Odsúdená samote

Málo kedy si sama pustím nejaký film. Dnes som bola opäť sama doma, vlastne som sama celý týždeň. Nejak mi napadlo pustiť si Yesman. Ten film mám celkom rada, ale skôr ako komédiu, než ako motivačný film. 

Dnes som popri tomrozmýšľala, prečo sa tak veľmi neznášam a prečo je všetko také čierne. V tom filme mal dvoch kamošov, ktorým na ňom záležalo a nútili ho do spoločnosti. Ja presne opačne, nemám nikoho, kto by sa o mňa zaujímal. Vraj mám pár kamošov, ale tí si nespomenú aký je rok dlhý, kým sa neozvem ja. Čiže takí kamoši na nič. Môžem povedať, že vlastne o mňa nejaví záujem nikto, okrem môjho muža, asi preto, keď niekam mám ísť, tak idem najradšej s ním. Dokonca ani vlastná rodina mi nezavolá len tak, aby niečo nepotrebovali. Nemám sa s kým porozprávať, ani sa vykecať a popravde, tým že sú všetky vzťahy také suché, ani nemám chuť sa s niekým rozprávať. Vždy som bola sama na všetko a je to tak aj teraz. Keby sa mi aj niečo stalo, tak nepríde za mnou nikto. 

Je to smutné zistenie, nakoľko mi je veľmi zle medzi stenami doma. Už som zo všetkého unavená a mám plné zuby ľudí. Nemám chuť sa niekomu ozvať, ani mi nenapadne. Ak sa nám podarí odísť, tak pôjdem v tichosti a nikomu nedám nič vedieť. Aj tak to je každému jedno, kde som a či vôbec som. Najdôležitejšie mám pri sebe a ostatní mi môžu byť ukradnutí. 

Áno, štve ma to, cítim, že potrebujem kontakt a mať niekoho na dosah, ale zjavne nemám čo ponúknuť. Som úplne zbytočná a bezcenná. Asi sa s tým musím len zmieriť. Vždy som na všetko bola sama a asi mi je to súdené. Musím prekonať nenávisť voči sebe a akceptovať to. Netuším ako, ale možno časom sa niečo zmení. Donútiť sa prvorade myslieť iba na seba a všetko ostatné odsunúť preč a nebrať na to ohľad. Vykašľať sa na všetkých a dokopať sa k veciam, ktoré ma kedysi zaujímali, momentálne ma nič nebaví, ani nič nezaujíma. Neviem sa z ničoho tešiť, čakám kedy to zo mňa opadne. Trvá to už hrozne dlho a už nemám síl s tým bojovať a tváriť sa, ako mi je super, keď mi je úplne na nič. 

Ukľudnená z dovolenky rovno do roboty...

 Tak nejak po dovolenke som sa zabudla aj vyrozprávať. Moje strachy a nervy sa celkom ukľudnili a prekonala som aj nepríjemný most do Benátok, ktorý som myslela, že bude z toho celého to najhoršie, tak to bolo úplne v pohode. Vôbec som nemala stavy, až keď sme autom išli na poschodové parkovisko a vrátnik zahlásil 8 poschodie, tak ma skoro vykotilo. Na treťom som to vzdala a musela si vystúpiť. SBS ma skoro spucovala, že v prejazde sa nestojí, ale pochopili, že mám problém ísť hore, tak ma nechali počkať na poschodí. 

V podstate bola celá dovolenka naozaj super. Trochu som sa obávala Talianskej nátury, ale nakoniec sa z nich vykľuli skutočne milí ľudia a veľmi úctiví. Prostredie bolo tiež veľmi pekné, dosť na mňa zapôsobili ich centrá, ktoré sú skutočne staré a udržiavané. Kde ste sa otočili, tam bol nejaký skvost na pozretie. 

Najviac ma asi oslovila Verona, vždy som tam chcela ísť a teraz som si splnila sen, takže je to dobrý pocit. Jej staré centrum je nádherné, to malé námestie a historické budovy dookola. Mali sme tam jednu vyhliadnutú reštauráciu, kde sme sedeli na bočnom námestí obklopení budovou z rôznych období. Presne bolo vidieť ako bola dostavovaná. Každé to obdobie malo niečo do seba. 

Aby som nehovorila len krásy, tak určite spomeniem aj moje stavy. Cestou mi nebolo všetko jedno. Hlavne, keď sme šli cez Alpy. Je to celkom rozsiahle pohorie a stúpanie veľmi nevnímate, kým neprídete k osadám na úpätí hôr a vidíte skutočnú výšku. Boli to pekné pohľady na niektoré jazierka a dedinky v strede hôr. Svojím spôsobom to malo svoje čaro, ale keď prišli cesty, ktoré boli na kraji hory a videla som spád za zvodidlami, skoro som sa po.... Aj teraz, keď o tom píšem, tak mi nie je všetko jedno. Stále mám nervozitu v nohách a stavy na odpadnutie. 

Ale môžem povedať, že som to zvládla veľmi dobre! 

Horšie to bolo na strechce hotela, kde manžel rezervoval večeru. To bola iná káva. Na recepcií som si to veľmi neuvedomovala, ale potom mi manžel potvrdil, že rezervoval večeru na streche hotela s výhľadom na Benátky. Na rovnakom poschodí sme mali aj izbu, odkiaľ bol vstup na strechu. Nechcela som si to pripustiť, povedala som si, že som zvládla veľa a toto dokážem. Žiaľ, ako prišiel večer a mali sme vyjsť na strechu, úplne som sa rozklepala. Keď som videla, že dookola strechy je len sklenená tabuľa a mierny možno pol metrový múrik, tak ma prikovalo do stoličky. Celý večer som sa ani nepohla, Mala som problém aj si len nohu preložiť. Stále som sa snažila vnímať pevnú zem pod nohami a ukľudniť sa. Keď nám priniesli jedlo, tak som mala problém udržať lyžicu v ruke, tak sa mi triasli ruky. Pocit, že vyskočím bol príšerne silný a ani poháre vína ho neskrotilil. Sama doteraz neverím, že som to prežila a zvládla. Mám problém byť na treťom poschodí doma a ešte väčší problém ísť domov na 7. poschodie. Ako som na jar bola u mamy a bála sa, že vyskočím zo spánku, tak sa toho bojím aj teraz. 

Vôbec nevládzem, našla som si vysnívanú robotu, ktorú vôbec nedávam. Neviem sa odosobniť od nej a stále nad ňou rozmýšľam, čo ako urobiť. Vôbec mi nepridáva fakt, že zárobok je tam mizerný, aspoň zatiaľ. Uvidíme o mesiac dva, ak tam vydržím. Tak som sa z tej práce tešila a teraz cítim, že to nezvládam. Denne sa budím v strese a s nervami na krajíčku. Vôbec neviem, čo ma tak desí, všetko sa dá naučiť a ešte sú tam aj ľudia, ktorí sa snažia poradiť. Som tam len mesiac, mala by som sa ukľudniť a brať to športovo, nie sa zničiť do špiku kosti. Som zúfalá, že mi veľa vecí nefunguje ako má, kúpila som si nový počítač, že to pomôže, ale vôbec, je pravda, že tam nemám ešte všetko nastavené ako som mala na starom, ale aj tak mám pocit, že niektoré veci vôbec nefungujú. Som totálne v koncoch. Vôbec neviem ako ďalej. Mám pocit, že šťastie neexistuje. Naozaj sa musíte narodiť, aby sa vám darilo. Ja som nemala to šťastie a nemám ho. Nezvládam ani bežné rutinné činnosti a ledva fungujem v robote. Moja psychika je na veľmi tenkom ľade a neviem koľko ešte vydržím.

Žiť prítomnosťou

 Najväčší problém depresie je, že sa nevieme tešiť a užívať si aktuálny moment. Aj keď chceme a snažíme sa, v tých najťažších dňoch sa to nedá. Ja aktuálne bojujem už druhý mesiac s atakmi a mám každý deň ako na ihlách a očakávam, kedy to na mňa príde. Každý deň sledujem svoj dych a tep ako by mal byť každú chvíľku koniec.  Neviem si užiť deň ani daný moment bez toho, aby som na to nemyslela. 

Hovorí sa, že pri depresií žijeme buď minulosťou alebo strachom z budúcnosti. Ja mám strach nie len z budúcnosti, ale z každého nového dňa. Doslova prežívam dni za dňom bez výraznejšej emócie a pocitu, že toto bol super deň. Vždy sa teším už na večer a do postele, kedy môžem spať, popravde by som najradšej prespala celé dni, kým sa to nezmení, ak vôbec. Hneď ako vstanem, moje myšlienky prejdú do módu katastrofických scenárov a očakávam to najhoršie z každej strany. V momente ako mi zazvoní telefón, čakám, že sa niekomu niečo stalo. Vôbec mi nenapadne, že niekto ma chce počuť alebo možno odo mňa niečo potrebuje. Rovnako to mám aj keď vyjdem z bytu. Bojím sa, že ma prejde auto, aj keď prejdem sto krát cez cestu a prežijem, stále som v strehu a mám pocit, že som tu už vlastne neni, akoby som bola duch. Duch azda cíti strach? ... 

Môj strach z budúcnosti je tak silný, že mám pocit ako 60 ročná a aj sa tak v niektorých situáciach správam. Neviem sa baviť, užívať si a tešiť sa z hocičoho. Všetko, čo robím je nútené a som z každej činnosti skôr otrávená. Pokiaľ nie je nevyhnutná, tak ju ani neurobím. Jediné, čo ako tak vládzem, je prechádzať sa po byte s mobilom v ruke a hrať hry, aby som zamestnala myseľ. Akonáhle mám sedieť v kľude alebo ležať, tak som nervózna a neviem sa ukľudniť. Ak už aj musím sedieť, tak si kývem nohou alebo sa hrám s prstami, aby som mala stále nejaký pohyb. Skúšala som si púšťať aj autogénne tréningy, ale ani pri to nevydržím a čím viac sa mám ukľudniť, tým som nervóznejšia. Tieto dva mesiace sú pre mňa akoby neboli. Nič som poriadne neurobila a aj to málo mi príde ako nič. Je to celé len o prežívaní, ale nikto takto žiť nechce, neviem ako sa z toho vymaniť a zmeniť to. Myseľ totálne útočí na môj telesný stav a brzdí ma vo všetkom. Snažila som sa oddychovať, že možno to je problém, že som si neoddýchla za posledných X rokov práce. Ale z prespatého dňa som nesvoja, že som neužitočná, už keď som doma, by som mala aspoň upratať a navariť. Všetko, čo neurobím si automaticky vyčítam, aj keď to môžem pokojne urobiť neskôr, alebo inokedy. Sama na seba som prísna a ničím sa kadým dňom. Neviem si nič dopriať a tešiť sa z toho. 

Najväčším problémom je pre mňa aktuálne liečba sama o sebe. Mám problém brať lieky, lebo som nedávno mala zlú skúsenosť s jednými, ktoré vo mne vyvolávali strašné nutkanie niečo si urobiť. Musela som sa zavrieť do kúpeľne a čakať, kým ten stav prejde. Bolo to príšerné a bojím sa toho aj z liekov, ktoré mám overené, že mi nerobia zle, dokonca si mám problém dať blbé magnezium. Po tejto skúsenosti som nesmierne opatrná a pri predstave, že si mám dať brufén alebo niečo od bolesti, tak to radšej prečkám, akoby som si mala navodiť zlý pocit. Psychika je sviňa a viem, že aj keď mi daný liek nerobí zle, radšej si ho nedám. 

Teraz tá druhá vec, čo práca? Kedy a či vôbec sa ešte dokážem zamestnať a pracovať plnohodnotne. Bojím sa, že si nenájdem prácu alebo v nej nevydržím. Neviem sa na nič sústrediť a venovať sa len jednej veci. Momentálne som už rok bez roboty, za chvíľu mi končí PNka a čo bude potom, to naozaj netuším. Budem musieť ísť na úrad práce, kde odo mňa budú chcieť iniciatívu a ja sa obávam, že nedokážem ísť robiť napríklad do predajne, kde budem 12 hodín na nohách a ešte medzi ľuďmi. Predstava byť niekde v spoločnosti a tváriť sa, že sa vlastne nič nedeje, ma desí. Vyskúšala som si to a vydržala som dva týždne. Je to hroný boj a bojím sa, že nikdy neskončí.

Prečo som si vytvorila blog...

Prečo "mark of shadows", pri predstave ,že vytvorím túto
stránku, ktorá možno mnohým pomôže, alebo v to aspoň dúfam, ma nenapadlo nič lepšie. Tí, čo žijete s diagnózou pod titulom depresia, viete prečo som zvolila názov " značka tieňov". Mnohé pocity sa derú na povrch niekedy dlhé roky a iným stačia len sekundy. Málo kto z nás v dnešnej dobe vie, ako spracovať pocity, ako žiť v informačnom pretlaku a zvádania každodenného stresu. Už komunikácia nie je taká samozrejmá vec ,ako si niektorí predstavujú, dnes už len mizivé percento rodičov číta deťom pred spaním, učia sa s nimi, chodia na športové ,či iné akcie a snažia sa nezabudnúť na vec, ktorá je nám prirodzená a nevyhnutná. Napriek vytrácajúcej sa komunikácií, ktorej sa drvivá väčšina snaží vyhnúť, je to jediná forma a šanca sa zbaviť tejto choroby, áno, je to naozaj choroba, nie je to výmysel, ani nič nedefinovateľné. Treba vedieť odlíšiť, či je človek naozaj v depresií, alebo je len sklamaný situáciou a konaním iných. 

Dnes je toto ochorenie veľmi rozšírené len vďaka uponáhľanemu a neusporiadanemu životnému štýlu. Vysvetľovanie ,prečo nevládzem pracovať, vstať z postele, racionálne myslieť, zvládať každodenné rutiny je unavujúce, ale je z tohto značne ťažkého kruhu cesta von.
Čím viac sa do seba uzavriete, tým to bude naberať väčší spád a dostať sa z neho bude omnoho obtiažnejšie, než sa na prvý pohľad môže zdať. Pre človeka s týmto ochorením neexistuje nič, čo by mu dávalo zmysel žiť, robiť niečo zaujímavé, budovať si kariéru, rodinu ,či domov. Vedia byť nezvládateľný pre okolie, partnera, ak je nejaký v blízkosti. Častokrát práve tí vedia dať tomuto človeku nekonečnú trpezlivosť, aj keď nie vždy aj pochopenie, vďaka citom ,ktoré ich držia pri nás. Týmto sa chcem aj poďakovať práve tomu môjmu ,ktorý si za zatiaľ tri roky so mnou užil naozaj rôzne pocity, záťaže a mnoho krát ľadového prístupu ,či kypiaceho hnevu a bezdôvodný ,resp. opodstatneným obvineniam voči vlastnej osobe, čo pre zdravého človeka znamená táranie nezmyslov a zbytočného podceňovania sa. I keď nám tie slová dávajú až priveľký zmysel a sú často to jediné ,čo ešte vieme cítiť. Vzbudzujú v nás emócie, ktoré nám ukazujú, že sme ešte stále nažive. 

 

Úplny kolaps

 Tak ako som krásne písala o splnenom sne, tak sa krásne aj rozplynul. Nakoľko pri hľadaní bývania mi ostalo veľmi ťažko a tá neistota vecí, ktoré sme riešili bola zjavne nad moje sily. 

Prepadli ma hneď dva panické ataky, ktoré rozhodli, že sa nikam nejde. Mala som naplánovaé ďalšie obhliadky, mali sme ísť už pozerať nové byty, nakoľko nám majiteľ vybraný byt zrušil. Ale nedali sme sa odradiť a naplánovala som ďalšie byty na obhliadku. Všetko bolo super až do večera. Prepadol ma prvý atak, to bolo ešte v pohode, manžel to zvládol bravúrne a všetko časom pominulo a ja som zaspala. 

Na druhý deň sme si urobili výlet, nech prídem na iné myšlienky, čo aj trocha pomohlo a večer sme prežili pokojne v pôvodnom znení seriálu a večere. 

O dva dni neskôr sa atak ozval znova, tento bol nesmierne silný a sama som nevedela, či už nevolať sanitku. Nakoniec sme to predýchali a manžel mi povedal pár vecí, ktoré ma zamrzeli, ale plne som s ním súhlasila. Mal naozaj pravdu, že kvôli mne sme prišli o šancu odísť zo Slovenska a mať sa rozhodne lepšie. Celé si to strašne vyčítam, lebo to bol aj môj sen odísť. Všetko ma štve a neviem sa cez to preniesť, trápi ma to od začiatku a najhoršie je, že je to kvôli mne a je to evidentné. Nie sú to žiadne domienky, ale pravda. Viním sa naozaj za všetko, ale toto je oprávnené. 

Čaká nás teda ďalší nudný rok na Slovensku so všetkými tými sračkami, čo si tu na nás pripravujú. Budem len dúfať, že sa zamestnám aspoň na ten rok niekde a naberiem trocha energie a nových pohľadov, ktoré mi dovolia žiť v pohode a bez takýchto psychických stresov. 

Ak všetko dobre dopadne a ja sa z toho vyhrabem aspoň za mesiac dva, tak možno príde aj vysnívaná dovolenka. Uvidíme, ako sa to všetko vyvinie o pár mesiacov. 

Dnes už len môžem plakať nad rozliatým mliekom, ktoré bolo tak poctivo naplánové. 

Splnený sen a depresia

 Po toľkých rokoch, čo som plánovala odísť zo Slovenska, sa mi tento sen splnil až teraz v mojich 30tich. Manželovi, áno už manželovi, sa podarilo násjť super prácu s dobrým platom vo vedľajších Čechách. Takže konečne mením s adresou aj štát, po čom som tak dlho túžila.

Áno, sen je jedna vec. Všetko ide relatívne dobre, byt sme našli raz dva, nie je veľa ponúk a niet z čoho vyberať, takže sme sa museli uskromniť s menším bytom. Výhodou je, že je prerobený, žiadne nefunkčné WC alebo plesnivá vaňa. Teším sa z toho nesmierne. Je na 5 nadzemnom podlaží a je tam krásny výhľad. 

Teraz to ALE.... 
Môj strach z výšok, respektíve nutkanie skočiť neprestáva a moje návštevy na balkóne budú asi veľmi ojedinelé rovnako ako užívanie si krásneho výhľadu na centrum mesta. Neustále mám pri okne zlý pocit a strach, že vypadnem, aj keď sa to nechystám urobiť, moje podvedomie si myslí niečo iné a to ma štve. Sama od seba si to viem vysvetliť a ukľudniť sa, ale somatika je sviňa a roztrasú sa mi kolená a musím preč. Takže najbližšie mesiace asi výhľad bude max do druhej izby. 

Začali ma prepadať strašné paniky, ako som sa tešila, že začnem šoférovať, tak teraz nedokážem sedieť ani v aute. Takže z ďalšieho plánu zišlo a vďaka mojej nepochopenej panike sa to asi tak skoro nezmení. Najhoršie je na tom to, že nezvládam ani sedieť v aute, muž jazdí úplne super, občas sa nechá vyprovokovať, čo ma štve, ale jazdí super a verím mu. Ale moje podvedomie opäť hovorí niečo iné a vidí samú nehodu a strach. Aj keď ideme len 50 km/h..... začínam byť zúfalá, nakoľko sa sťahujem 300km od domova a auto malo byť vykúpením pred zdĺhavými prestupmi a 4 hodinovou trasou cez asi 5 miest. Čo už, asi mi budú musieť vlaky stačiť a aspoň si odpočiniem od stresu, lebo situáciu na koľaji neovplyvním. Zaujímavé, že ani v autobuse mi to až tak nevadí. 

Opäť sa mi vrátilo aj chodenie po prechode, ani tam sa necítim bezpečne, čakám až kým auto nezastaví a nestoja oba smery, možno ich to štve, ale mám z toho paniku a robí mi to strašný problém. Sťahujeme sa do raz tak veľkého mesta, takže budem dúfať, že ma tieto moje absurdnosti rýchlo prejdú a začnem si to užívať. 

Je to pre mňa zjavne veľmi ťažké obdobie a moje stavy sa zrovna nezlepšujú. Doktorka mi pridala nejaké lieky, ale mám pocit, že mi nerobia dobre a som po nich ešte nervóznejšia. Aj keď sa má účinok prejaviť až o 3-4 týždne, asi mi opäť nesadli lieky. Takže ostávam verná Leximu a musím sa krotiť, aby som ho nezneužívala až moc a potom nemala problém ho vysadiť. 

Bude to zaujímavé obdobie, mám z toho divný pocit a pritom by som sa mala tešiť, nechápem tomuto zvartu. Držte mi palce, nech si tam nájdem prácu a všetko toto pominie. 

Keď strach z výšok nie je tak úplne pravda

V stavoch, v ktorých sa momentálne nachádzam sú pre mňa terapie so psychológom veľká pomoc. Neviem si predstaviť, že nemám komu porozprávať a vyplakať sa ako mi je a čo sa so mnou deje. Stále je tu nejaká kamarátka, ale to nie je úplne ono. Posledných pár rokov som začala mať veľký problém s výškami. Nikdy predtým som s tým problém nemala. Teraz bývame na treťom poschodí a dokonca aj to mi občas príde vysoko a začne sa mi na balkóne motať hlava. 

Zistila som, že to nie je tak úplne problém výšok. Všetko okolo toho je len môj vnútorný boj medzi životom a smrťou. Pri akomkoľvek výškovom stupni mám strašne zlý pocit a začnú sa mi triasť nohy. Začnem mať pocit, že sa neovládnem a skočím, akoby som zošalela alebo mi v ten moment malo prepnúť. Jediný dôvod prečo s tým bojujem je môj partner. 

Celé je to len o tom, ako by som chcela zomrieť, vidím v tom cestu von z tohoto začarovaného kruhu.  Jedna časť môjho ja to chce urobiť a druhá nie. Keď už sme niekde vysoko, tak mi strašne zovrie hruď akoby som mala dostať infarkt alebo omdlieť. Je to odporný pocit. Aj keď to len píšem je mi do plaču. Môže mi byť sebelepšie, môžem v tom dni byť spokojná, ale ako náhle niekam vyjdem, tak sa ten pocit vyrúti. Okolnosti, ktoré práve nezľahčujú situáciu tomu len pomáhajú a utvrdzujú, že by som to mala urobiť. A potom si uvedomím, že je tu on a snažím sa to prekonať. 

Pravá tvár závisti

 Ak existuje človek, ktorý nikdy nikomu nič nezávidel, tak mi ho prosím predstavte. Nutne potrebujem terapiu antizávisti. Mojím najväčším problémom je, že nemám silu sa do niečoho púšťať. Vždy sa stopnem, lebo si to nezaslúžim, nedokáže vytvať v niečom dlho a ak aj niečo mám, tak potom to ignorujem. Skutočnosť, že vidíte niekoho šťastného, lebo možno si kúpil šaty rovnakej farby ako ste si chceli vy, ale nemáte na to postavu a oná osoba v tom vyzerá dokonalo vás dostáva do zúfalstva a na pokraj zrútenia. Tí, čo majú aspoň trocha sebavedomia a ega, si povedia, že je blbá, trápna a ktovie čo iné a idú ďalej. Ja si to aj môžem povedať, ale neverím tomu. Teda ma to časom dobehne. 

Vždy to skončí tým, že mám čo jesť, kde spať a mám prácu. Niekto by bol rád aj za pohár čistej vody. Chabá útecha, ale toto jediné mi zaberá a tam to aj končí. Lebo mám životne dôležité veci a tie ostatné sú rozmary. Dokážem bez toho žiť a tým to u mňa hasne. 

Prvý moment, keď vidíte niekoho šťastného si poviete, že by ste chceli to čo má on. Možno má milióny, možno len o jeden krajec chleba naviac alebo jeden pár topánok. V podstate si ten krajec môžete odrezať, peniaze zarobiť a topánky si kúpiť, ale je to naozaj to, čo vás urobí šťastným? Možno by vám tie topánky boli malé, peniaze z vás urobili namysleného a možno máte tráviace problémy a chlieb nejedávate. Je to ako Schrödingerova mačka, kým si ten chlieb neodkrojíte, neviete či vás poteší alebo zabije. 

Niektoré situácie mi prídu presne také, že si poviem, áno mať toto a toto tak som šťastná. Nie, nie je to tak. Keby to mám teraz, viem, že časom ma to omrzí a nezvládnem to. Nemám psychiku v takom stave, aby som si to vedela úprimne užiť, potešiť sa niečomu a dlhodobo sa z toho tešiť. Nevydržím sa o to starať, využívať to alebo nosiť. Nie som spokojná s 90% toho, čo urobím, ako vyzerám, kde žijem, ako žijem a čo robím. Teda reálne nezávidím, že majú peniaze, úžasného psa ani veľký dom. Závidím im ten pokoj a zdravú psychiku, ktorá im neprekazila plány na splnenie snov a krásny všedných dní, ktoré trávia cestovaním, objavovaním a inými šťastne znejúcimi činnosťami. Viem, že by som aktuálne mohla byť aj 10 tisíc kilometrov preč a aj tak by som nebola v pohode. Rozmýšľala by som nad toľkými vecami, že by som si tie dni vôbec neužila. Možno by som sa po chvíli aj zrútila a tým by to asi celé aj skončilo. 

Dúfam, že sa dožijem sťahovania do Fínska, najradšej by som tam šla už teraz. Zobrala prvú robotu, čo by som našla za plat, ktorý by som tam dokázala vyžiť a bola ďaleko od tých hlúpych ľudí tu v okolí. 

Keď nesadnú lieky....

 Nájde sa zopár jedincov, ktorým sú určité lieky prekliatím. Samozrejme sa to nedozviete kým na nejaké také nenatrafíte. O to viac ak nejaké užívate pravidelne. Od Júna 2020 sa mi zmenili lieky, ktoré som užívala asi 4 roky, určite to v niektorých sférach pomohlo, ale vraj treba vymeniť a začať riešiť inú časť psychiky. Vy ako pacient s tým veľmi nepohnete, predsa je lekár od toho školený, zas nie je lekár ako lekár, sme na Slovensku. V tomto prípade môžem povedať, že moja lekárka robí naozaj svedomito a pri akomkoľvek náznaku problému sa ho snaží riešiť. 

Od zmeny liekov to bude zachvíľu rok. Prvý mesiac to nebolo veľmi poznať, spávala som stále rovnako, nemala som bolesti hlavy, nočné mory, nemala som problém sa sústrediť a pod. Prešiel necelý pol rok a zo mňa sa stal drtič zubov. V priebehu dvoch mesiacov som si zrušila dva zuby, bola som u zubárky s bolesťami ďasien a hlavy. Poslala ma na röntgen a všetko bolo v poriaku, takže to fyzické nebolo, žiaden zub múdrosti ani hlúposti. Počas môjho nočného vyšetrovania mi partner povedal, že som ho zobudila príšerným škrípaním zubov, snažil sa ma zobudiť, objať alebo nejako donútiť sa pohnúť, prebrať a nič. Neúprosne som zatínala zuby a po ránu som myslela, že ma porazí, nevydržala som sedieť pri počítači a v práci to bol des. Takú bolesť hlavy som asi ešte nemala a časom nezaberal ani Brufen. Pátranie sa mohlo začať znova, nikdy som si nepriala mať problém so zubami, odkedy som zmenila zubárku, tak som si povedala, že radšej nech je to zub múdrosti a nech mi ho vytiahne. Je to síce strašná bolesť, ale bola by jednorázová. 

Po dlhých telefonátoch s mojou lekárkou sme si povedali, že ešte počkáme nejaký mesiac, ak by to naozaj bolo liekmi. Ostali sme pri starom scenári a skrípanie neprestávalo. Odporučila mi nájsť si psychoterapeuta, ktorý by mi pomohol tento problém definovať. Vraj to nemôže byť liekmi a nemá mi aké lieky predpísať, aby som po nich nezaspala alebo bola aspoň z polovice funkčná. Nájsť psychoterapeuta v dnešnej dobe je ako čakať na spasenie. Každý má plno a nikde vás nevezmú. Po ďalších dvoch mesiacoch neúspešného hľadania som jej zavolala opäť. Rozhodli sme sa vyskúšať niečo na utlmenie. Nikto nečakal, že tie lieky budú zázrak a jediný problém bolo, že ani nie do pol hodiny som nedokázala vnímať a musela som si dať budík na 22:00, aby som si nezabudla dať večerné lieky. Partner sa na mne dobre bavil, lebo som chodila ako koala, nevnímala som, zaspávala a vyzerala som hrozne. Po týždni takéhoto mučenia prišli ďalšie zážitky. Už som len nezaspávala, ale dokonca ma začala bolievať hlava, meškala mi menštruácia, mala som bolesti a nakoniec sa privtrel aj panický atak. Ráno znova telefonát a lieky sme vysadili. Z nočného škrípania prešlo na denné zatínanie zubov. Po dlhom konzultovaní som sa rozhodla niektoré veci skúmať ďalej. Obšírnejší pokec o tomto nájdete v článku Škrípanie zubami (bruxismus)

Keď som sa zamýšľala nad obdobím kedy to začalo, nenašla som nič zaujímavé, čo by ma presvedčilo o vzniku. Leto bolo super, veď sme sa zasnúbili, boli sme na dvoch chatách, na svadbe a vždy si večer nájdeme čas na seba. Rozprávame sa o všetkom. Začalo to po pol roku, kedy asi tie lieky mohli už byť v dostatočnom množstve v tele. Čo je tiež možnosť, nakoľko to môžu podnietiť aj antidepresíva. Tu ma lekárka ubezpečila, že z týchto liekov určite nie. Potom som po chate bola doštípaná všade možne a po pár pivách už neregistrujete silu skrabancov a tak som si narobila aj modriny a tak ma to vydesilo, že som šla k obvodnému. Ten rieši veci radikálne a dal mi dve injekcie. Jedna na zápal a druhá na alergiu. Ani jedno som zjavne nemala a naozaj som si tie modriny vyrobila sama. Dôkazom bolo aj to, že po prvej injekcií som bola v pohode, ale tá druhá bola na dlhšie a kým mi sestrička celú emulziu vpichla, tak som im tam odpadla, chytila ma strašná zimnica a previezli ma do nemocnice na infúzie a testy. Alergická reákcia sa vraj nepotvrdila. Tak som si preležala dva dni s liekmi na alergiu, ktorá zjavne vo mne ani nebola.  Neskôr som bola nútená ísť pracovať z domu, čo nie je problém v mojom prípade. Uvažovala som aj nad touto verziou, pandémia predsa len trvá už skoro rok a pól. Myslím, že to je dosť dlhá doba, aby sa vám to zažralo pod kožu a nehovoriac o neustálom tlaku našej vlády na bežný život smrteľníkov, čo by mohol byť ďalší aspek, ktorý ale sotva vyriešim ja. Jedine ak by som odišla zo Slovenska, čo nie je stále vylúčené. Potom bolo chvíľu obdobie, kedy sme sa rozprávali o svadbe, plánoch ak nevyjde dom, teda pozemok sa už teraz predáva, takže riešime, či ostať tu alebo odísť. Ja hlasujem jednoznačne pre odchod. Je pravda, že k mojej verzií svadby sa mi vyjardil, že to určite nie, ale to bolo už po 4 mesiacoch odkedy som začala v noci škrípať. Takže toto ma tiež nemohlo až tak vytočiť. To, že drahý je alergický na susedov, aj ja už začínam, nemám to síce až také prehnané, že sa zľaknem naozaj každého buchnutia do nepríčetna. Nie je to úplne každý deň a ani nie tak veľmi ako v prvom byte. Verím vo vybudovanú imunitu počas týchto troch rokov v tomto všivavom meste.  Problémy s predajom pozemku, ktorý sám o sebe nie je lákavý pre hocikoho, rozhodne veci neprilepšujú, ale je to už pol roka od začiatku. Jediná verzia, ktorá mi príde schodná je alkohol. Nie som ožran a verím, že nikdy nebudem, ale pivo si dať viem. Občas nie je len jedno a nie len raz za týždeň. Prvý dôkaz uvidím až tak o mesiac dva bez piva, takže sa za ten mesiac dva ešte môžem zblázniť, ak si ešte viac poškodím zuby. 

Škrípanie zubami (bruxismus)

Škrípanie zubami sa odborne nazýva bruxismus. Dokáže sa vytvoriť z každej blbosti, doslova. Nenašla som nič, kde by to bolo špecifikované a popísaný priebeh liečby. Zhrniem len zopár vecí, lebo by som tu napísala veľmi dlhý sloh. 

Najčastejšie príčiny: stres, nevybitá zlosť, obavy, podvedomá nervozita, strach z hocičoho (písomka, pohovor, stretnutie...) vopred známy problém, ktorý sami nevieme vyriešiť, nie je na nás ani od nás závislý výsledok, nevyriešené spory, vzťahy a xy iných. 

Škody: od malého zbrúsenia zubov, cez bolesti sánky, hlavy, zlomených zubov, kŕčov ústnych svalov, zničenie ďasien, zápaly a v neposlednom rade vypadávanie zubov.

Riešenia: nenašla som nič špecifické, z bežne dostupných liekov v lekárni ani na predpis nenájdete nič, maximálne si dajte predpísať niečo na uvolenie svalov a od bolesti, sú dostupné chrániče na zuby, ktoré som ešte neskúšala, ale nájdete od mäkkých až po tvrdé akrylové verzie, na predpis urobené na mieru aj bez predpisu. 

Zozbierala som všetky možné aj nemožné informácie, ktoré som sa za tento polrok vôbec dočítala o tejto aktivite. Najviac sa zhodujú verzie, kde vám pomôže jedine psychoterapia. Dôslednosť a cielená terapia dokážu vraj odhaliť pôvod. Mne sa zatiaľ nepodarilo dostať k terapeutovi. Sú dva spôsoby liečby, môžete si uvoľnovať svalstvo a masírovať sánku vedome počas dňa alebo začať sa vŕtať v hlbinách vašich problémov. 

Osobne mám väčší problém, ktorý by mi asi masírovanie veľmi nepomohlo. Počas dňa sa pristihnem často pri tom, ako mám zaťaté zuby a tlačím jazykom na podnebie. Dokonca mám jazyk otlačený podľa zubov, čo je už tiež celkom sila. 

Jeden z cieľov, ktorý potrebujeme dosiahnúť je psychické upokojenie. 

Keď vylúčime masáže sánky, dostanem sa k iným spôsobom ako sa donútiť oddychovať. Každý máme svoj "oddych". Najjednoduchšie verzie sú čítanie kníh, dlhšie odstupy od počítača a iných zvrhlých technických vymožeností, relaxačné cvičenia, prechádzky a šport. 

Spoločné faktory: nútia vás sústrediť sa na činnosť, pri čítaní napínavej knihy sa zaboríte do fantázie a myšlienok deja, ktorý práve čítate a ani podvedome sa nesnažíte pretlačiť vlastné myšlienky, rovnako pri športe sa sústredíte na bezpečnosť a cieľ aktivity. Prechádzanie sa v okolí a prírode vás núti premýšľať nad bežnými vecami s nadhľadom, čerstvý vzduch a okolie vytvára more podnetov, ktoré nie sú vždy pozitívne, ale dokážu troška upokojiť. Pokiaľ nie ste na tom ako ja, že vidíte človeka a máte ho chuť zabiť, lebo pred mesiacom neschoval vozík v Kauflande na miesto, kam sa bežne vozíky dávajú, ale nechal ho na strede chodníka a spokojne odkráčal. Relaxačné cvičenia sú super v tom, že sa naopak donútite nemyslieť na nič a sústrediť sa na jednu možno dve veci. Nedokáže to každý hneď, ale dá sa to časom vycibriť. Najznámejšie sú verzie sledovania dýchania, ktoré sa snažíte uvedmovať a vyplaviť zo seba zlú náladu. Sú rôzne nahrávky, ktoré vám pomôžu so sústredením a postupne prevádzajú sústredenosť do podvedomia, aby ste sa časom vedeli odosobniť od okolia a psychického tlaku. Neskôr si možno aj sami budete vedieť tieto cvičenia robiť, dobré na tom je, že si môžete oddýchnuť aj v práci, kedy sa na 2-3 minútky prestanete sústrediť na prácu a pomocou dýchania sa upokojíte. Osobne som pri tom veľmi rýchlo zaspávala. Mám lieky aj na upokojenie, ale od malička mám vrodenú vadu zaspať kedykoľvek a kdekoľvek.  Ak vám reči vydia, môžete si pustiť nejakú pomalú hudbu, ktorá vás podvedome donúti zvoľniť dych a uvoľní vás. Jeden z tipov, čo mne funguje, cvičievam piatich tibeťanov pred spaním, je to viacmenej jednoduché cvičenie ak nemáte problém so zápästím. Je to 5 cvikov, časovo pri 21 opakovaniach by nemalo prekročiť 20 minút. Je to výťažok z jógy, cviky sú vhodné na chrbticu, nohy a brucho. Po cvičení je dobré aspoň na 5-10 minút oddychovať na chrbte a uvoľniť sa. Cviky stimulujú prekrvenie končatín, menštruačné problémy, uvoľňujú svalstvo a zohrievajú telo. Sú vhodné pred začatím dňa aj pred spaním. Niekoho možno po cvičení prebudí zvýšená energia a iným sa bude dobre spať, treba to len vyskúšať. Zaberie to polovicu času, ktorý by ste nemali byť pri mobile tomu podobných zariadeniach. Ideálne sa vraj odporúča 1 hodina pred spaním bez prístupu na internet, pri počítači a mimo mobilného telefónu. 

Možný nedostatok vápnika a horčíka. Nie, nejdem hovoriť o kŕčových žilách. Našla som aj verziu, kedy telo nemá dostatok minerálov a spôsobujú nepokoj svalstva a otupenia nervov. Rovnako ako tras rúk a tomu podobné problémy spôsobené nedostatkom minerálnych látok v tele. S týmto sa odporúčam poradiť s lekárom, prebytok a neustále napchávanie sa minerálnymi vodami, doplnkami po dlhšom čase spôsuje zúženie žíl a zanesenie organizmu, rovnako ako vodný kameň v kanvici, ktorý octom asi sotva odstránite. 

Alkohol a kofeín. Také bežné takmer neškodné veci. Alkohol síce uvoľňuje svalstvo, ale dáva zabrať nervom, čo môže viesť k nepokoju svalstva a potreby pohybu, aby sa alkohol rýchlejšie vstrebal. Uvoľňuje aj myšlienky a tie môžu viesť k potrebe vybitia zlosti, stresu a to ku škrípaniu zubami.  Kofeín zas opačne, dodáva telu energiu, ktorú rovnako každý vyčerpávame inou rýchlosťou. Ja kofeín spracúvam dosť ťažko. Nemala som problém piť kávu nalačno, bez mlieka a cukru. Po čase ako som začala odpadávať som ju prestala piť a teraz pijem len 100% Arabicu, ktorá nie je taká agresívna ako Robusta a rôzne zmesi. Rýchle búšenie srdca a tras v rukách pozná asi každý, toto mi za pitie kávy nestojí. Tak si urobím radšej úplne slabučkú a nie 3 dcl. Len tak na chuť ako sa hovorí, nie pre efekt. 

Najťažšia verzia je zbaviť sa stresu počas dňa. Osobne nepatrím k typickým stresantom, ale niektorú nervozitu si ani nemusíte uvedomovať a dlhodobo sa môže nabaľovať. Za mňa je toto najťažšia verzia, už len kvôli tomu, že sa nedá zo dňa na deň prestať chodiť do práce, presedieť celé dni v parku a čítať knihu. V každej práci je stres, nervy, nezhody a mnoho iných vecí, ktoré vám robia podvedomý stres. Preto je ťažké rýchlo odhaliť správnu príčinu. Môžete si spisovať celý deň priebežne, zaznamenávať si svoje psychické napätie a možno po mesiaci takéhoto skúmania sa niekam dopracujete. Určite si pomôžete eliminovať aspoň časť problémov a definovať ich, prečo sa dejú a ako ich zmeniť.  Pre takých ako som ja, čo takéto zaznamenávanie nevydržia ani deň sú tu terapie, ktoré sú naozaj nedostupné v šírom poli. Tak som sa utopila v informáciach a idem postupne skúšať, čo z toho po polroku konečne zaberie. 

Zvyky, ktoré vás zablokujú

Niekedy nezáleží na dôvode psychických chorôb, v určitom algorytme sú rovnaké. Vždy sú podnietené rôznymi situáciami, ktoré nás v minulosti nútili utiahnúť sa, zablokovať v sebe príležitosti, odhodlanie v zmysle zjednodušiť si život. Mnoho krát to znamená vzdať sa rôznych vecí, zvykov, vlastných presvedčení a neraz aj snov. Žijete takpovediac pod pokrývkov, ktorá občas vykypí a vy sa zrútite. Sebakritika v tomto období vás často hodí na dno a vzdáte sa všetkého, lebo v tom momente je to pre vás samozrejmosť. Poviete si, že ostanete na základných hodnotách, načo sú vám záľuby, stojí to peniaze, čas a radšej ho obetujete v práci za pár drobných alebo čumením na starý opozeraný seriál. 

Sama sa takto potápam už niekoľko x rokov. Od 2012 je to už na liekoch. Teda skoro 10 rokov sa to snažím "liečiť" a je to ako na mori, raz dobre a raz zle. 

Prečo to spomínam.... Nedávno som sa s partnerom zasnúbila, čo je v konečnom dôsledku radostná vec. Keď sa dohodnete, či to začať už riešiť alebo nie, my ženy máme takú blbú slabosť k danému momentu. Nežiadúce účinky nastanú až v stave prvých nápadov, zväčša z našej ženskej strany, kedy všetko pošleme do kelu a občas sa zasnívame. Niet tomu inak, keď sa spýtam na rázne dekorácie, ktoré by jeho starí rodičia na svadbe nezniesli. Odpoveď nebola obšírna, lebo muža vytrhnúť zo zanietenia inej práce (aspoň toho môjho) je komplikované. Skončilo to len pri čiernej farbe a značne morbídnych prejavoch. Tak som si povedala, že 18-19 storočie je v pohode, pokiaľ som si nevyhliadla už farbu, motív a scénu svadby. Tá mi bola v momente zamietnutá. To ma troška ranilo a pochopila som to skôr ako cosplay, nevhodné odveci oblečenie a predvádzanie niečoho nereálneho. 

To ma zahodilo do čias, kedy mi naši tiež každý nápad skritizovali a ja som so stiahnutým chvostom len odkráčala. Teraz som urobila to isté. 

Rovnako to je aj so šoférovaním. Naši neriešili, že si idem robiť papiere. Jediné čo povedali bolo, že to isto dám na prvý krát. Aj som dala, ale bolo mi to na prd, lebo aj tak nechceli, aby som jazdila a to, že mi to hovorí aj on, ma zas len utvrdzuje v mojom zvyku. Povedať si Ok, nejdem nikomu nadávať, nič zbytočne siliť. Namiesto toho, aby som využila skutočnosť, len ostanem pri rutinnej reákcii. 

Len sa sama zhadzujem, vôbec nebojujem v ničom a evidentne si v budúcnosti týmto zvykom narobím problémy. Ak toto čítate, nedajte sa odradiť nikým, pokiaľ naozaj neberiete lieky, čo by vás pri šoférovaní uspali alebo akokoľvek ovplyvnia vašu sústredenosť. Ak ste si istý svojím konaním a uvedomujete si zodpovednosť, bojujte za presadenie. Ja asi skončim ako moja mama, po 30tke sa už odmietnem učiť novým veciam a jedine čím som sa posunula, že mám vodičský a ona nie. Tak neskončite ako zúfalci a verte si, ak na niečo naozaj máte.

Frustrácia a zbytočnosť

 Aj napriek úžasnému prostrediu, ľudí okolo vás nerátajúc pandémiu, je naozaj stále z čoho sa tešiť.

Mne akurát ide mysľou aká som na nič, pri predstave, že ma láka zahraničie a sedím doma, aj mimo pandémiu. Predstava ako sledujete ľudí, ktorí si užívajú život v každej krajine, vedia veľa jazykov, majú všade kontakty, každý deň sú inde a predsa majú prácu a stále zázemie. 

Bavia ma cudzie jazyky, mám však problém aj s vlastným, aby som napísala správne jedinú vetu. Dohovorím sa anglicky takmer kdekoľvek, ale správnosť vety je mizerná. Je to asi najhoršia vlastnosť, o ktorej tu píšem asi neustále, naozaj závidím každú malú výhru. Viem sa v každej situácii nastaviť a užiť si ju, ale nič z toho ma absolútne neteší, viem, ak budem aj v zahraničí, tak nezmôžem nič. Nevyriešim si ani základné papierovačky na presťahovanie a nie to ešte zotrvať a nájsť si tam prácu. 

Prídem si totálne zúfalá zo seba. Môže ma neuveriteľne tešit, že som mala v živote šťastie na lásku, ktorá je pri mne. Nebyť jeho prítomnosti, napriem niektorým veciam, čo ma nebavia a naučila som sa ich brať ako nutné zlo, či nepotrebnú realitu, bola by som asi už naozaj pod fialkami.

Človek s depresiou asi nikdy nemá šancu byť spokojný sám so sebou. Mnoho vecí sa naučí, ale nič ho nevie posunúť v tomto sebavnímaní asi ďalej. Nezačala a nedonútila som sa stále do žiadnej začatej veci. Stále mám viac k zrúteniu ako k zlepšeniu. Zmenili mi lieky na nejakú tretiu generáciu, čo znamená horšie následky na pečeň. Po polroku som na tom rovnako a miestami mám pocit, že horšie. Znovu som začala brať lieky navyše a necítim sa lepšie. Desím sa samej seba aká som troska a bezmocná voči samej sebe.

Zhoršenie depresie po 5 rokoch

Tento rok sa akosi veľmi zbieha do rôznych smerov. Nehovoriac o práci, kde po odchode kolegu nikto nový nenastúpil, teraz mám roboty za štyroch ľudí, samozrejme nič nestíham a trvalý tlak nie je pre moje psychické zdravie zrovna výhra. Práca je fajn, nie je náročná, len jej je veľa a než začnem robiť jednu vec, tak už chcú inú alebo ma vyrušia a neviem čo som predtým robila. Neznášam, keď mám neporiadok v práci. Nie ten okolo seba, na stole alebo pod sebou, ale ten v práci, poviete si, dnes urobím toto a hento, nakoniec sa na to ani nepozriete a odsúvate sto iných vecí. Nebyť aktuálnej korona pandémie, tak neobetujem asi celé sviatky práci a robeniu nadčasov. Môžem si povedať, že nie zrovna najlepšie, ale preplatené som dostala. Beriem to pozitívne, stále to mohlo byť aj horšie. 

Samozrejme pri práci s novými vecami vám napadajú aj nové riešenie. Nie také, aby ste si pomohli, ale také, čo by ste chceli do budúcna robiť. Pristihnete sa pri tom, že aha toto je super, tiež by som chcela predávať na internete. Nič k tomu netreba, dáte pár eur na doménu a mesiace času na budovanie stránky a nakoniec musíte už len v tom vydržať, aby to niekam aj dospelo. 

Stane sa občas, že si niečo uvedomíte, čo vám naozaj pomôže. Prídete na veci, ktoré vás mohli niekedy zaujímať a prípadne si nájdete nové hobby. Ja som sa tvorbe stránok chcela venovať už dlho, dnes sa mi to splnilo, aj keď nie úplne, spravujem 3 weby a je to fuška. Pokiaľ by bola moja práca len toto, tak som najšťastnejší človek na svete.

Nech len neospevujem a neprúdim pozitívnu náladu, čo som vlastne nemala ani v pláne. Neozvala som sa počas mojích narodenín. Zvažovala som, či niečo napíšem, aj som mala v hlave niekoľko nápadov, ale nestalo sa. Od začiatku roka, neriešiac pandémiu, som na vážkach, z práce som vyčerpaná a nepokojná. Keď mám na starosť zákazky za niekoľko desiatok tisíc a mám popri tom plánovať aj iné veci a tvoriť úplne nové články, spravovať stránky a upravovať fotky produktov, vždy sa v niečom pomýlim. Snažím sa všetko robiť na 100%, ale keď si každá vec vyžaduje 2 hodiny práce a vy máte len 8 hodín k ich naplneniu, tak jednoducho niečo zabudnete, prehliadnete.... Moja prehnaná detailnosť, keď niečo robím a kontrolujem to 10-krát, aby som sa niekde nepomýlila, je skôr na škodu, ale neviem si predstaviť nahodiť objednávku za niekoľko tisíc a neskontrolovať ju. Z toho potom vyplýva aj problém, kedy po ceste domov rozmýšľam, či som niečo nezabudla, niekomu nemala volať, niečo poslať. V tomto tempe som už od marca, teraz to je 3 mesiace. Celkom mi to už lezie na mozog. 

Ako sa bežne stáva, musí sa pritrafiť aj niečo ďalšie, tak sa aj stalo. Máte zaplateného človeka, ktorý má vaše splnomocnenie vybavovať veci, riešiť všetko za vás a vy máte len chodiť a podpisovať. Nie, jednoducho ten človek dostal peniaze, ale aj tak si polku vecí naháňame sami. Jedného pekného dňa mi to už išlo krkom a zdvihla som telefón, pán bol nevrlý a ohradzoval sa zmluvou. My nemáme zmluvu s ním, ale so stavebnou firmou, ktorá s ním tieto veci má riešiť. Nie sme sprostí a keď niečo treba, vždy sa snažíme pomôcť. Keď vás 3-krát pošlú z úradu preč, že vy to aj tak nevybavíte a má to riešiť ten, čo má stavebné povolenie, tak vás to omrzí. Bola som nepríjemná aj ja. Evidentne už na neho nič iné neplatí. Jediné šťastie máme, že všetko máme v zmluve a keby chceme odstúpiť, tak máme nárok na vrátenie peňazí v plnej cene. Stavebná firmy si to vie veľmi dobre zrátať, bohužiaľ ľudia, ktorých si najímajú sú takí ústretoví neni. Po menšej výmene názorov pán pochopil, že naozaj sa čaká na to, aby zdvihol prdel a išiel na ten úrad podať žiadosti. Nedávno nám prišiel dopis, kde nám zamietli vodnú stavbu. Čo je celkom prúser, lebo my studňu musíme mať. Jasne som sa vyjadrila pánovi, že ak budú veci preukázateľné, tak ich uhradíme, ak to bude na neprofesionálnej úrovni a skúšal, či niečo prejde, tak jednoducho mu to nie som ochotná zaplatiť. On mal byť dostatočne informovaný, aby tieto veci vybavil na prvý krát, živí sa tým, ale už nás na úrade na neho upozorňovali. O to, či mu zaplatíme jeho službu v plnom rámci ešte zvažujem, lebo za to ako sa k veci stavia, mám skôr chuť ho poslať preč a nájsť si iného, ktorý to urobí bez kecov. 

V neposlednom rade sme sa aj donútili odsťahovať do 2 izbového bytu. V poslednom byte sme boli 1,5 roka. Za celý čas sme nemohli vetrať, spávať lebo mávali pod nami párty, pili ako sprostí a vždy o polnoci nás budili. Raz aj o pol piatej ráno, lebo opitý debil si zmyslel, že bude trieskať do steny a plieskať dvermi. Keď sme sa boli sťažovať, tak samozrejme sa vyhováral. Aká divná náhoda, že bol práve v tedy hore, keď sme boli klopať a tak pohotovo nám otvoril dvere. Nevadí, každému patrí, čo si zaslúži. Obetovali sme 380€ a odišli sme inam. 

Bohužiaľ nič z toho som veľmi nezvládala a aktuálne mi lekárka zmenila večerné lieky na nejaké veľmi silné. Ak vám hovorí niečo Valdoxan, tak možno viete, čo sú to za lieky. Sú naozaj silné a užívam ich teraz tomu je týždeň. Prvé dni to bol des, keď som si ich dala a mala ísť spať, tak som myslela, že mi vyskočí srdce. Stále som sa potila, mám neustále studené nohy, ale to je aj stresom. Som v takom tlaku, že telo nezvláda prekrvovať celý organizmus a krv posiela len do hlavy a rúk. Ešte tomu musím dať minimálne týždeň, aby lieky začali tvoriť dostatok enzýmov a začali účinkovať. Dúfam, že po mesiaci ich nebudem musieť vysadiť a začnú robiť,čo majú. 

Pocit úplného zúfalstva, stratenia a znechutenia žiť

Nie, neplánujem si žiadne novoročné predsavzatia, plány, dodržiavanie diéty a zhodenie 20kg do letnej sezóny. Na tieto veci sú tu iní, ktorí veria na tieto hlúposti a ani 10% z toho cieľ nesplní.

Prečo som si povedala, že začnem žiť? Prečo práve teraz, po novom roku? Po začatí dekády alebo čo ma k tomu vedie, aby som si osviežila a uvedomila akú mám veľkú šancu, šťastie a zmysel vnímať a uvedomovať si veci, ktoré mnohým prídu ako zbytočnosť, bezdôvodné veci, ktoré sa ich netýkajú a bežné klišé, veď ja s tým aj tam sám nič neurobím. 

V poslednej dobe sa veľa hovorí o klimatických zmenách a problémoch nie len zo strany prírody, ale aj ľudí, ktorí si myslia, že im patrí celý svet a majú právo rozhodovať aj za nás, ktorý s nimi priamo nesúvisíme ako národnosť, menšina, priateľ, známy a sme pre nich len figúrkou v hernom poli. Už sa dosť popísalo a udialo na dôkaz, že planéta má už naozaj na zničenie veľmi blízko a nie to z vedeckého hľadiska, ak by začala jadrová vojna, ktorá nám naozaj hrozí len v dôsledku dvoch, či troch štátov, ktoré si neuvedomujú hodnoty, ktoré majú a od malička sú vedení k mocenstvu a vláde nad všetkým, čo im aj nepatrí. Tento diktátorsky druh ešte nevymrel a žiaľ sú tu štáty, ktoré tieto veci priamo a verejne zneužívajú. Nejdem menovať, nakoľko v dnešnej dobe si málo kto nevšimol krajiny, ktoré majú najvyspelejšie technológie a vládnu na báze strachu "poddaných". Žiadna krutovláda netrvá večne, ale obeta za jej zvrhnutie je nemalá. Niektorí sa obetovali s nádejou a túžbou v slobodu a niektorí sa im prizerajú a nechajú si skákať po hlave, len aby bolo ticho a kľud. 

Do dnešného dňa zhorelo niekoľko miliónov hektárov lesov, niekoľko miliónov hektárov lesov sa vyrúbalo a vyrubuje neustále, vyschlo niekoľko stoviek rieky, jazier a niekoľko kilometrov ľadovcov sa topí v priebehu pár hodín. Ani si neuvedomujeme, čo všetko máme v rukách a koľko sme prenechali na zničenie pár ľuďom, ktorí si myslia, že vlastnia všetko. V kolónkach je vidieť, že vlastnia 50% bohatstva, ale len peňažného. Je smutné, ako sa niektorí ženú za bohatstvom a pri tom majú všetko na čo si pomyslia. Aj ja som jedna z tých, ktorým je dovolené mať denne pitnú vodu, dostatok jedla ak nie prebytok, radosť z nového dňa a krás ešte nezničenej prírody. Ak si neuvedomíme, čo všetko máme, čo nám naozaj je potreba a nenaučíme sa vážiť si to, čo sa nám dostáva, tak sa naše hodiny bytia míľovými krokmi krátia. 

Sú dve možnosti vnímania: 

1. neuvedomovanie si samého seba ako článku v reťazci sveta, že aj naším pričinením sa môže zmierniť škoda, ujma na zdraví iných, sebectvo, ktoré nepozná hraníc a človek ako najmocnejšie zviera zneužíva svoje postavenie a pridal sám seba na vrchol potravinového reťazca ako nezvrhnuteľného a nezničiteľného jedinca, vytvoril si materiálne bohatstvo z ničoho, vidí len peniaze, svoju moc, je vychovaný k rozkazom, vládnutiu a je posadnutý mocou a svet je pre neho len zrnko ryže v tanieri

2. uvedomenie si, čo máme, prečo to máme a zdieľanie šancí a radostí s tými, ktorým sa toľko nedostalo, narodili sa v nevyspelých krajinách, sú neustále konfrontovaný s chorobami, nemajú denne ani to jedno zrnko ryže a za kvapku pitnej vody trpia do úmoru, vážiť si, že môžeme mať prácu, ktorá nám zarába aspoň na strechu nad hlavou a ak nie sme schopní odísť z danej krajiny, prijať všetky výhody a nevýhody, ktoré máme a obrniť sa voči nim a prípadne podporiť zmeny, ktoré tieto veci časom eliminujú

Nesympatizujem s vegánmi, biomamičkami, ani ničím podobným. Jesť mäso je prirodzené, každé zviera má svojho predátora, vďaka tomu je medzi živočíchmi rovnováha, teda bola, než sme si osvojili a privlastnili všetko. Mäso ako také má pre nás ako aj iné zvieratá vysokú biologickú hodnotu, ale všetko má svoje hodnoty a my ich už zneužívame a nie dopĺňame. Hodnoty mäsa sa chovom zvýšili na prehnane vysoké a neúnosné pre ekosystém, prírodu ako takú. Tam, kde je prebytok jedného je úhyn iného. Každý bojujeme o prežitie a navyšujeme svoje základné potreby, lebo si myslíme, že na to máme právo. Pri tom namiesto rôznych vírusov, chorôb a prehnaných vegánov, ktorí sa snažia znížiť percento hodnoty mäsa radikálnym spôsobom nakoľko je to vysoko preexponované voči potrebnému množstvu /bežný Slovák zje ročne okolo 240 rezňov, čo je niekoľko desať ak nie sto násobne viac, než telo vyžaduje/, na margo toho máme vysoký krvný tlak, obezitu a stovky rakovín a iných chorôb, ktoré sa rozvíjajú prehnanou čistotou a prehnanou chémiou použitou pri kŕmení zvierat, aby sme zvýšili ich počet, hmotnosť a všetko len za účelom zarobiť. Nie je o tom byť vegán, byť čokoľvek super bio, ktoré je tiež marketingový ťah, aby mohli dať prirážku miesto zemiaku za 0,20 centov na 1,20€. Áno, pri dnešnom premnoženom počte áut a hlúpostí, čo sme si navymýšľali, lebo bez toho nevieme žiť, je naozaj umenie niečo dopestovať a odchovať bez chemikálií. Každé ALE má svoje riešenie, problém je v tom, kam sa všetci uháňame a kam sme nútení zájsť. 

To, že si človek vybudoval takéto postavenie nás nerobí spasiteľmi a vykupiteľmi, ani žiadna tretia osoba s harfou na oblohe to za nás nikdy neurobí. Ak niekto má na starosti alebo sa sám na to korunuje, jeho zodpovednosť siaha nie len k vývoju, ale v našom prípade k úhynu. Každá skupina, ktorá bojkotuje akúkoľvek pozitívnu zmenu, upozorňuje na nutnosť uvedomenia, musia a sú nútení robiť radikálnosti, inak by si ich obyčajný investor nevšimol, kým mu to nezasahuje do jeho biznisu. Mnoho z nich týmto prichádza o zisk a tak sa rozhodli to konkurencie zneužiť a vyťažiť na tom. 

Prvým najhlúpejším a najabsurdnejším výmyslom človeka boli peniaze. Dnes im pripisujeme takú moc, že sme schopní zničiť to jediné, čo spolu chcene-nechcene zdieľame - miesto kde žijeme, ktoré nie je možné obnoviť a udržať v takom nátlaku ako mnoho zamestnancov v kórejských fabrikách - so slovenským chamtivým manažmentom, americkým obžerstvom a ruskou vládou strachom. 

Tým, že sme sa korunovali na vrchol potravinového reťazca nevyplýva, že ak Vás napadne v Nórsku ľadový medveď, tak ho okamžite vykynožíme, ale že asi v ich teritóriu nemáme čo hľadať! Snažia sa iba prežiť na beztak malom kúsku, ktorým sme im ešte dovolili obývať a nezastavali ho. Môžeme aj naďalej robiť z veľrýb ruské jadrové hlavice a zneužívať ich inteligenciu, máme právo nechať tučniakom roztopiť ľadovce, aby sa nemali kam ísť ukryť a loviť ryby, áno, loviť mäso, ktoré je pre nich prirodzené ako aj pre nás. 

Ak si chceme udržať titul kráľa potravinového reťazca, tak by sme si túto zodpovednosť mali uvedomiť, ak by ku Vám teraz niekto nabehol a vyhodil Vás z domu, lebo ste na jeho území, tiež by ste len sklonili hlavu a odišli, ale tie zvieratá nevedia podať sťažnosť, nevedia udať domovníka alebo osobu, ktorá Vám byt predala. My ako tí, čo sme vládnuci nad všetkým hnuteľným a nehnuteľným by sme sa mali naučiť tieto veci s nimi zdieľať, dať im právo svojho priestoru, nenútiť ich žiť v ZOO, kde nemajú ani 10% svojho reálneho životne dôležitého priestoru, hluk z hlúpych deciek, ktoré celé dni čučia pri počítači len aby mamičke neliezli na nervy a mali pokoj a čas na seba, lebo dieťa je tiež zodpovednosť! Nevie sprvu rozprávať, vyjadriť svoje potreby, svoje názory a čomu ho naučíte, to urobí, ako zviera, ktoré zavriete a donútite ho myslieť si, že toto je jeho prirodzené prostredie. 

Prečo sa bojíme prevziať zodpovednosť, prečo si neuvedomujeme, že ich potrebujeme, že je našou psou povinnosťou ich chrániť, regulovať ich počet do takej miery, aká je únosná lovivosť medzi predátormi, nie kvôli testovaniu gélov na pranie, kozmetiky a iných hovadín, ktoré sme si navymýšľali. 

Spoločník

Nie, nemám na mysli platenú hostesku, človeka čo je nútene s vami, opatrovník, ktorý vám je pridelený a nemá na výber.....

Človek, ktorému môžete povedať hocičo, je pri vás lebo môže, chce a núti ho to tam byť. Má voči vám súcit, zodpovednosť, lásku, dôveru, priateľstvo, je to emócia, radosť robiť radosť iným, vám!

Je veľa dôvodov prečo. Nedá sa definovať jeden, závislosť na vašom pocite, stave robí človeka dôležitým. Daný človek vníma svoju hodnotu, svoju dôležitosť a príslušnosť k vám a druhu vnímania sveta a života.

Možno stretnete takýchto len málo, občas ich odplašíte, lebo sa bojíte povedať pravdu a oni sú na rovnakom vnemovom rozpoložení. Ak odídu, obaja sa naučia hodnotné veci, ak sa budú stýkať, vrátia sa nejak k sebe, komunikačne raz jeden povolí a pochopí to, čo donútilo odísť druhého. Možno mu svitne, že toto nie je tak ako chce a ten druhý tie pocity dôverne pozná. Tento stav ho obohatí, dá mu vieru prejaviť ho a zohľadní možnosť riešenia.

Veľa ľudí sa statí, ujde pred skutočnosťou.

Sila je v prejave, emócií, šanci a porozumení. Nejde každého kotviť. Nutnosť je počúvať, využiť šancu, dať možnosť, postaviť zrkadlo a venovať čas! Nik ho nikomu nevráti, no silu žiť dá obom.

Závisť, či choroba?

Z času na čas sa mi stáva, že sa vrúcne rozprávam s niekym o talente, zručnosti alebo nadobudnutej schopnosti. Zaujímavé je, že niekedy sa viem vcítiť do človeka a úprimne ho za to pochváliť, že sa mu tá drina a čas vyplatili, je dobrý v tom, čo chcel a niekedy aj nechcel. Snažím sa vytiahnúť z neho informáciu ako to zvládol, čím začínal, akým smerom a prečo sa preň rozhodol, podporujem ho a dávam mu obdiv.
Ale často sa pristihnem, že sa nezmôžem na slovo a ostanem ticho, bez výrazu a emócií. Akoby ma tým urážal, v duchu vo mne vyvoláva závisť, zúfalstvo, nepotrebnosť v mnohých veciach a často je to len môj miľník, ktorý nezvládam prekročiť. Chápem ten čas strávený nad knihami, opakovaním a tréningom, ale vo vnútri vidím len cieľ, ktorý mne je nedosiahnuteľný. Mávam svetlé dni, kedy si poviem, čo by sa dalo vylepšiť, kde začať a ako postupovať. Mám premyslenú osnovu predajného plánu a zameranie. Dokonca aj know-how by som mala až príde deň, kedy sa zrútim, som totálne na dne a poviem si, aká je to blbosť a zbytočnosť. Odíde mi zmysel pre zdokonaľovanie sa a vytváranie niečoho, čoho sa bojím, že nezvládnem, nevydržím.

Takéto dni ma učia uvažovať, čo je pre mňa nevyhnutné a dôležité. Veci, ktoré sú zbytočnosťou a vyhodenými peniazmi. V neposlednom rade aj vplyv na život a prírodu okolo. Načo podnikať vo veci, ktorá robí bordel, využíva ťažko recyklovateľné a vzácne zdroje. Tak si poviem, aká je to hlúposť, zabitý čas, energia a peniaze.

Zaujímavé je, že sa bojím rovnako vyhorenia ako úspechu. Mám rešpekt pred tým a bojím sa tej nákazlivosti. Keď si navyknete na pohodlie, dobrý štandard a pohodu, časom si prestanete uvedomovať podstatu, to vo mne vyvoláva neistotu, či stojí všetko obetovať na to, alebo nie. Potom už je človek zahltený nutnosťou robiť 24 hodín denne. Napadne vám nejaké vylepšenie a viete ho okamžite zaviesť do chodu. Všimate si každý podnet a šancu. Naozaj stojí za to ten voľný čas obetovať?

Je pravda, že môj voľný čas nijako efektívne nevyužívam, fungujem ako otrok sama sebe. Nechodím von, som zavretá len doma a v práci. Za tieto dva roky som nešla sama von bez drahého. On chodí stále niekam a ja nemám nutnosť. Viem, že sa človek potrebuje odreágovať, no pre mňa to sú zbytočné peniaze. Viem fungovať bez toho, aspoň základné úkony a povinnosti zvládam a to mi zatiaľ stačí. Asi len čakám, kedy mi z toho prepne.

Teória skorého dospievania

Už som túto časť veľa krát spomínala, tak ju konečne definujem ,čo som zažila a čo bolo pre mňa ďalším spúšťačom. Pokúsim sa to nerozpísať veľmi komplikovane, len neviem čím začať.

Keď som mala 8 rokov, bolo pred Vianocami ,ešte počas školy sme chodievali s našimi do nemocnice za ujom, ktorému diagnostikovali ,ak si dobre pamätám, nejaký druh rakoviny, alebo niečo s pľúcami. Doteraz si pamätám, ako si zo všetkého vždy robil srandu a uťahoval si aj z vecí, ktoré ja osobne by som nedokázala brať tak s humorom. Mamina na neho často spomína, bol to jej brat, keď chodievali zo zábav, tak ich vždy strašieval na cintoríne, išiel popredu, kým prešli cestu dokola dediny, on išiel cez cintorín a počkal si ich, potom na nich vyskočil a robil kraviny. Som za akúkoľvek zábavu, ale toto by moja psychika a žalúdok nedokázali. Mám prehnaný rešpekt pred týmito miestami. Mama vždy hovorí, že tí ti neublížia, ale aj tak sa ich bojím najviac, napriek tomu, čo dokážu ľudia, často vo vašom okolí, na čo by ste si netrúfli ani pomyslieť. Asi som to zle pomenovala, nie je to strach, skôr úcta a rešpekt voči nim, aby sa ich posvätné miesto nerušilo. 

Z prvého pohľadu vám je asi jasné, že to neskončilo šťastne a 21.12 sme šli na pohreb, naši sa snažili vybaviť všetkých možných, len aby som bola doma a nešla s nimi, čo sa im nepodarilo. Mne ako malej prišlo otrasné vidieť mamu plakať a ešte som netušila prečo. Vždy sa snažili to hovoriť mierne, ale ja som bola natoľko zvedavá a niekedy bohužiaľ inteligentná, že som sa po čase spamätala a uvedomila si, čo sa naozaj stalo. Rada spomínam na ten moment, kedy sme sedeli v obývačke pred televíziou s mamou a tatom, a pozerali sme nejaký film, keď sa zrazu rozbehol po polici mikuláš na baterky a začal spievať. Mama sa zľakla a tato ho stihol podchytiť ,aby sa nerozbil. Nechcem riešiť žiadne nadprirodzené sily, ale naozaj nám na druhý deň zavolali ,že zomrel. 

Ja ako 8 ročná, som nechápala veľmi okolnostiam, na Dušičky sme sa vždy tešili ako sa všade rozsvietia ohníky a všetko bude zasnežené a kúzelné. Vďaka tejto tradícií mi asi došlo ,čo sa naozaj stalo, bol to hrozný deň. Všetci chodili okolo a mňa mal tato večne na rukách, aby som sa nemotala popred rakvu a sklo. Ale márne, lebo predsa som dovidela dopredu a vedela rozoznať kto to je. Mama bola vtedy zničená a ja s ňou, lebo som nechápala ,čo sa jej stalo. V ten deň som sa uzavrela do seba a vyše roka som nevyšla z domu sama nikam, nechodila som so spolužiakmi von, ani cez prázdniny, stále som sedela doma a je to trhlé, ale vždy keď išla mama na toaletu alebo sa okúpať, tak som si sadla pred dvere a čakala kým nevyjde a dokázala som tam sedieť naozaj hodiny. Musela som ju mať stále na očiach a večne som všetko sledovala, aj keď som spala a išla do obchodu a zobudila som sa skôr, ako sa stihla vrátiť, tak som doma prevrátila všetko hore nohami, jačala som, plakala a behala hore dolu ako posadnutá ,až kým sa nevrátila z obchodu. 

Pamätám si moment, kedy som sa pokúsila prekonať tento stav. Bolo leto a tato vždy robieval na firme chatu s kolegami, poznali sme sa všetci medzi sebou, decká aj rodičia. Vždy bolo zábavy kopec a hrával sa futbal, spievalo sa, opekalo a všetko možné. V ten deň som čakala na tata, mal prísť skôr z roboty, aby prišiel pre nás a doviezol nás na chatu, kde už všetci, kto mohol sa zbiehali. Viem ,že sme sa s mamou chystali a balili sme veci, čo nám bude treba na noc a prezlečenie, jedlo a pod. Keď sme mali zabalené, tak sme čakali kým zavolá, že už ide, či sme nachystaní, ja som bola nedočkavá a vyšla som pred panelák a sadla si na schody, čakala som až kým neprišiel a išla som s ním hore. 

Určite sa každý stretol s úmrtím v rodine, neviem ,či v takom skorom veku, či ste boli priamo v centre diania ako ja. Na mne to zanechalo veľké stopy a strach. Bol to začiatok rýchleho dospievania a pre mňa neprirodzeného detstva. Od toho času, som si Dušičky neužívala v takom vytržení a radosti, ale smútku a depresie. Toto zlé ponímanie pretrváva vo mne dodnes, aj keď sa snažím občas si urobiť srandu a vtip z toho, niekedy mám skôr husiu kožu a paniku. 

Všetko sa dá vysvetliť viacerými spôsobmi, môžete to brať, ako najhoršiu skúsenosť, strašnú nespravodlivosť a krivdu voči vám, alebo ako úľavu pre človeka, ktorý by sa len trápil a mohol sa cítiť na obtiaž a týmto sa vyslobodil, prípadne ako česť, že v tak skorom veku odišiel, niekam, kde sme ešte nie hodní toho tam ísť, alebo sa vyrovnať s tým, že to čaká každého a tešiť sa na to, prípadne ako zázrak prírody, môžete to nazvať aj božím dielom, ako komu vyhovuje, ja mám trocha iný názor na božstvo a priamo veriacich ľudí zaslepených na jednu osobu. Pre mňa to je skôr krása prírody, šanca recyklovať sa a vyjsť na pomoc zemi, keď mám dobrú náladu a naozaj sa snažím brať veci s nadhľadu, tak to beriem takto, ešte to nie je automatizované a milión krát sa mi stalo ,že sa vydesím a nezaspím. Ak aj zaspím, často sa mi snívajú hlúposti. Asi najhorším pozostatkom je, keď som len chvíľu sama, nech som kdekoľvek, často si predstavujem, čo by som urobila, keby mi zavolá niekto, že ten a onen zomrel, vždy si predstavujem len blízkych a známych, okolie ľudí, ktorí mi prídu na um ako prví. Nevyvarujem sa ani naozaj rodiny a môjho drahého, čo ma vždy vydesí a presne ako teraz, keď som sama doma, lebo je na zbore, tak píšem sem a robím si stresy sama sebe. Vôbec nie som sama doma, len so zajačikom, tonou plyšákov a autistickou chladničkou, ktorá má vlastný svet a občas bzučí ako traktor. Zároveň to beriem aj ako tréning mysle, aby som si tieto veci prestala brať tak osobne,  no potom si poviem, že uvažujem nad tým vkuse a privolám si to, takže čo teraz? 

Nová rubrika!!

Tak sa prelomili ľady a moje Ja si povedalo, že začne fungovať z negatív ako predností. Nakoľko sa stretávame s negatívami denne ,nie len od seba samých, tak aj okolia, či rôznych iných zdrojov, chcených a nechcených.
Moje pracovné zaradenie mi dáva možnosť zvažovať rôzne iniciatívy, od nespočetne veľa subjektov ,cez rôzne štýly vedenia a riadenia spoločností, kolegov, zamestnancov a v neposlednom rade zákazníkov.

Túto rubriku budem venovať mojim poznatkom, ktoré som získala za viac ako 4 roky boja s chorobou a samou sebou. Niektoré veci sú naozaj prednosťami, len ich musíte vedieť nie len ovládať, ale aj si ich uvedomovať. Nakoľko mám dosť stabilné lieky, vďaka ktorým sa viem pozerať na svet aj z iného uhla, chcem tieto veci posunúť inam ,viem ,že na toto nemám šancu uspieť inde viac, ako na internete, pretože Slovensko, je možno prírodne bohaté, ale morálne rozbité. Nenájdete veľa zamestnávateľov, ktorí sa zaujímajú o vašu osobnosť a nie o jej rozvoj a prínos do firmy, ako to má každá druhá v popise. Za ten rok v kvetinárstve, som nechcem hlúpo povedať, ale v určitom smere naozaj osprostela. Najviac mi to dáva pocítiť osoba, ktorá po 3 rokoch prišla do roboty a ohradzuje sa tým, že túto robotu robí už 10 rokov a vy ste tam rok, nemáte najmenšie právo ju poučovať. Potom príde deň, kedy na vás bude kukať ako teľa na nové vráta, lebo nechápe odkiaľ máte informácie, ktoré by ona po toľkých rokoch mala mať a mala dávať ona vám. Táto skúsenosť ma presvedčila, aby som túto rubriku naozaj založila. Dlhšie nad tým uvažujem, ale nechcem skĺznuť do žiadného motivačného webu, ani rozpisovať o tom, ako sa máte správať v živote, v práci ani nič podobné. Hlavným cieľom bolo podeliť sa o svoje trápenie a boj, ktorý sa dá vyhrať ,aj keď niekedy je neľútostný a mnoho z nás mu podľahlo.

Touto rubrikou chcem ukázať ľuďom, ktorí nevedia ako ďalej zápasiť a ,či to má význam bojovať s týmto ochorením. Je mi jasné, že nie každý bude v stabilizovanom stave po prvých liekoch, alebo sa nevyskytne iná prekážka ,kvôli ktorej musí liečbu zmeniť, prerušiť a podobne. Chcem, aby ľudia rôzne vnímajúci a reagujúci na liečbu, vedeli, že zmena liekov a denného režimu, nie je vždy to najhoršie a snažili sa pochopiť a vyskúšať nové lieky a spôsoby, naozaj nikto z vás nemôže a ani nevie, ako a čo bude fungovať práve na vašu osobu. Nechcem ani ukazovať prstom na tých, ktorí sú na tom podstatne horšie ako ja, že to nemá význam a ak ste na tom naozaj zle, nie je cesty späť.

Takže prajem všetkým ,ktorí prídete na návštevu sem, aby ste tieto slová brali ako šancu, možnosť ,alebo ak si trúfate ako kritiku a spôsob zmeny z rutiny ,von z pelechu a otvoreniu iných šancí a ciest k lepšiemu a verím, že hodnotnejšiemu životu, aby sa aj tí, čo si povedia, že je to to posledné čo potrebujú, našli v sebe silu a v týchto riadkoch tiež.