Zvyky, ktoré vás zablokujú

Niekedy nezáleží na dôvode psychických chorôb, v určitom algorytme sú rovnaké. Vždy sú podnietené rôznymi situáciami, ktoré nás v minulosti nútili utiahnúť sa, zablokovať v sebe príležitosti, odhodlanie v zmysle zjednodušiť si život. Mnoho krát to znamená vzdať sa rôznych vecí, zvykov, vlastných presvedčení a neraz aj snov. Žijete takpovediac pod pokrývkov, ktorá občas vykypí a vy sa zrútite. Sebakritika v tomto období vás často hodí na dno a vzdáte sa všetkého, lebo v tom momente je to pre vás samozrejmosť. Poviete si, že ostanete na základných hodnotách, načo sú vám záľuby, stojí to peniaze, čas a radšej ho obetujete v práci za pár drobných alebo čumením na starý opozeraný seriál. 

Sama sa takto potápam už niekoľko x rokov. Od 2012 je to už na liekoch. Teda skoro 10 rokov sa to snažím "liečiť" a je to ako na mori, raz dobre a raz zle. 

Prečo to spomínam.... Nedávno som sa s partnerom zasnúbila, čo je v konečnom dôsledku radostná vec. Keď sa dohodnete, či to začať už riešiť alebo nie, my ženy máme takú blbú slabosť k danému momentu. Nežiadúce účinky nastanú až v stave prvých nápadov, zväčša z našej ženskej strany, kedy všetko pošleme do kelu a občas sa zasnívame. Niet tomu inak, keď sa spýtam na rázne dekorácie, ktoré by jeho starí rodičia na svadbe nezniesli. Odpoveď nebola obšírna, lebo muža vytrhnúť zo zanietenia inej práce (aspoň toho môjho) je komplikované. Skončilo to len pri čiernej farbe a značne morbídnych prejavoch. Tak som si povedala, že 18-19 storočie je v pohode, pokiaľ som si nevyhliadla už farbu, motív a scénu svadby. Tá mi bola v momente zamietnutá. To ma troška ranilo a pochopila som to skôr ako cosplay, nevhodné odveci oblečenie a predvádzanie niečoho nereálneho. 

To ma zahodilo do čias, kedy mi naši tiež každý nápad skritizovali a ja som so stiahnutým chvostom len odkráčala. Teraz som urobila to isté. 

Rovnako to je aj so šoférovaním. Naši neriešili, že si idem robiť papiere. Jediné čo povedali bolo, že to isto dám na prvý krát. Aj som dala, ale bolo mi to na prd, lebo aj tak nechceli, aby som jazdila a to, že mi to hovorí aj on, ma zas len utvrdzuje v mojom zvyku. Povedať si Ok, nejdem nikomu nadávať, nič zbytočne siliť. Namiesto toho, aby som využila skutočnosť, len ostanem pri rutinnej reákcii. 

Len sa sama zhadzujem, vôbec nebojujem v ničom a evidentne si v budúcnosti týmto zvykom narobím problémy. Ak toto čítate, nedajte sa odradiť nikým, pokiaľ naozaj neberiete lieky, čo by vás pri šoférovaní uspali alebo akokoľvek ovplyvnia vašu sústredenosť. Ak ste si istý svojím konaním a uvedomujete si zodpovednosť, bojujte za presadenie. Ja asi skončim ako moja mama, po 30tke sa už odmietnem učiť novým veciam a jedine čím som sa posunula, že mám vodičský a ona nie. Tak neskončite ako zúfalci a verte si, ak na niečo naozaj máte.