Po toľkých rokoch, čo som plánovala odísť zo Slovenska, sa mi tento sen splnil až teraz v mojich 30tich. Manželovi, áno už manželovi, sa podarilo násjť super prácu s dobrým platom vo vedľajších Čechách. Takže konečne mením s adresou aj štát, po čom som tak dlho túžila.
Áno, sen je jedna vec. Všetko ide relatívne dobre, byt sme našli raz dva, nie je veľa ponúk a niet z čoho vyberať, takže sme sa museli uskromniť s menším bytom. Výhodou je, že je prerobený, žiadne nefunkčné WC alebo plesnivá vaňa. Teším sa z toho nesmierne. Je na 5 nadzemnom podlaží a je tam krásny výhľad.
Teraz to ALE....
Môj strach z výšok, respektíve nutkanie skočiť neprestáva a moje návštevy na balkóne budú asi veľmi ojedinelé rovnako ako užívanie si krásneho výhľadu na centrum mesta. Neustále mám pri okne zlý pocit a strach, že vypadnem, aj keď sa to nechystám urobiť, moje podvedomie si myslí niečo iné a to ma štve. Sama od seba si to viem vysvetliť a ukľudniť sa, ale somatika je sviňa a roztrasú sa mi kolená a musím preč. Takže najbližšie mesiace asi výhľad bude max do druhej izby.
Začali ma prepadať strašné paniky, ako som sa tešila, že začnem šoférovať, tak teraz nedokážem sedieť ani v aute. Takže z ďalšieho plánu zišlo a vďaka mojej nepochopenej panike sa to asi tak skoro nezmení. Najhoršie je na tom to, že nezvládam ani sedieť v aute, muž jazdí úplne super, občas sa nechá vyprovokovať, čo ma štve, ale jazdí super a verím mu. Ale moje podvedomie opäť hovorí niečo iné a vidí samú nehodu a strach. Aj keď ideme len 50 km/h..... začínam byť zúfalá, nakoľko sa sťahujem 300km od domova a auto malo byť vykúpením pred zdĺhavými prestupmi a 4 hodinovou trasou cez asi 5 miest. Čo už, asi mi budú musieť vlaky stačiť a aspoň si odpočiniem od stresu, lebo situáciu na koľaji neovplyvním. Zaujímavé, že ani v autobuse mi to až tak nevadí.
Opäť sa mi vrátilo aj chodenie po prechode, ani tam sa necítim bezpečne, čakám až kým auto nezastaví a nestoja oba smery, možno ich to štve, ale mám z toho paniku a robí mi to strašný problém. Sťahujeme sa do raz tak veľkého mesta, takže budem dúfať, že ma tieto moje absurdnosti rýchlo prejdú a začnem si to užívať.
Je to pre mňa zjavne veľmi ťažké obdobie a moje stavy sa zrovna nezlepšujú. Doktorka mi pridala nejaké lieky, ale mám pocit, že mi nerobia dobre a som po nich ešte nervóznejšia. Aj keď sa má účinok prejaviť až o 3-4 týždne, asi mi opäť nesadli lieky. Takže ostávam verná Leximu a musím sa krotiť, aby som ho nezneužívala až moc a potom nemala problém ho vysadiť.
Bude to zaujímavé obdobie, mám z toho divný pocit a pritom by som sa mala tešiť, nechápem tomuto zvartu. Držte mi palce, nech si tam nájdem prácu a všetko toto pominie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára