Tak ako som krásne písala o splnenom sne, tak sa krásne aj rozplynul. Nakoľko pri hľadaní bývania mi ostalo veľmi ťažko a tá neistota vecí, ktoré sme riešili bola zjavne nad moje sily.
Prepadli ma hneď dva panické ataky, ktoré rozhodli, že sa nikam nejde. Mala som naplánovaé ďalšie obhliadky, mali sme ísť už pozerať nové byty, nakoľko nám majiteľ vybraný byt zrušil. Ale nedali sme sa odradiť a naplánovala som ďalšie byty na obhliadku. Všetko bolo super až do večera. Prepadol ma prvý atak, to bolo ešte v pohode, manžel to zvládol bravúrne a všetko časom pominulo a ja som zaspala.
Na druhý deň sme si urobili výlet, nech prídem na iné myšlienky, čo aj trocha pomohlo a večer sme prežili pokojne v pôvodnom znení seriálu a večere.
O dva dni neskôr sa atak ozval znova, tento bol nesmierne silný a sama som nevedela, či už nevolať sanitku. Nakoniec sme to predýchali a manžel mi povedal pár vecí, ktoré ma zamrzeli, ale plne som s ním súhlasila. Mal naozaj pravdu, že kvôli mne sme prišli o šancu odísť zo Slovenska a mať sa rozhodne lepšie. Celé si to strašne vyčítam, lebo to bol aj môj sen odísť. Všetko ma štve a neviem sa cez to preniesť, trápi ma to od začiatku a najhoršie je, že je to kvôli mne a je to evidentné. Nie sú to žiadne domienky, ale pravda. Viním sa naozaj za všetko, ale toto je oprávnené.
Čaká nás teda ďalší nudný rok na Slovensku so všetkými tými sračkami, čo si tu na nás pripravujú. Budem len dúfať, že sa zamestnám aspoň na ten rok niekde a naberiem trocha energie a nových pohľadov, ktoré mi dovolia žiť v pohode a bez takýchto psychických stresov.
Ak všetko dobre dopadne a ja sa z toho vyhrabem aspoň za mesiac dva, tak možno príde aj vysnívaná dovolenka. Uvidíme, ako sa to všetko vyvinie o pár mesiacov.
Dnes už len môžem plakať nad rozliatým mliekom, ktoré bolo tak poctivo naplánové.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára