Už som túto časť veľa krát spomínala, tak ju konečne definujem ,čo som zažila a čo bolo pre mňa ďalším spúšťačom. Pokúsim sa to nerozpísať veľmi komplikovane, len neviem čím začať.
Keď som mala 8 rokov, bolo pred Vianocami ,ešte počas školy sme chodievali s našimi do nemocnice za ujom, ktorému diagnostikovali ,ak si dobre pamätám, nejaký druh rakoviny, alebo niečo s pľúcami. Doteraz si pamätám, ako si zo všetkého vždy robil srandu a uťahoval si aj z vecí, ktoré ja osobne by som nedokázala brať tak s humorom. Mamina na neho často spomína, bol to jej brat, keď chodievali zo zábav, tak ich vždy strašieval na cintoríne, išiel popredu, kým prešli cestu dokola dediny, on išiel cez cintorín a počkal si ich, potom na nich vyskočil a robil kraviny. Som za akúkoľvek zábavu, ale toto by moja psychika a žalúdok nedokázali. Mám prehnaný rešpekt pred týmito miestami. Mama vždy hovorí, že tí ti neublížia, ale aj tak sa ich bojím najviac, napriek tomu, čo dokážu ľudia, často vo vašom okolí, na čo by ste si netrúfli ani pomyslieť. Asi som to zle pomenovala, nie je to strach, skôr úcta a rešpekt voči nim, aby sa ich posvätné miesto nerušilo.
Z prvého pohľadu vám je asi jasné, že to neskončilo šťastne a 21.12 sme šli na pohreb, naši sa snažili vybaviť všetkých možných, len aby som bola doma a nešla s nimi, čo sa im nepodarilo. Mne ako malej prišlo otrasné vidieť mamu plakať a ešte som netušila prečo. Vždy sa snažili to hovoriť mierne, ale ja som bola natoľko zvedavá a niekedy bohužiaľ inteligentná, že som sa po čase spamätala a uvedomila si, čo sa naozaj stalo. Rada spomínam na ten moment, kedy sme sedeli v obývačke pred televíziou s mamou a tatom, a pozerali sme nejaký film, keď sa zrazu rozbehol po polici mikuláš na baterky a začal spievať. Mama sa zľakla a tato ho stihol podchytiť ,aby sa nerozbil. Nechcem riešiť žiadne nadprirodzené sily, ale naozaj nám na druhý deň zavolali ,že zomrel.
Ja ako 8 ročná, som nechápala veľmi okolnostiam, na Dušičky sme sa vždy tešili ako sa všade rozsvietia ohníky a všetko bude zasnežené a kúzelné. Vďaka tejto tradícií mi asi došlo ,čo sa naozaj stalo, bol to hrozný deň. Všetci chodili okolo a mňa mal tato večne na rukách, aby som sa nemotala popred rakvu a sklo. Ale márne, lebo predsa som dovidela dopredu a vedela rozoznať kto to je. Mama bola vtedy zničená a ja s ňou, lebo som nechápala ,čo sa jej stalo. V ten deň som sa uzavrela do seba a vyše roka som nevyšla z domu sama nikam, nechodila som so spolužiakmi von, ani cez prázdniny, stále som sedela doma a je to trhlé, ale vždy keď išla mama na toaletu alebo sa okúpať, tak som si sadla pred dvere a čakala kým nevyjde a dokázala som tam sedieť naozaj hodiny. Musela som ju mať stále na očiach a večne som všetko sledovala, aj keď som spala a išla do obchodu a zobudila som sa skôr, ako sa stihla vrátiť, tak som doma prevrátila všetko hore nohami, jačala som, plakala a behala hore dolu ako posadnutá ,až kým sa nevrátila z obchodu.
Pamätám si moment, kedy som sa pokúsila prekonať tento stav. Bolo leto a tato vždy robieval na firme chatu s kolegami, poznali sme sa všetci medzi sebou, decká aj rodičia. Vždy bolo zábavy kopec a hrával sa futbal, spievalo sa, opekalo a všetko možné. V ten deň som čakala na tata, mal prísť skôr z roboty, aby prišiel pre nás a doviezol nás na chatu, kde už všetci, kto mohol sa zbiehali. Viem ,že sme sa s mamou chystali a balili sme veci, čo nám bude treba na noc a prezlečenie, jedlo a pod. Keď sme mali zabalené, tak sme čakali kým zavolá, že už ide, či sme nachystaní, ja som bola nedočkavá a vyšla som pred panelák a sadla si na schody, čakala som až kým neprišiel a išla som s ním hore.
Určite sa každý stretol s úmrtím v rodine, neviem ,či v takom skorom veku, či ste boli priamo v centre diania ako ja. Na mne to zanechalo veľké stopy a strach. Bol to začiatok rýchleho dospievania a pre mňa neprirodzeného detstva. Od toho času, som si Dušičky neužívala v takom vytržení a radosti, ale smútku a depresie. Toto zlé ponímanie pretrváva vo mne dodnes, aj keď sa snažím občas si urobiť srandu a vtip z toho, niekedy mám skôr husiu kožu a paniku.
Všetko sa dá vysvetliť viacerými spôsobmi, môžete to brať, ako najhoršiu skúsenosť, strašnú nespravodlivosť a krivdu voči vám, alebo ako úľavu pre človeka, ktorý by sa len trápil a mohol sa cítiť na obtiaž a týmto sa vyslobodil, prípadne ako česť, že v tak skorom veku odišiel, niekam, kde sme ešte nie hodní toho tam ísť, alebo sa vyrovnať s tým, že to čaká každého a tešiť sa na to, prípadne ako zázrak prírody, môžete to nazvať aj božím dielom, ako komu vyhovuje, ja mám trocha iný názor na božstvo a priamo veriacich ľudí zaslepených na jednu osobu. Pre mňa to je skôr krása prírody, šanca recyklovať sa a vyjsť na pomoc zemi, keď mám dobrú náladu a naozaj sa snažím brať veci s nadhľadu, tak to beriem takto, ešte to nie je automatizované a milión krát sa mi stalo ,že sa vydesím a nezaspím. Ak aj zaspím, často sa mi snívajú hlúposti. Asi najhorším pozostatkom je, keď som len chvíľu sama, nech som kdekoľvek, často si predstavujem, čo by som urobila, keby mi zavolá niekto, že ten a onen zomrel, vždy si predstavujem len blízkych a známych, okolie ľudí, ktorí mi prídu na um ako prví. Nevyvarujem sa ani naozaj rodiny a môjho drahého, čo ma vždy vydesí a presne ako teraz, keď som sama doma, lebo je na zbore, tak píšem sem a robím si stresy sama sebe. Vôbec nie som sama doma, len so zajačikom, tonou plyšákov a autistickou chladničkou, ktorá má vlastný svet a občas bzučí ako traktor. Zároveň to beriem aj ako tréning mysle, aby som si tieto veci prestala brať tak osobne, no potom si poviem, že uvažujem nad tým vkuse a privolám si to, takže čo teraz?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára