Frustrácia a zbytočnosť

 Aj napriek úžasnému prostrediu, ľudí okolo vás nerátajúc pandémiu, je naozaj stále z čoho sa tešiť.

Mne akurát ide mysľou aká som na nič, pri predstave, že ma láka zahraničie a sedím doma, aj mimo pandémiu. Predstava ako sledujete ľudí, ktorí si užívajú život v každej krajine, vedia veľa jazykov, majú všade kontakty, každý deň sú inde a predsa majú prácu a stále zázemie. 

Bavia ma cudzie jazyky, mám však problém aj s vlastným, aby som napísala správne jedinú vetu. Dohovorím sa anglicky takmer kdekoľvek, ale správnosť vety je mizerná. Je to asi najhoršia vlastnosť, o ktorej tu píšem asi neustále, naozaj závidím každú malú výhru. Viem sa v každej situácii nastaviť a užiť si ju, ale nič z toho ma absolútne neteší, viem, ak budem aj v zahraničí, tak nezmôžem nič. Nevyriešim si ani základné papierovačky na presťahovanie a nie to ešte zotrvať a nájsť si tam prácu. 

Prídem si totálne zúfalá zo seba. Môže ma neuveriteľne tešit, že som mala v živote šťastie na lásku, ktorá je pri mne. Nebyť jeho prítomnosti, napriem niektorým veciam, čo ma nebavia a naučila som sa ich brať ako nutné zlo, či nepotrebnú realitu, bola by som asi už naozaj pod fialkami.

Človek s depresiou asi nikdy nemá šancu byť spokojný sám so sebou. Mnoho vecí sa naučí, ale nič ho nevie posunúť v tomto sebavnímaní asi ďalej. Nezačala a nedonútila som sa stále do žiadnej začatej veci. Stále mám viac k zrúteniu ako k zlepšeniu. Zmenili mi lieky na nejakú tretiu generáciu, čo znamená horšie následky na pečeň. Po polroku som na tom rovnako a miestami mám pocit, že horšie. Znovu som začala brať lieky navyše a necítim sa lepšie. Desím sa samej seba aká som troska a bezmocná voči samej sebe.