Najväčší problém depresie je, že sa nevieme tešiť a užívať si aktuálny moment. Aj keď chceme a snažíme sa, v tých najťažších dňoch sa to nedá. Ja aktuálne bojujem už druhý mesiac s atakmi a mám každý deň ako na ihlách a očakávam, kedy to na mňa príde. Každý deň sledujem svoj dych a tep ako by mal byť každú chvíľku koniec. Neviem si užiť deň ani daný moment bez toho, aby som na to nemyslela.
Hovorí sa, že pri depresií žijeme buď minulosťou alebo strachom z budúcnosti. Ja mám strach nie len z budúcnosti, ale z každého nového dňa. Doslova prežívam dni za dňom bez výraznejšej emócie a pocitu, že toto bol super deň. Vždy sa teším už na večer a do postele, kedy môžem spať, popravde by som najradšej prespala celé dni, kým sa to nezmení, ak vôbec. Hneď ako vstanem, moje myšlienky prejdú do módu katastrofických scenárov a očakávam to najhoršie z každej strany. V momente ako mi zazvoní telefón, čakám, že sa niekomu niečo stalo. Vôbec mi nenapadne, že niekto ma chce počuť alebo možno odo mňa niečo potrebuje. Rovnako to mám aj keď vyjdem z bytu. Bojím sa, že ma prejde auto, aj keď prejdem sto krát cez cestu a prežijem, stále som v strehu a mám pocit, že som tu už vlastne neni, akoby som bola duch. Duch azda cíti strach? ...
Môj strach z budúcnosti je tak silný, že mám pocit ako 60 ročná a aj sa tak v niektorých situáciach správam. Neviem sa baviť, užívať si a tešiť sa z hocičoho. Všetko, čo robím je nútené a som z každej činnosti skôr otrávená. Pokiaľ nie je nevyhnutná, tak ju ani neurobím. Jediné, čo ako tak vládzem, je prechádzať sa po byte s mobilom v ruke a hrať hry, aby som zamestnala myseľ. Akonáhle mám sedieť v kľude alebo ležať, tak som nervózna a neviem sa ukľudniť. Ak už aj musím sedieť, tak si kývem nohou alebo sa hrám s prstami, aby som mala stále nejaký pohyb. Skúšala som si púšťať aj autogénne tréningy, ale ani pri to nevydržím a čím viac sa mám ukľudniť, tým som nervóznejšia. Tieto dva mesiace sú pre mňa akoby neboli. Nič som poriadne neurobila a aj to málo mi príde ako nič. Je to celé len o prežívaní, ale nikto takto žiť nechce, neviem ako sa z toho vymaniť a zmeniť to. Myseľ totálne útočí na môj telesný stav a brzdí ma vo všetkom. Snažila som sa oddychovať, že možno to je problém, že som si neoddýchla za posledných X rokov práce. Ale z prespatého dňa som nesvoja, že som neužitočná, už keď som doma, by som mala aspoň upratať a navariť. Všetko, čo neurobím si automaticky vyčítam, aj keď to môžem pokojne urobiť neskôr, alebo inokedy. Sama na seba som prísna a ničím sa kadým dňom. Neviem si nič dopriať a tešiť sa z toho.
Najväčším problémom je pre mňa aktuálne liečba sama o sebe. Mám problém brať lieky, lebo som nedávno mala zlú skúsenosť s jednými, ktoré vo mne vyvolávali strašné nutkanie niečo si urobiť. Musela som sa zavrieť do kúpeľne a čakať, kým ten stav prejde. Bolo to príšerné a bojím sa toho aj z liekov, ktoré mám overené, že mi nerobia zle, dokonca si mám problém dať blbé magnezium. Po tejto skúsenosti som nesmierne opatrná a pri predstave, že si mám dať brufén alebo niečo od bolesti, tak to radšej prečkám, akoby som si mala navodiť zlý pocit. Psychika je sviňa a viem, že aj keď mi daný liek nerobí zle, radšej si ho nedám.
Teraz tá druhá vec, čo práca? Kedy a či vôbec sa ešte dokážem zamestnať a pracovať plnohodnotne. Bojím sa, že si nenájdem prácu alebo v nej nevydržím. Neviem sa na nič sústrediť a venovať sa len jednej veci. Momentálne som už rok bez roboty, za chvíľu mi končí PNka a čo bude potom, to naozaj netuším. Budem musieť ísť na úrad práce, kde odo mňa budú chcieť iniciatívu a ja sa obávam, že nedokážem ísť robiť napríklad do predajne, kde budem 12 hodín na nohách a ešte medzi ľuďmi. Predstava byť niekde v spoločnosti a tváriť sa, že sa vlastne nič nedeje, ma desí. Vyskúšala som si to a vydržala som dva týždne. Je to hroný boj a bojím sa, že nikdy neskončí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára