Po dlhšom čase príspevok do denníka....
Včera ako bežne v piatok, sme išli na pizzu, povedala som si, že už mi je lepšie a večer si nedám lieky, jeden deň to zvládnem, tak som si dala dve pivá. Neboli vôbec silné a pila som ich celkom dlho, takže som ani nemohla byť pripitá, ani mi z nich nič nie je. Celý večer sme sa bavili o blbostiach a smiali sa na kravinách, poviete si aký pekný večer, čo príde teraz. Nejako sa skĺzla téma na nemocnice a mne ostalo nevoľno. Išla som sa prejsť na von, že to bude tým vydýchaným vzduchom a len potrebujem prebrať. Vyšla som von a ostalo mi fajn, tak som išla na wc, urobila som čo bolo treba a išla som von. No tesne pred dverami ma zamotalo a ja som odpadla. Hrozný pocit. Už dlho som nemala takéto stavy a celkom ma to vydesilo. Manžel mal dobrú náladu a nechcela som mu ju kaziť týmto, tak som mu to povedala až ráno.
Nebolo to nič hrozné, vcelku som sa prebrala veľmi rýchlo, možno aj skôr než som padla, lebo si nepamätám, žeby som sa zbierala zo zeme a len som sa zbadala v zrkadle. Trocha som to vydýchala a ostalo mi lepšie. Preventívne som ešte vybehla na chvíľku von na vzduch a vrátila sa do reštiky, kde sme sedeli. Tvárila som sa akoby sa nič nestalo, sprvu som si to asi ani neuvedomovala, až teraz ráno cítim trochu bolesti okolo ucha. Našťastie sa mi nič nestalo a rýchlo som sa otrepala. Cesta domov bola v pohode aj doma som sa cítila celkom fajn.
Ráno mi tak veselo nebolo. Keďže som si nedala lieky, budila som sa skoro každú hodinu. Keď som sa donútila si dať ranné lieky, tak som vyšla z postele a najedla sa. Srdce mi bilo ako o závod, aj keď som sa necítila veľmi nervózna. Potom som si išla ešte ľahnúť na hodinku a trochu to prešlo.
Všetko, čo som si odniesla aktuálne z tohoto večera je len to, že vôbec nežijem, len prežívam. Nič ma nebaví a neviem sa na nič sústrediť. Do ničoho nového sa neviem donútiť a mám pocit, ako keby sa na svet dívam z pohľadu tretej osoby. Štve ma to, že si neviem nič užiť a bojím sa už vyjsť aj z domu. Sú to strašné stavy a neviem ako dlho to vydržím, už teraz je to cez dva mesiace. Bojím sa, že sa toho nezbavím a nezmením svoje vnímanie a prežívanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára