8.6.2024

Po dlhšom čase príspevok do denníka.... 

Včera ako bežne v piatok, sme išli na pizzu, povedala som si, že už mi je lepšie a večer si nedám lieky, jeden deň to zvládnem, tak som si dala dve pivá. Neboli vôbec silné a pila som ich celkom dlho, takže som ani nemohla byť pripitá, ani mi z nich nič nie je. Celý večer sme sa bavili o blbostiach a smiali sa na kravinách, poviete si aký pekný večer, čo príde teraz. Nejako sa skĺzla téma na nemocnice a mne ostalo nevoľno. Išla som sa prejsť na von, že to bude tým vydýchaným vzduchom a len potrebujem prebrať. Vyšla som von a ostalo mi fajn, tak som išla na wc, urobila som čo bolo treba a išla som von. No tesne pred dverami ma zamotalo a ja som odpadla. Hrozný pocit. Už dlho som nemala takéto stavy a celkom ma to vydesilo. Manžel mal dobrú náladu a nechcela som mu ju kaziť týmto, tak som mu to povedala až ráno. 

Nebolo to nič hrozné, vcelku som sa prebrala veľmi rýchlo, možno aj skôr než som padla, lebo si nepamätám, žeby som sa zbierala zo zeme a len som sa zbadala v zrkadle. Trocha som to vydýchala a ostalo mi lepšie. Preventívne som ešte vybehla na chvíľku von na vzduch a vrátila sa do reštiky, kde sme sedeli. Tvárila som sa akoby sa nič nestalo, sprvu som si to asi ani neuvedomovala, až teraz ráno cítim trochu bolesti okolo ucha. Našťastie sa mi nič nestalo a rýchlo som sa otrepala. Cesta domov bola v pohode aj doma som sa cítila celkom fajn. 

Ráno mi tak veselo nebolo. Keďže som si nedala lieky, budila som sa skoro každú hodinu. Keď som sa donútila si dať ranné lieky, tak som vyšla z postele a najedla sa. Srdce mi bilo ako o závod, aj keď som sa necítila veľmi nervózna. Potom som si išla ešte ľahnúť na hodinku a trochu to prešlo. 

Všetko, čo som si odniesla aktuálne z tohoto večera je len to, že vôbec nežijem, len prežívam. Nič ma nebaví a neviem sa na nič sústrediť. Do ničoho nového sa neviem donútiť a mám pocit, ako keby sa na svet dívam z pohľadu tretej osoby. Štve ma to, že si neviem nič užiť a bojím sa už vyjsť aj z domu. Sú to strašné stavy a neviem ako dlho to vydržím, už teraz je to cez dva mesiace. Bojím sa, že sa toho nezbavím a nezmením svoje vnímanie a prežívanie. 

Psychiatrická liečebňa ako posledná šanca

 Tento rok je pre mňa skutočne ťažký a mrzí ma trocha, že som ho viacej nerozpísala a píšem prvú vec až teraz na jeho konci. Rok začal svojím spôsobom úžasne a všetko nasvedčovalo v radostný a úspešný rok. Bohužiaľ sa hneď na jar zmenil v jeden z tých, vzhľadom na moju depresiu, asi najhorších aký som mala. 

    Začiatkom roka sme začali vybavovať a zháňať veci na svadbu, čo je skutočne radostná vec. Vo všetkom sme sa dopĺňali a svadbu sme mali naplánovanú behom mesiaca. Neskôr sa už len doladili pozvánky, zasadací poriadok a počet hostí, ktorý sme mali vcelku malý. Nechceli sme veľkú svadbu, chceli sme len toľko ľudí, koľko sami zvládneme za večer obehať a s každým sa zabaviť. Rovnako sme chceli netradičnú svadbu, takžde sme si pozvali rockovú kapelu, ktorá nám zahrala piesne na želanie, vytvorili sme si aj vlastný playlist, ktorý hral mimo kapelu a všetko boli rockové a metalové pecky, ktoré každý hosť poznal. Bol to jeden úžasný večer v metalovom štýle a verím, že každému zarezonoval a dlho na našu svadbu nezabudnú. Rovnako som si dovolila na svadbe osláviť svoje 30. narodeniny, ktoré započali krájaním torty o polnoci, kde mi kapela dopriala ešte tri skladby na želanie. Hostia boli skvelí, jedlo bezchybné a atmosféra jedinečná. 

    Žiaľ mi na svadbu neprišla moja rodina. Mesiac pred svadbou mi zomrel ocino, čo ma dosť vzalo. Môj brat si to nemyslí a krásne sme sa pohádali dokonca aj den pred svadbou, kedy som mu vyslovene napísala, že ho tam nechcem mať. Pôvodne som chcela, aby prišli aspoň na obrad, ale keď mi to začal vyčítať a tvrdiť, že oni, narozdiel odo mňa, smútia a je mojou psou povinnosťou svadbu o rok presunúť, tak som sa naštvala a zakázala som mu na svadbu prísť. Táto situácia ma vôbec neprekvapila, skôr ma dojalo, že si ani trochu nevošiel do svedomia a nesnažil sa ma pochopiť. Bolo to od neho hnusné, ale pre neho typické správanie. Samozrejme som zvažovala, či to neposunúť, ale mali sme všetko naplánované, rozhodne som nechcela všetko posúvať. On ani netuší, čo všetko treba vybaviť pred tým celým dňom a povedala som si, že oco by to aj tak nechcel, aby som to presunula. Tak som sa na neho vykašlala a nechala ho topiť sa vo svojom bordeli, že ani vlastnej sestre nepríde na svadbu. Mrzelo ho to asi mesiac, nakoľko sme museli riešiť pozostalosť a musela som sa s ním stretnúť. Doteraz som mu neodpustila a nikdy ani neodpustím. Nebyť mamy, tak sa s ním prestanem aj kontaktovať a vykašlem sa na neho. To bola jedna krásna časť roka, ktorú si rozhodne budem ešte dlho pamätať a veľa krát ju oplačem. 

    Ďalšou perličkou bol predaj pozemku, kde si kupujúci absolútne neuvedomoval, čo kupuje a napriek našim informáciám a rozhovorom trval na kúpe, čo si ani nie po týždni rozmyslel. Ale my nie sme eshop a nemáme zo zákona vrátnu lehotu. Takže sa začali naťahovačky s totálnym idiotom, ktorý je rozmaznaný a myslí si, že všetko vždy pôjde len podľa neho. Tvralo 4 mesiace, vlastne dodnes to nie je ešte vyriešené, ale už je to aspoň na dobrej ceste. To nám zničilo nervy na totálku. Obaja sme skončili psychicky vyčerpaní a zúfalí. Mňa to odrovnalo v práci a bola som rada, že v nej končím. Síce mi je smutno za prácou, ktorá nebola najhoršia, aj keď nie vždy podľa mojich predstáv. Vďaka nej som mala aspoň ako tak režim a musela sa donútiť do niektorých úkonov. Pravda je, že som posledné letné dni prespala a odignorovala všetko, čo bolo možné. Doktorka mi zmenila lieky a povedala mi, že v mojom rozpoložení mi určite nedvihne dávku, aby som si niečo nespravila. Terapeutke som tiež povedala, že mám na hrane a odporučila mi liečenie na psychiatrickej liečebni. Tak som sa začiatkom roka snažila tam dovolať, ale vzali ma až v septembri. Odsedela som si tam 7 týždňov. Prvý týždeň zavretá za mrežami a len so základnými potrebami, čo bolo pre mňa des, že som nemohla ani manželovi písať a volať s ním kedy sa dalo. Byť pri takých skutočne ťažkých stavoch neprospeje asi nikomu. Rozhodne nie človeku, ktorý sa chce zabiť. Na moje šťastie mi zabrali lieky a na tretí deň som sa cítila oveľa pokojnejšie. Neskôr mi doniesol manžel knihy, tak aspoň som to prečkala s hlavou mimo realitu. Druhý týždeň bol už jasnejší. Konečne som bola presunutá do otvoreného oddelenia a medzi ľudí, ktorí sa o seba vedeli postarať. Veľmi mi to pomohlo, lebo som videla, že sa mám s kým porozprávať a veľa krát sme sa aj riadne zabavili. Chodili sme hrávať bedminton, pinpong, volejbal... Skutočne som si tam našla viacero super ľudí a s niektorými som aj ostala v kontakte. Zaradili ma do skupinovej terapie, kde som dúfala v nejaký posun, terapia trvala 6 týždňov a ja som sa vrátila domov v tom istom stave ako som odišla. Silou mocou som chcela individuálne terapie, ale nedostala som sa k nim. Dosť ma to štve a som naštvaná, že mi ich primár odmietol. Dala som tomu týždeň dva na terapiách, aby som si povedala, že som to skúsila. Prežila som celých 6 týždňov len vďaka ľuďom, ktorí boli na ubytovni. Veľa som sa rozprávala a zisťovala veci, čo by mi mohli pomôcť, prípadne ma nakopnúť. Jediné, čo mi ako tak pomohlo bolo zistenie, že v tom nie som sama a donnútilo ma to premýšľať nad sebou ako skutočne chorou, nie je to len výplod mojej fantázie, ale je to skutočne choroba a treba ju riešiť. Popravde som si povedala, že toto je posledná vec, ktorú vyskúšam. Ak toto nezaberie, tak sa na to vykašlem a prestanem s terapiami. Lieky budem užívať, lebo by som nebola schopná ani vyjsť do obchodu. Ale nebudem to už žiadno siliť. Dala som do toho za tých 10 rokov naozaj veľa a keď mi už nepomohla ani liečebňa, kde mám byť denne so psychológom, tak pochybujem, že ešte nájdem niečo čo mi pomôže. Stále visí otáznik, či sa nepresťahujeme do zahraničia. Možno tam by som ešte bola ochotná podstúpiť terapiu. Tu cítim, že mi už nemajú čo dať. 

Moja situácia sa tam vôbec nevyriešila a moje stavy sa mi stále vracajú. Je príšerné vnímať okolie a rozprávať sa s človekom, akoby sa nič nestalo, keď vás prenásleduje pocit, že vidíte dotyčného mŕtveho. Denne rozmýšľam nad smrťou a je jedno čiou. Je to príšerný pocit a neviem sa z neho vyhrabať. Príde mi to ako obranný mechanizmus, aby som vždy bola pripravená na najhoršie a nezasiahlo ma to. Vyskúšala som si to pri otcovej smrti, kedy som bola na tom tak, že som nedokázala vyroniť ani slzu. Rozplakala som sa až na pohrebe, kedy som si uvedomila, že je to skutočnosť a nevedela som sa z toho spamätať. Doteraz tomu stále neverím a mám v sebe pocit, že sa to nestalo. Príšerne sa bojím budúcnosti a toho čo bude. Sama sebe neverím, že už mám 30 rokov, keď ako 18 ročná som nikdy nechcela dospieť. Stále to neviem akceptovať a mám pred sebou čierny satén, ktorý ma upozorňuje na každú nástrahu a možnosť nebezpečenstva, na ktoré by som sa mala pripraviť. Vyrovnávam sa so smrťou ľudí okolo mňa, ktorá ešte nenastala. Strácam sa už v tom a neviem ho odhrnúť preč. Niekedy je to lepšie a inokedy horšie. Už nemám predstavu ako s tým bojovať a či je to vôbec možné. Veľa krát ma to prenásleduje aj vo snoch, čo sa podpíše na mojom spánku a vydesená, spotená sa budím o druhej v noci a bojím sa znova zaspať. 

16.1. 2021

 Pri tomto spôsobe fungovania z domu, kedy nemôžete nikam chodiť, nič poriadne robiť, sa nájde mnoho času na rozmýšľanie. Nehovorím, že inokedy nie, ale teraz je to obzvlášť. Mnoho z nás nevie, čo bude až pominie tento stav, niektoré krajiny s pandémiou problém nemajú, iné zatvárajú každé jedno predajné a služobné miesto. Je to smutné, že všetky vládne výsmešky musíme trpieť my, čo nemáme s ich súkromným životom nič spoločné a dúfame, že konečne sa medzi nimi nájdu tí, čo chcú pomáhať. 

O tomto som vlastne písať nechcela. Dnes mi tak napadlo pri varení, ako sa mi veľmi polepšilo v určitom smere. V piatok som sa dosť rozkecala s kolegom z práce a v minulosti, ak by toto urobila moja polovička, asi by som bola dosť vyvedená z miery. Vadilo mi aj to, že sme niekam išli a každá ho objímala predo mnou. Určitý čas som sa to snažila potláčať, veď sú to kamráti a poznáme sa dlho. Keď sme sa stretli s takými, čo som nepoznala, už som takto reágovať nevedela. Nepoznala som tie osoby a neverila som im napriek jeho vysvetleniam. Vždy, keď sme niekam mali ísť, bol to pre mňa celkom boj. Kým sa mi nepodarilo dostať do podvedomia, že si vybral mňa a nie je to výsmech, ale úprimné a skutočné. Po čase sa mi naozaj podarilo uvedomiť si, že ktorá koľvek sa môže na neho zavesiť, viem, že je to len z jej strany a môže mi tíško závidieť. Nie som veľmi sebecký človek, obzvlášť s touto chorobou to ani nejde, nakoľko si beriete skoro všetko za vlastnú chybu a pričinenie. Donútila som sa povedať si to a teraz to beriem ako osobnú výhru. Uvedomiť si, že si niečo naozaj zaslúžite je skvelý pocit. O to viac, ak ste ho našli po toľkých bojoch ako ja. 

Mala som jedno veľké šťastie a to na môjho partnera. On to so mnou vydržal, trpel tieto moje nápady a hlúposti, že mi je nepríjemné len to, ak sa na neho nejaká pozrie a on sa s ňou rozpráva. Boli hrozné časy. Teraz mu za tieto dni a čas venovaný všetkému tomu vysvetlovaniu, presviedčaniu a bohvie čoho ešte môžem len ďakovať. Chápal to a vedel, že nie som úplne v poriadku. Toľko krát som ho upozorňovala, či si je vedomý toho, do čoho ide. Po za chvíľu siedmych rokoch je to ako vykúpenie, že môžete povedať čokoľvek a on to chápe, nemáte potrebu hádať sa, lebo si obaja uvedomujete, že mnoho je dôsledkom okolitej situácie, práce, stresu a jediné, čo pre seba môžete urobiť, je to vziať na vedomie a tešiť sa z toho, že práve vy mu môžete pomôcť. Občas sa stačí len usmiať, neplánovane objať, poškrabkať po chrbáte a uvidíte ako to dokáže pomôcť. Pre takéto maličkosti je krásne žiť. Ak sa máte naozaj radi, prečo si ničiť život a nie si ho naopak užívať? 

17.2. 2020

K tomu môjmu zlozvyku s rýpaním do vyrážok a ničením samej seba môžem povedať len toľko, že si tým zapisujem a zaraďujem sa viditeľne do radov tých zúfalých, neobľúbených a poľutovania hodných ľudí. Sama si tieto presvedčenia vytváram a výzorom sa zaraďujem k tejto vrstve. Je to smutné, ak si musíte tieto veci takto pripomínať a dávať najavo nie len sebe. Horšie je to ignorovať a brať to ako samozrejmosť, vtedy človek upadne medzi bulímikov, anorektikov a iných psychicky závislých a ťažko vyliečiteľných stavov. V tomto si môžem gratulovať, že si to stále uvedomujem, občas sa mi podarí to obmedziť a tešiť sa z toho. Napriek tomu to už trvá 10 rokov, čo som nemala dlhšie ako týždeň čistú tvár. Nehovoriac o rukách, chrbte a stehnách. Stačí malička hrča a musím sa jej zbaviť. Z pohľadu okolia je to bežná chyba, ktorej nikto nedáva  význam, ale časom sa nájde niečo alebo niekto, kto vám tieto fakty pripomenie a občas padnú na úrodnú pôdu. Ja dúfam, že mi to vydrží aspoň mesiac, už som poctivo zahájila mastičkovanie a čistenie make-upu.

Po dlhšej dobe, cestou z práce, som išla busom a mala čas sledovať okolie a vnímať kreativitu a hlúposť okolia. Niektoré veci vás dokážu znechutiť a iné motivovať. Dnes som si zas na chvíľu pripomenula svoje možnosti. Napriek chybám v práci, ktoré ma zajtra čakajú na opravu, som sa celkom potešila vlastnej tvorbe a zas ma to troška šťuchlo ďalej. Aj takéto chvíľkové kreatívne momenty vám vedia utkvieť a donútiť myslieť.

13.2. 2020

Rozhodla som sa, že vás nejdem trápiť a priznám sa, že moje dni bez hier vydržali 3 dni. 3 plné dni, kedy som bola doma, chorá, nemala čo robiť a zúfalá soplila do papierových vreckoviek. Prečo mi to tak málo vydržalo? To máte tak, keď si vaša polovička pustí profíka v šachoch a hovorí, čo musíte robiť a ako máte rozmýšľať. Tak som si vypočula ako musíte vytrvať vo veci, ktorá vás baví a zaujíma aj napriek nervom, stresom a pocite zúfalstva. Rozdiel je samozrejme v tom, že šach sa hrá jeden proti jednému a nie piati proti piatim. Tam už vaša sila nesiaha a môžete dúfať, že nechytíte debilov. Hovoril o tom, že si máte dať čas, vyskúšať všetky ťahy, možnosti a časom ich budete vedieť predvídať a dokonca vyhrať. Akurát ja som obetovala toľko času, že dávam tomu tak 10% šancu. Ale namotivovalo ma k tomu, aby som znova hrala.

Je pravda, že už som druhý týždeň v práci a po návrate domov nemám chuť hrať a radšej idem upratať. V tomto prípade vydržím bez hry aj celý týždeň. Občas potiahnem aj víkend.

Dnes som až veľmi pozitívna a energická. Konečne sa v práci venujem tomu, načo tam som.

Veľmi nepríjemným faktom je, že si môžete uvedomovať, že sa sami poškodzujete fyzicky a nedáte tomu veľkú váhu, občas máte menej škrabancov, viac nechtov či vlasov, menej vyrážok na tvári alebo jaziev po rukách, ktoré sa občas stihnú zahojiť. Keď vás, ale upozorní na to partner a cítite sa previnilo, tak to príjemné nie je. Z toho mi vyplýva, že sa poškodzujem už od druhého stupňa na základnej škole. Bála som sa pubertálnych vyrážok do takej miery, že som ani nemala bielu bodku a už som to musela vytlačiť. Doteraz mám hroznú fóbiu pred tými zapálenými bielymi vyrážkami a preto ich ničím už v prvom viditeľnom momente. Ale je pravda, že ich mám teraz veľa lebo som nervózna, stále musím niečo robiť. Ak mám čo robiť a sústredím sa na dôležitejšie veci, mám menej jaziev a fľakov na tvári. Zabudnem na to rýpanie a nemusí mi ísť krv. Vyzerám hrozne, ale je to psychický zlozvyk, kedy ako fajčiar sa "ukľudníte". Takže teraz nemám čas na hranie a snažím sa využiť svoju dobrú náladu k rehabilitácii mojej pokožky. Nejde len o tvár, ale aj ruky a chrbát. Takže nová výzva a uvidíme, či ju zvládnem!

25.1. 2020

Krásny slnečný bežný deň.... Keď si odmyslím antibiotiká, kvapky, že som týždeň zavretá doma. Neznášam tento slovenský zvyk, ísť do roboty za každých okolností, aj sprostý sopel môže byť nákazlivý a mňa to tak položilo, že nemám hlas, naťahuje ma, mám nádchu a najlepšie ak to chytí od vás polovička a obaja ste úplne odpísaní. Tá nezodpovednosť a ľahostajnosť je už na zbláznenie. Dlho som nemala nervy z práce a toto ma naozaj dorazilo. Mám dosť zlú náladu a už aj hlúposť začína bolieť. Takáto chorá som nebola ani za čias v kvetinárstve a to som bola v horších chladoch a denne stovky ľudí prišlo a odišlo. Obávam sa, že moja psychika je z tejto roboty tak nalomená, že aj malé prechladnutie mi robí takýto problém, že sa neviem vyliečiť a to fakt som nebola nikde od pondelka, okrem lekára. Dal mi dosť liekov a nemám pocit, že sa mi veľmi polepšilo. Pri predstave ísť do práce mi je normálne ešte horšie, nechápem, čo sa mi na nej tak sprotivilo. Nemám až tak náročnú robotu. Pritom si veľa vecí môžem upraviť, nastaviť, urobiť podľa seba a ignorovať niektoré veci bez problémov.

Vďaka susedom sa samozrejme liečiť nedá. Chodím už po byte ako mátoha, stále nemám hlas a štípe ma každé slovo. Vypila som asi hektolitre čaju a medu.

Tiež čas, kedy môžete svoju hobby robiť stále, akurát nie s radosťou. Hrám a hrám a šibe mi, som nervná a od pondelka si dávam pauzu na mesiac, potom sa ozvem, či som zvládla mesiac bez hier. Pokúsim sa neprihlásiť celý Február a dúfam, že sa troška ukludním. Za tento týždeň som mohla spraviť toľko vecí a neurobila som nič, nemám ani chuť niečo ísť.

4. 12. 2019

Riešiť hlúposti je také normálne... Každý máme iné myšlienky. Ak ste so sebou stále nespokojní, ako som ja zo seba, niet lepšej pomoci, než sa odstrihnúť od všetkého, čo robíte bežne, keď nerobíte nič pre seba. Môžete upratovať, ísť vyvenčiť psa, vytriediť staré oblečenie, urobiť si poriadok v skrini....alebo sa utápať vo vlastných depresívnych myšlienkach. Určite som sa už zmienila o dňoch, kedy nevládzete robiť nič pozitívne, zmyslu plné. Sú dve možnosti, donútiť sa urobiť niečo nad svoje sily alebo nechať tie pocity prejsť.

Na tom, ak sa premôžem je dobré to, že niekedy sa to vyplatí, že sa donútite myslieť na niečo iné a ak vás to dostatočne zamestnáva, tak sa vám po chvíli poľaví od depresívnych myšlienok. Nie vždy to zaberie. Stáva sa mi často, že sa pri tom ešte viac rozzúrim. To ma iba potlačí viac na dno. Vtedy možete urobiť jediné, nechať to vyprchať, vyplakať sa, vynervovať a je jednoduchšie čumieť do blba, než niečo začať robiť. Ak to už začne z vás kypieť, tak sa zaručene bude rúcať všetko, čoho sa chytíte.

Rada na záver, vyskúšajte si na sebe obe možnosti v mnohých variantách činností a rôznych fázach nálady. Viete sa viac predvídať a pre niekoho tie najväčšie muky môžu pomôcť k vytvoreniu rôznych diel, na ktorých si tie pocity vybijete a iným naopak pomôžu utiecť a vyventilovať nakopené stavy. Ako sa hovorí, že žiaľ treba vyplakať, tak depresiu treba vedieť vyventilovať a časom otočiť vo svoj prospech. Aj to tu už mám rozpísané, čo všetko dôležité vám táto choroba dá a ako tým napredovať.

21.10.

Ak si myslíte, že sa v žiadnej práci necítite ani trošku dobre, možno je problém v náplni alebo aj kolektíve. Vďaka takému vnímaniu, aké som nadobudla v čase tejto choroby, si uvedomujem, čo daná práca predstavuje a vyžaduje.

Poradím vám a každému, kto sa o práci rozprávate, len jedinú vec, berte na vedomie, čo vám má práca dať a prečo tam ste. Kľúčom k tomu je, že ste si tú prácu viacmenej vybrali, už len to, že tam musíte byť denne 8 hodín alebo 12 je dôvod, aby ste si prácu urobili veselšiu a pre vás príjemnejšiu. Ja dokážem mať rada každú prácu, ktorú robím, lebo už keď tam som, potrebujem aby som niečo vykázala a aby vám ušiel čas, na to je najlepším liekom to, že sa tú prácu snažím robiť svedomito a bavím sa ňou. Depresia mi ukázala ako si vážiť svoje šance a prácu. Možno som často bez energie a nezvládam tú prácu, ale stále si uvedomujem jej dôležitosť.

20.10.

Je krásne, že nie sme všetci rovnaký. Vždy vás môže niekto alebo niečo prekvapiť. To, či prekvapí v dobrom alebo zlom je vec názoru a nadhľadu, ktorý máte v sebe. Vždy vás to môže uraziť aj potešiť. Tiež vnímanie rozbitého sna a pocitu radosti je rôzny. My sme pred rokom začali šetriť na dom vo veľkom, mali sme na slovenské pomery našetrené dosť, ale hlúposť človeka, ktorý sa vás snaží bezpredmetne chrániť vás pripraví o bývanie za takých priblblých okolností, až by sa vám ani nesnívalo.

Naozaj neviem, či na tie informácie zabudol, neuvedomil si ich, ale podľa mňa ich vedieť mal, nakoľko ich vedel každý, koho sme sa spýtali. Číslo na projektanta mal, stačilo mu zavolať, nebol to deň, tie čísla a informácie mal už vyše polroka a za ten čas sme mohli vybavovať povolenie, ktoré teraz stále nemáme a do pol roka sa toľko vecí môže zmeniť, že to nedostaneme a nakoniec nám ani neschvália hypotéku. Zmena práce je teraz na hrane, keďže  má končiť projekt a tým sa predĺži čakanie o ďalšieho polroka. Čo je najhoršie, už teraz platíme za pozemok a  nájom, keď budeme čakať rok, tak nebudeme mať ani taký príjem, aby sme to mohli uplatiť. Jednoducho sme skončili s pozitívnym vnímaním celého bývania.

Mne ako fakt negatívnemu a deprimovanému človeku tieto veci prídu ako koniec sveta. Beriem to miestami naozaj zle a neraz som dostala už myšlienku skoncovať so sebou a tiež aj stiahnúť so sebou môjho partnera, čo je naozaj shakespearovské a nie zrovna vhodné. Je sila, čo s vami dokáže urobiť takýto problém. Zrútil sa nám celý sen.

28.9. 2019

Je to príšerny pocit, keď aj vec, ktorá vás má baviť, máte sa z nej tešiť vás naštve do nepríčetna. Nehovoriac o tom, že mám navýšenú dávku liekov, ktoré mi evidentne veľmi nepomohli. Človek sa snaží niečo robiť, v čom vie byť dobrý a tým, že si niekto neprizná chybu a nedokáže urobiť nič o čo ho milo žiadate, aj keď je to jeho úlohou. Som prehnane háklivá na každú hlúposť, akúkoľvek konkurenciu, neprávosť... Dokáže ma vytočiť aj sprostá stará dôchodkyňa, čo nevidí ďalej od nosa.

Začínam chytať paniku a fyzické prejavy depresie. Ak ňou ovšem trpím, nakoľko neviem presnú definíciu choroby.
Asi jediná možnosť je skončiť so všetkým, čo ma núti vnímať okolie, dianie okolo mňa a veci, ktoré nezmením. Môžem len inkognito loziť po svete a tichúčko sa brodiť. Nedúfam v žiaden zázrak, len sa neviem donútiť vzdať sa niektorých vecí. Jednou je aj hra, ktorú hrávam, je to rovnaké svinstvo ako drogy a akákoľvek iná forma. Neužívam si ju, posledne sa len rozčúlim nad debilmi, ktorých aj tak neovplyvním. Vždy len prehrávam a som tá najhoršia. Angličtinu si môžem cvičit aj inak, nie len priamou komunikáciou s idiotmi.
Najhoršie na tom je, že keď sa vám udejú dve-tri veci za jeden deň, okamžite upadnem do zúfalstva a neviem sa spamätať.

Niekedy to trvá celé dni, hodiny... Občas zvažujem, čo robím zle, že priťahujem takých magorov k sebe. Či je to v práci, okolie, na ktoré natrafím cestou do obchodu a aj v hre.
Je tam určitý ratingový systém, môj prípad je asi na totálnom dne ako aj moja psychika.

25.9.

Viete čo je smutné..... Že máte strašne jemné vnímanie a veľa si pamätáte...

4.8. 2019

Nechcem týmto nikoho nabádať a dávať zlé myšlienky, ale za tie roky sa mi osvedčilo pár vecí, ktoré nemajú zrovna pozitívny vplyv, minimálne sú to kombinácie, ktoré podnecujú nepriaznivé až smrteľné účinky.
Už samo o sebe, ako som dlhšie spomínala, mám nábeh na alkoholizmus, čo je od našich, hlavne od otca veľmi reálne. Je mi divné, že si tieto veci uvedomujem a aj tak ich robím a občas mi tie reakcie aj pomáhajú a doslova ich vyhľadávam. Je rozdiel v pomere, ja som si pred obedom zo zúfalstva dala Lexaurin, je pravda, že som medzi tým niečo zjedla a niečo vypotila, bola som na korčuliach a dala som si dve pivá. Nie je to ako keď vypijete liter vodky a neviete o sebe. Divné je hlavne to, že som tieto veci výhradne odsudzovala, ale ako ide čas, je mi jasné, že keď v noci si nedám lieky, ráno som totálne mimo a večer ma chytajú ataky. Najväčší problém je to, ako to beriem a snažím sa využívať tieto veci vo svoj prospech.

Smutné toho prospechu je, že nevydrží ani pol dňa, v tom momente mám také nápady, možnosti a všetko si dokážem premyslieť, zapísať, ale nedokážem pri nich zotrvať. Vždy som chcela podnikať a ako to dopadlo, nevydržala som tam ani pol roka a musela som živnosť zrušiť. V týchto stavoch som na pokraji úžasu, motivácie a radosti, predchádzalo tomu sebazaprenie a túžba po smrti, napriek dosiahnutým a prebiehajúcim víťazstvám a výhram som bola v stave zabiť sa, ale príde deň, kedy tieto veci zrazu zmiznú, chcete sa zabiť, ale je tu moment, kedy všetky dôvody prečo to urobiť akosi zmiznú a uvažujete nad tým, že máte naviac, chcete preraziť a dokážete to.

Nič iné mi nevychádza, ako byť veľmi často opitá a zotrvať. Naopak nie vždy kedy máte to promile naviac je pozitívne, dokáže ma akékoľvek malé upozornenie vyhodiť z rovnováhy a som na pokraji života a jediný vnem je opäť smrť.

22.6. 2019

Dnes som mala čas celý deň premýšľať a snažiť sa neprepadnúť na dno, posledné týždne sa mi veľmi nedarí v ničom, čo robím, nech je to akéhokoľvek významu. Skoro v každej výmene názorov a možnej vlastnej angažovanosti do problému sa zablokujem, urazím a prestanem vnímať a komunikovať. Všetko riešim povrchne a naštvane. Nechcem ani brať lieky vždy keď mi je len troška blbo, ale asi musím začať preventívne. Najhoršie na tom všetkom je, že tieto stavy akosi prenášam až prehnane na ostatných a všimli si to v práci a nehovoriac doma.

Ani neviem, čo vlastne chcem týmto mojím uvažovaním dosiahnúť. Stále rozmýšľam nad každou blbosťou, čo som kedy urobila a koľko ma stála. Prepočítavam si každý minutý cent a stratený čas nad vecami, ktorým som to obetovala. Viem, že ten čas mi nič nevráti a nedokážem to ovplyvniť, ale aj tak ma to štve a zožiera.

Zistenie, ktoré mi dnešný deň dal sa týka hlavne zážitkov a nie len prežitých, ale aj tých chýbajúcich. To, že sa cítim ako vo väzení, je moja chyba, nerobím nič pre chodenie do spoločnosti a odreágovanie sa. Všade kam idem, idem len s partnerom a napriek vedomosti, že to je zlé, neviem prečo to robím. Niekedy by som aj vyšla za niekým von, ale skôr ako to zrealizujem, tak sa od toho sama odhovorím a poviem si, že viem bez toho byť, bola som doteraz a nie je dôvod to siliť. Uvedomila som si, čo toto blokovanie vo mne robí. Je to prázdnota a chýbajúce zážitky. Veľa krát závidím ostatným vzťahy s okolím. Dokonca aj ten môj chodí kde tade bezo mňa. Je pravda, že som akceptovala odísť do mesta, kde nepoznám doslova nikoho. Nemôžem si vyčítať, že nikam nechodím, môžno ma to naozaj zožiera, nemám príbehy, ktoré by som niekomu hovorila, ani ľudí s ktorými by som sa o ne vôbec delila. Na jednej strane nechcem riešiť nič, veď načo aj, keby s niekým začnem niekam chodiť, viem, že príde čas, kedy budem aj na neho zlá. Nedokážem budovať už niečo a potom som zúfalá, lebo len sedím doma a zožiera ma to. V duchu ma hnevá, že on chodí von bezo mňa, ale aj to akceptujem. Je pravda, že niekedy nie, som protivná a radšej by som sa niekam zavrela.

Pri takýchto príležitostiach som radšej v práci, vytváram si imaginárne práce a nápady, ktoré aj tak nikdy nedokončím a neuskutočním. Tieto dni mi dávajú za pocit prázdnej schránky, mám len škaredú škrupinu v tvare ženského tela, ktoré ma miestami skôr dusí ako napĺňa. Pravdupovediac, asi nemám činnosť, ktorá ma skutočne napĺňa. To ako všetko beriem povrchne mi nedáva dôvod nechať sa emočne zasiahnúť a radovať sa. Sama netuším, prečo mám takýto blok, problém s kamarátmi a vôbec nejakou partiou som mala vždy. Nie je to nič, čo by som neočakávala. Je len smutné, že závidím každú zábavu a zážitok, napriek môjmu presvedčeniu, aké je to zbytočné a vidím len koniec cesty na každom začiatku.

Toto prázdno vo mne zanechalo nevyžité detstvo a neschopnosť kolektívnosti. Už ako 10 ročná som sa uzavrela a fungovala ako samostatný jedinec, ktorý nikam nepatrí. Jediné plus, čo som vždy chcela uchovať, bolo zopár kamarátov z čias koncertov. To boli moje jediné zážitky, ktoré som ešte zvládla a uchovala si ich. Dnes môžem ďakovať, že sa ma ujal práve môj terajší partner, inak by som bez neho nemala ani týchto zopár kamarátov. Niekedy sa aj v tejto spoločnosti cítim nechcene a utlačene, ale to je asi opäť môj problém. Smutné je, že to neviem, nechcem a možno nevládzem zmeniť. Byť denne na podporných liekoch tiež nie je výhra. No ak mám ostať ako ulita a zapadať prachom, načo tu potom vôbec som.

Mrzí ma, že tí, ktorí to takto neberú, trpia z mojej strany týmito mojimi výlevmi. Možno to myslia úprimne, ale ja to neviem vrátiť ani len úprimným úsmevom.

2.6. 2019

Každý máme svoju fázu depresie, nervov a stresu, ktorý nezvládame. Je smutné, ak napriek zisteniu tejto skutočnosti, neviete ani polovicu eliminovat s dlhodobou liečbou. Príde mi divné, že po piatich rokoch liečby, nie som v stave, aby som neuvažovala o smrti, či svojej, tak kohokoľvek naokolo. Pri najmenšej príležitosti by som chcela zomrieť, stačí mi málo, aby som tieto veci vstrebala a vyjdu na povrch. Zdá sa mi, akoby lieky neboli dosť účinné a nezaberali, alebo sú mi na nič a som tak psychicky silná, že mi nezaberie ani Lexaurin. Pri tom mám pred sebou najkrajšie obdobie, kedy staviate dom, chystáte si svoj svet, sú tu problémy, ale dá sa to zvládať. Ale aj pri malej pochybnosti, ktorú na mňa prenesie partner, okolie alebo sama sa ničím, prvým riešením mi príde vzdať sa, deň čo deň, často nemyslím na iné. Je hrozné ako si neviete užiť ani pocit, žeby to bol váš posledný deň a nesnažíte sa ho znepríjemňovať najbližším. Aj keď mi smrť príde ako veľmi vhodné a pre mnohých z okolia vyslobodzujúce, nie len z mojej strany. Ľudstvo a všetko prebytočné mi príde absurdné, zbytočné a nemám pocit, žeby som mala nárok plytvať hocičím, čo sme si my vytýčili ako nutné na prežitie.

19.5. 2019

Posledných pár týždňov sa cítim naozaj čudne. Mám prácu, ktorú som dlho chcela, mám úžasného partnera, ktorý sa snaží všetko zariadiť, byť mi oporou, mám krásneho zajačika, ktorý poslúcha na slovo, teší sa keď prídem ku kleci a poškrabkám ho. Bývame spolu v prenájme, chystáme sa požiadať o hypotéku na dom, neviem čo ma núti sa správať mrzuto a protivne.
Neznášam tieto stavy, kedy sa snažíte niečo vytvoriť, urobiť, potešiť sa a všetko sa vám akurát nedarí a nie ste s ničím spokojní. Rozmýšľam, či som skutočne rada tej práci, či zvládam vôbec ten stres, tú zodpovednosť. Možno som mala ostať v tej bývalej práci a nervačiť sa nad zákazníkmi, chodiť zničená a uťahaná domov, namiesto kľudnej, veselej a kreatívnej práci vo skvelom kolektíve a čistom prostredí.
Dni kedy mám v sebe všetku zlosť, nespravodlivosť, sú fakt otrasné. Pochybujete o každom kroku, rozhodnutí.... Myšlienky kedy chcete skočiť z mosta, dokonca vám vadí aj vaše domáce zvieratko a ledva zvládate bežné práce doma, navariť si, najesť sa, upratať. Všetko mi príde zbytočné, absurdné a bezvýznamné, akoby som plytvala všetkým okolo. Dokonca som nervózna z umývania riadov, keď plytvám vodou na umytie špinavého riadu alebo pratím v práčke. Viem, že keď už žijem, tak si mám užiť všetko, čo mám. Napriek tomu si v hlave stále prevaľujem myšlienky o tom, čo by som robila, keby niekto blízky zomrie, čo keby zomriem ja, miestami mi príde zle, ako keby sa mi vrátili tie panické záchvaty. Som naozaj unavená, vyčerpaná a evidentne musím zmeniť svoj bežne zabitý čas za hrami niečím pre mňa hodnotnejším a možno efektívnejším, aktuálne ma neteší naozaj nič a premáham sa v každej reakcii.

30.4. 2019

Po veľmi dlhej dobe, zväčša sú to tri mesiace, teraz som po polroku bola na kontrolu u mojej psychiatričky, tak ma ničím nepotešila.

Situácia sa vyhrotila natoľko, že som sa vrátila na stav spred troch rokov. Po zápale močových ciest a gynekologických vyšetreniach, som stále mala zdravotné problémy, ktoré som nevedela zaradiť. Dali mi lieky na kŕče, zápal, uvoľnenie svalstva a neviem čo všetko, v akútnom prípade mi to nepomohlo. Pravda je, že som žiadala o liečbu až v stave, kedy som nevydržala v práci. Po antibiotikách som to vybehala a až po prvom styku s mojím drahým, sa zistilo, že zápal mám v tele stále. Tak mi môj lekár napísal lieky aj na to. Po mesiaci to ustalo, ale kŕče ani po liekoch neustávali. Horšie kŕče a zimnicu som ešte nemala. Najskôr som si hovorila, že to je tým zápalom a prejde to. Ale po stave, ktorý sa dal prirovnať panickému ataku, som bola tak zle na tom, že som musela zvracať, tri hodiny sa o mňa musel priateľ starať, kým som sa nevyvracala, neukľudnila, lieky od všeobecného lekára mi nezabrali a musela som trpieť, kým to samo neopadne.
Deň na to som samozrejme nemala šancu ísť do práce. Po dlhých úvahách som si povedala, ak to príde znova, dám si Lexaurin. Ak to nie je fyzický problém ,bude to psychika. S tým som dnes išla ku mojej lekárke.
Po dlhšom rozhovore pristala na to, že to nemá iný dôvod ako psychický. Tešila som sa ,že to bude v poriadku, ale ani ja, ani telo s tým nie je stotožnené. Takže som sa ocitla na miľníku lacrymóznych, panických stavov, ktoré neviem ako a čím som spustila. Som nervózna, protivná, nesvoja a ľahostajná voči akejkoľvek iracionálnej demagógii voči svetu, mne a čomu a komu koľvek okolo, že si to sama uvedomujem. Príde mi až divné, že si tieto súvislosti uvedomujem, aplikujem na svoje správanie a napriek tomu im prepadám. Sú to emócie devastančné, sebazničujúce a napriek tomu, užitočné a v určitom čase a stave povzbudzujúce.

10.1. 2019

Začiatok roka je vcelku zaujímavý. Je 10. januára a pred pár dňami som sa dozvedela, že nám zomrela ďalšia teta ,tiež z otcovej strany ako aj minulý rok. Akurát s ňou sme nemali žiaden vzťah, dokonca by som povedala, že až nenávisť, nakoľko každého len využívala, denne bývala opitá a nikdy nič neplatila. Až nejak pred dôchodkom bola na brigáde v Čechách, ale ani boh nevie ,či tam niečo robila okrem toho, že vkuse pila. 

Nechcem nikoho obviňovať ,ani nejak nadávať, len uzrejmujem, že smrť tejto osoby sa mňa nijak nedotkla, za to nemôžem povedať ,že môjho otca nie. Každý mu na pohrebe rozprával ,že už je sám, že všetci súrodenci už sú po smrti a on to nezvládol a vynadal mame, až po pár hodinách sa doma ukľudnil a ospravedlnil sa. Čo na posledné roky beriem ako naozaj veľké gesto. Na jediné čo sa zmohol, bolo povedať ,že do roka pôjde aj on. Až mi stuhla krv ,keď mi to mama povedala. 

Chápem ho ,že to nemá ľahké a má zdravotné problémy ,o ktorých ja samozrejme neviem. Mama tiež veľa nie, ale aspoň ona si zobral za poučenie a prestala prijímať toľko alkoholu ako predtým. Môžu za to výsledky so zvýšeným cukrom a zníženou funkciou pečene. Tak som rada, že sa z toho pomaly dostáva, nie je to nejak v kritických hodnotách, ale tato to zďaleka neberie tak vážne. 

Dôvod tohto článku je hlavne ten, že by ma nepoznačila táto skutočnosť ,ale môj sen, ktorý ma síce nezobudil, ale mám pocit, že som nespala a bolí ma totálne hlava. Je naozaj nepríjemné ,keď sa vám sníva o niekoho smrti a to aj o tom koho nepoznáte, aspoň pre mňa určite. Mne sa ale snívalo, že mal zomrieť on a bola tam aj teta, ktorá zomrela pred rokom, mali zomrieť v rovnakom čase, my sme práve boli v jej dome, a mali sme ísť na jej pohreb ,ale vtedy ostalo ticho a zrazu tato zomrel ,prestal sa hýbať a nikto nevedel ,čo sa stalo. Tak sme ho dali do postele a počkali kým sa preberie. Po celkom dlhej chvíli sme ho nechali v tej zime ,ako keby sme ho chceli konzervovať voči rozkladu, sila, že tetine telo bolo vedľa v izbe, kde bola kedysi maštaľ. Dali sme ich do jednej izby a išli preč, Z tohoto je jasné, že jej pohreb to nebol, ale koho potom? po nie dlhej chvíľke za nami prišiel sused, že čo nečakáme na neho, veď už ide za nami. My sme sa otočili akoby sa nič nedialo a šli sme pre neho. Akoby ožil len kvôli tomu pohrebu a to isté sa stalo neskôr s tetou, akoby nemali zomrieť a zomreli. Po ani nie hodinke sa prebrali a znovu ich nebolo. 

Úprimne môžem povedať, že to bol jeden z tých najnepríjemnejších snov za poslednú dobu. Vonkoncom to neberiem ako zvesť, keď sa vám sníva o smrti ,tak dotyčný bude dlho žiť. Nie som zrovna poverčivá, skôr beriem vykladanie snov ako zábavu. 

Na tento sen sa onedlho napojil ďalší. Tento raz išlo o to, že tato bol bubeník v nejakej kapele (narážka na jeho firmu ,z ktorej ho vyhodili), odkiaľ ho chceli vyhodiť tesne pred dôležitým koncertom, na plagáte mali byť piati a boli tam štyria. Chcela som ten plagát urobiť pre nich ja, ale nakoniec som bola rada, že som ho neurobila. Tak sme tam mali ísť a predtým ako sme dorazili na koncert ,autobusár vyvalil dva smetné koše a museli sme čakať. Nakoniec sme šli peši. 

Potom si už pamätám len útržkovito, že som zbierala lístky od autobusu a bola v hale ,kde mala kapela veci a cestou na wc som našla hromadu lístkov a podpísaných pohárikov s menami členov kapely.  Z wécka som si zobrala tú hŕbu lístkov a rátala som ,koľko ich asi vyšla cesta sem. Jeden mal asi 300 dokladov a iný dva. Rozbehla som sa preč, kde som stretla môjho priateľa a hovorím mu, že to nemá význam a on sa predsa rozbehol za kapelou ,z nejakého dôvodu tam bola úplne iná kapela ,niečo ako Guns ´N´Roses a nastupovali do lietadla. Aj sa mu ich podarilo stretnúť. ďalej nejdem písať, lebo obsah by nebol pre všetky vekové kategórie vhodný. Áno boli tam aj hnusné pohľady a aj trocha perverzity ,ktorá mi dosť znepríjemnila spánok. 

Nakoniec som deň prežila v pohode, boli sme u lekára a dohodli sa na tom, že pôjdeme na koncert dvoch mojich veľmi obľúbených kapiel, ktoré na Slovensko ešte nezablúdili. Jedna mala na mále, ale nakoniec zrušila koncert vraj z interných dôvodov kapely. Tak uvidíme, či táto radosť nie je predčasná.

28.10. 2018

Tak sa mi potvrdilo ďalšie moje chybné presvedčenie. Venovať svoj čas nejakému hobby je dôležité, ale nie každé hobby je aj efektívne a účelné. Teraz nemyslím žiadne hazardné hry ,ani nič podobné ,kde prichádzate nie len o peniaze ,ale aj rozum. Mám namysli počítačové hry, pokiaľ si z nej urobíte cieľ, tak je problém na svete. Ako veľmi som sa chcela prebojovať cez rôzne levely ,tak teraz ma to štve, mám lepšie výsledky ako väčšina divízie nado mnou, ale to neznamená úspech, hrávam tímovku ,takže nestačí ,aby ste boli vy dobrý, dokáže vás tím poslať k vode, takže som to vzdala, rozhodla som sa, že to ostane len na výplň voľného času, takže dnes sa opäť vraciam ku kresleniu, čo je predsa len kreatívnejšia práca a určite aj zdravšia. Ako sa hovorí, aj vôl uspeje ak vytrvá... uvidíme ako dlho vytrvám ja.

18.10. 2018

Opäť trošku zo všedného dňa...

Ako mladý teenager ste mali radosť, keď vás rodičia konečne nechajú samých doma, môžete sa hrať, blázniť, počúvať nahlas hudbu a ktovie čo ešte. Kým som bývala s našimi ,zo začiatku ma to bavilo, potom som sa začala zatvárať v izbe a pustila si nahlas hudbu, aby som nevnímala žiadne okolité problémy. Neznášala som posledné roky sledovanie televízie a doteraz ma to desí, je to iba reklamná fraška a ničí vám to zdravý rozum. Pokiaľ u mňa neprepukli stavy depresie ,tak som to milovala, byť sama doma, spievať si s obľúbenými kapelami, niečo dobré si uvariť /najčastejšie špagety/ a zahrať si na gitare alebo na PC, vtedy som nepociťovala ešte stres so samoty. Po prvých odpadnutiach mi to už také zábavné nebolo. vtedy som sa vrátila do detstva, kedy som dokázala sedávať pred kúpeľňou kým sa mama neokúpe a nevyjde von, chodiť s ňou všade kam sa dalo. Po nejakých 3 rokoch som sa odhodlala prvý krát ísť sama von, čo bol šok aj pre ňu. Neskôr sa to už postupne uvoľnilo. Dnes ,keď som sama doma, tak moje pocity sú skôr smerované k mojej osobe, prečo tu som, čo chcem robiť, som spokojná s tým kde som..... Bežné života dôležité otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Naučila som sa nejak splynúť s okolím a aj doma keď niečo mám zhodnotiť, skôr je to o tom, že prijmem skutočnosť aká je a len málokedy niečo zhodnotím zle, niečo čo mi vyslovene vadí, nemám žiadny ucelený názor na veci.

Popravde mám sklony k paranoidným myšlienkam, v práci vidím, že sa v hline hýbe aj to ,čo tam nie je, keď som sama doma a idem len na wc ,tak mi príde, že ma niekto má prepadnúť, akoby imaginárny človek, ktorý je so mnou, desím sa tej predstavy a neviem ju definovať odkiaľ prišla. Je to novinka, zatiaľ som sa nestretla s takýmto javom u mňa. Vždy som mala paniku alebo strach z opodstatnených vecí ,alebo takých ,ktoré som si vedela určitým spôsobom vysvetliť. Na toto si môžem povedať len, že mi naozaj šibe. Možno je to len pretavený strach o človeka, ktorého milujete a je ďaleko od vás, možno je to anjel strážny, ktorý vás ochraňuje pre neho, kým sa vráti...

Vždy si plánujem smeny tak, aby som pracovala celý čas ,čo nie je doma. Odkedy chodia na 4 dni a nie len na 3, tak sa tieto dni snažím vykryť všemožnými činnosťami. Občas to pomôže, ale pred spaním to doľahne vždy najviac, ste zvyknutí zaspávať vedľa neho a zrazu je prázdna posteľ, viem, že to znie, ako keby tu už nebol, pritom sa môžem tešiť o tri dni na neho, ale vnímanie mám tak posunuté ,akoby to boli mesiace ,čo tu nie je a pritom je to 12hodín......

8.8. 2018 - Som fresh a s novými nápadmi

Tak môžem spokojne povedať, že žijem a napriek toľkým nástrahám, čo mi život dal za posledný polrok, čo nie som aktívna, je pravda, že mnoho vecí sa posunulo k lepšiemu.

Dostala som troška povzbudenia a energie, na nové projekty, ignoráciu hlúpeho manažéra v práci a nežiadúcich komentárov v práci. K dnesšnému dňu len troška zhrniem tento polrok ,ktorý sa troška vymkol kontrole a s úsmevom môžem povedať, že som urobila niekoľko veľkých krokov vpred. Verím ,že sa niečo predsa nájde ,čo vám troška pomôže a podnieti šance na vyliečenie. Niet lepšieho pocitu, keď sa v práci o 12tej hodine zobudíte s tým, že nie ste  si istý, či ste si dali ráno vaše lieky, je to troška absurdné, lebo v minulosti boli jedinou záchranou, aby ste vôbec z postele zliezli a vykonali základné potreby.

V prvom rade sme sa stihli tretí krát presťahovať, v prvom byte sme mali šibnutú susedu, čo nepočula samú seba a mala 24 hodín denne pustenú televíziu a ani po výzve policajtov nejavila známky charakteru. Tak sme sa presťahovali do skvelého bytu na najvyššom poschodí, kde sme si mohli zobrať k sebe aj môjho zajačika, ktorý nám spríjemňoval toľko krásnych chvíľ, kým sa majiteň po dvoch mesiacoch nevrátil a my sme sa museli odsťahovať znova. Teraz máme síce kľudný byt s nie najhoršími susedmi, ale nemajú núdzu o buchoty, dupoty a vresky (vedľa v izbe sú 2 hyperaktívne decká).

Ďalšia vec, ktorá ma stihla za ten polrok bola cesta do vysnívanej zeme "JAPONSKO"- najdokonalejší výlet a svet aký som kedy videla a o akom kedy počula, mohla som zažiť tú súdržnosť a poriadok ,ktorý tu na Slovensku je na míle vzdialený a kde vás aj vlastný manažér nemá problém potupovať aj bez vašeho vedomia. Pre mňa najdokonalešia zem na svete a v šírom vesmíre, ktorý je zatiaľ preskúmaný.

Taktiež jednou z vecí je, že sme sa s partnerom rozhodli šetriť ,od návratu z Japonska, sme začali odkladať všetko ,čo sa dá ,aby sme v priebehu dvoch rokov mohli začať stavať vlastný dom. Samozrejme sa to nezaobíde bez auto, kroté sme dostali za symbolickú cenu od jeho ocina, ktorý je mimochodom jeden z najodhodlanejších ľudí s ktorými som sa stretla, ak nerátam milionárov z finančného, napriek nie vysokej životnej úrovni ,dokáže brať všetko neskutočne s humorom a zodpovednosťou, tieto veci sa odzrkadlujú aj v mojom partnerovi, čo pre mňa nesmierne cenné!!

Teraz troška zlá stránka, keď vás vyhodia z domu a prídete za nimi s nadšením a radosťou, že ste preleteli polku sveta a chcete sa podeliť o zážitok s vlastrnými rodičmi, tak vás pošlú do kelu, že ich to nezaujíma, no keď vidia ,že odložíte nemalé peniaze na takýto výlet ,zrazu ste pre nich zaujímavý a chcú tie peniaze po vás, aby ste im pomohli prerobiť byt, ale oni smelo pijú ďalej a neriešia, kam a od koho tie peniaze sú, veď tak či tak ten byt napíšu vám, no z druhej stránky, keby ja pýtam trebárs  1 000€ na sporenie na dom, tiež by vám ich nedali, šak zarábaš si našetri a nechoď na dovolenku, takže som vo veľkom rozpore s mojimi rodičmi. Lebo naozaj im neplánujem prispieť na prerábky, vonkoncom nie hotovosťou!!! Všetci si vieme domyslieť, kam by tá časť hotovosti šla, ktorá pomoc pre mňa určite neznamená.

Takže hor sa do nových predsavzatí a činov!