Prečo som si vytvorila blog...

Prečo "mark of shadows", pri predstave ,že vytvorím túto
stránku, ktorá možno mnohým pomôže, alebo v to aspoň dúfam, ma nenapadlo nič lepšie. Tí, čo žijete s diagnózou pod titulom depresia, viete prečo som zvolila názov " značka tieňov". Mnohé pocity sa derú na povrch niekedy dlhé roky a iným stačia len sekundy. Málo kto z nás v dnešnej dobe vie, ako spracovať pocity, ako žiť v informačnom pretlaku a zvádania každodenného stresu. Už komunikácia nie je taká samozrejmá vec ,ako si niektorí predstavujú, dnes už len mizivé percento rodičov číta deťom pred spaním, učia sa s nimi, chodia na športové ,či iné akcie a snažia sa nezabudnúť na vec, ktorá je nám prirodzená a nevyhnutná. Napriek vytrácajúcej sa komunikácií, ktorej sa drvivá väčšina snaží vyhnúť, je to jediná forma a šanca sa zbaviť tejto choroby, áno, je to naozaj choroba, nie je to výmysel, ani nič nedefinovateľné. Treba vedieť odlíšiť, či je človek naozaj v depresií, alebo je len sklamaný situáciou a konaním iných. 

Dnes je toto ochorenie veľmi rozšírené len vďaka uponáhľanemu a neusporiadanemu životnému štýlu. Vysvetľovanie ,prečo nevládzem pracovať, vstať z postele, racionálne myslieť, zvládať každodenné rutiny je unavujúce, ale je z tohto značne ťažkého kruhu cesta von.
Čím viac sa do seba uzavriete, tým to bude naberať väčší spád a dostať sa z neho bude omnoho obtiažnejšie, než sa na prvý pohľad môže zdať. Pre človeka s týmto ochorením neexistuje nič, čo by mu dávalo zmysel žiť, robiť niečo zaujímavé, budovať si kariéru, rodinu ,či domov. Vedia byť nezvládateľný pre okolie, partnera, ak je nejaký v blízkosti. Častokrát práve tí vedia dať tomuto človeku nekonečnú trpezlivosť, aj keď nie vždy aj pochopenie, vďaka citom ,ktoré ich držia pri nás. Týmto sa chcem aj poďakovať práve tomu môjmu ,ktorý si za zatiaľ tri roky so mnou užil naozaj rôzne pocity, záťaže a mnoho krát ľadového prístupu ,či kypiaceho hnevu a bezdôvodný ,resp. opodstatneným obvineniam voči vlastnej osobe, čo pre zdravého človeka znamená táranie nezmyslov a zbytočného podceňovania sa. I keď nám tie slová dávajú až priveľký zmysel a sú často to jediné ,čo ešte vieme cítiť. Vzbudzujú v nás emócie, ktoré nám ukazujú, že sme ešte stále nažive.