Závisť, či choroba?

Z času na čas sa mi stáva, že sa vrúcne rozprávam s niekym o talente, zručnosti alebo nadobudnutej schopnosti. Zaujímavé je, že niekedy sa viem vcítiť do človeka a úprimne ho za to pochváliť, že sa mu tá drina a čas vyplatili, je dobrý v tom, čo chcel a niekedy aj nechcel. Snažím sa vytiahnúť z neho informáciu ako to zvládol, čím začínal, akým smerom a prečo sa preň rozhodol, podporujem ho a dávam mu obdiv.
Ale často sa pristihnem, že sa nezmôžem na slovo a ostanem ticho, bez výrazu a emócií. Akoby ma tým urážal, v duchu vo mne vyvoláva závisť, zúfalstvo, nepotrebnosť v mnohých veciach a často je to len môj miľník, ktorý nezvládam prekročiť. Chápem ten čas strávený nad knihami, opakovaním a tréningom, ale vo vnútri vidím len cieľ, ktorý mne je nedosiahnuteľný. Mávam svetlé dni, kedy si poviem, čo by sa dalo vylepšiť, kde začať a ako postupovať. Mám premyslenú osnovu predajného plánu a zameranie. Dokonca aj know-how by som mala až príde deň, kedy sa zrútim, som totálne na dne a poviem si, aká je to blbosť a zbytočnosť. Odíde mi zmysel pre zdokonaľovanie sa a vytváranie niečoho, čoho sa bojím, že nezvládnem, nevydržím.

Takéto dni ma učia uvažovať, čo je pre mňa nevyhnutné a dôležité. Veci, ktoré sú zbytočnosťou a vyhodenými peniazmi. V neposlednom rade aj vplyv na život a prírodu okolo. Načo podnikať vo veci, ktorá robí bordel, využíva ťažko recyklovateľné a vzácne zdroje. Tak si poviem, aká je to hlúposť, zabitý čas, energia a peniaze.

Zaujímavé je, že sa bojím rovnako vyhorenia ako úspechu. Mám rešpekt pred tým a bojím sa tej nákazlivosti. Keď si navyknete na pohodlie, dobrý štandard a pohodu, časom si prestanete uvedomovať podstatu, to vo mne vyvoláva neistotu, či stojí všetko obetovať na to, alebo nie. Potom už je človek zahltený nutnosťou robiť 24 hodín denne. Napadne vám nejaké vylepšenie a viete ho okamžite zaviesť do chodu. Všimate si každý podnet a šancu. Naozaj stojí za to ten voľný čas obetovať?

Je pravda, že môj voľný čas nijako efektívne nevyužívam, fungujem ako otrok sama sebe. Nechodím von, som zavretá len doma a v práci. Za tieto dva roky som nešla sama von bez drahého. On chodí stále niekam a ja nemám nutnosť. Viem, že sa človek potrebuje odreágovať, no pre mňa to sú zbytočné peniaze. Viem fungovať bez toho, aspoň základné úkony a povinnosti zvládam a to mi zatiaľ stačí. Asi len čakám, kedy mi z toho prepne.