Tak nejak po dovolenke som sa zabudla aj vyrozprávať. Moje strachy a nervy sa celkom ukľudnili a prekonala som aj nepríjemný most do Benátok, ktorý som myslela, že bude z toho celého to najhoršie, tak to bolo úplne v pohode. Vôbec som nemala stavy, až keď sme autom išli na poschodové parkovisko a vrátnik zahlásil 8 poschodie, tak ma skoro vykotilo. Na treťom som to vzdala a musela si vystúpiť. SBS ma skoro spucovala, že v prejazde sa nestojí, ale pochopili, že mám problém ísť hore, tak ma nechali počkať na poschodí.
V podstate bola celá dovolenka naozaj super. Trochu som sa obávala Talianskej nátury, ale nakoniec sa z nich vykľuli skutočne milí ľudia a veľmi úctiví. Prostredie bolo tiež veľmi pekné, dosť na mňa zapôsobili ich centrá, ktoré sú skutočne staré a udržiavané. Kde ste sa otočili, tam bol nejaký skvost na pozretie.
Najviac ma asi oslovila Verona, vždy som tam chcela ísť a teraz som si splnila sen, takže je to dobrý pocit. Jej staré centrum je nádherné, to malé námestie a historické budovy dookola. Mali sme tam jednu vyhliadnutú reštauráciu, kde sme sedeli na bočnom námestí obklopení budovou z rôznych období. Presne bolo vidieť ako bola dostavovaná. Každé to obdobie malo niečo do seba.
Aby som nehovorila len krásy, tak určite spomeniem aj moje stavy. Cestou mi nebolo všetko jedno. Hlavne, keď sme šli cez Alpy. Je to celkom rozsiahle pohorie a stúpanie veľmi nevnímate, kým neprídete k osadám na úpätí hôr a vidíte skutočnú výšku. Boli to pekné pohľady na niektoré jazierka a dedinky v strede hôr. Svojím spôsobom to malo svoje čaro, ale keď prišli cesty, ktoré boli na kraji hory a videla som spád za zvodidlami, skoro som sa po.... Aj teraz, keď o tom píšem, tak mi nie je všetko jedno. Stále mám nervozitu v nohách a stavy na odpadnutie.
Ale môžem povedať, že som to zvládla veľmi dobre!
Horšie to bolo na strechce hotela, kde manžel rezervoval večeru. To bola iná káva. Na recepcií som si to veľmi neuvedomovala, ale potom mi manžel potvrdil, že rezervoval večeru na streche hotela s výhľadom na Benátky. Na rovnakom poschodí sme mali aj izbu, odkiaľ bol vstup na strechu. Nechcela som si to pripustiť, povedala som si, že som zvládla veľa a toto dokážem. Žiaľ, ako prišiel večer a mali sme vyjsť na strechu, úplne som sa rozklepala. Keď som videla, že dookola strechy je len sklenená tabuľa a mierny možno pol metrový múrik, tak ma prikovalo do stoličky. Celý večer som sa ani nepohla, Mala som problém aj si len nohu preložiť. Stále som sa snažila vnímať pevnú zem pod nohami a ukľudniť sa. Keď nám priniesli jedlo, tak som mala problém udržať lyžicu v ruke, tak sa mi triasli ruky. Pocit, že vyskočím bol príšerne silný a ani poháre vína ho neskrotilil. Sama doteraz neverím, že som to prežila a zvládla. Mám problém byť na treťom poschodí doma a ešte väčší problém ísť domov na 7. poschodie. Ako som na jar bola u mamy a bála sa, že vyskočím zo spánku, tak sa toho bojím aj teraz.
Vôbec nevládzem, našla som si vysnívanú robotu, ktorú vôbec nedávam. Neviem sa odosobniť od nej a stále nad ňou rozmýšľam, čo ako urobiť. Vôbec mi nepridáva fakt, že zárobok je tam mizerný, aspoň zatiaľ. Uvidíme o mesiac dva, ak tam vydržím. Tak som sa z tej práce tešila a teraz cítim, že to nezvládam. Denne sa budím v strese a s nervami na krajíčku. Vôbec neviem, čo ma tak desí, všetko sa dá naučiť a ešte sú tam aj ľudia, ktorí sa snažia poradiť. Som tam len mesiac, mala by som sa ukľudniť a brať to športovo, nie sa zničiť do špiku kosti. Som zúfalá, že mi veľa vecí nefunguje ako má, kúpila som si nový počítač, že to pomôže, ale vôbec, je pravda, že tam nemám ešte všetko nastavené ako som mala na starom, ale aj tak mám pocit, že niektoré veci vôbec nefungujú. Som totálne v koncoch. Vôbec neviem ako ďalej. Mám pocit, že šťastie neexistuje. Naozaj sa musíte narodiť, aby sa vám darilo. Ja som nemala to šťastie a nemám ho. Nezvládam ani bežné rutinné činnosti a ledva fungujem v robote. Moja psychika je na veľmi tenkom ľade a neviem koľko ešte vydržím.
