Veľa krát sa mi už prihodili ataky, vždy mali inú intenzitu a veľmi rýchlo vyprchala ich sila. Aspoň zatiaľ som to tak mala. Aktuálne sa už tri mesiace spamätávam z atakov a neviem prísť na to, prečo to tak je... Stále sledujem tep a dýchanie, aj keď idem spať, tak spím na ľavej strane s rukou vystretou, aby som cítila tep. Je to hlúpe a otravné, no žiaľ momentálne to inak neviem. Bez pocitu tepu jednoducho nezaspím.
Väčšinou to po atakoch bývalo jednoduchšie. Prvý deň bol hrozný, lebo som nevedela, čo so sebou a bála som sa vstať z postele, bolo mi zle a celá som bola spotená a roztrasená. Na druhý deň, akoby som to vyspala, bolo mi lepšie a nesledovala som si tep, ani dych. Zrazu som zabudla na to, že som mala pocity na infarkt a triaslo ma ako osiku. Keď to bývalo na dennom poriadku, tak som sa to snažila ignorovať a nechať to vyprchať. Vždy mi to pomoholo a potom som sa tomu len smiala, že mi asi šibe, neviem čo je to za stavy. No boli aj dni, kedy ma to odpálilo aj na celý týždeň. Preležala som dva tri dni v posteli a sem tam niečo zjedla. Postupne som sa začala hýbať a robiť bežné činnosti.
Teraz mali ataky riadnu silu. Mala som hneď dva po sebe. Viem, už som to asi písala predtým, ale je to pre mňa stále záhada a aktuálna téma. Po prvom som sa do dvoch dní celkom vyhrabala, prestala som vnímať seba a fungovala som normálne. Ako prešiel ten druhý, už neviem fungovať a sledujem sa už tretí mesiac, je to otravné, ale neviem čo iné robiť. Neviem sa sústrediť na iné veci a stále nemám prácu, kde by som rozptýlila moje myšlienky. Snažím sa robiť veci ako v bežný deň a nič neodkladať, ale aj tak som spomalená. Rýchlo sa zadýcham a vďaka liekom sa potím, ako keby som stále v saune, tečie zo mňa a do pol hodinky mám celé tričko prepotené. Doma to je ešte v pohode, lenže občas keď idem do mesta, tak zo mňa začne tiecť, neviem prísť na to čím to je, či je to len liekmi, alebo to spúšťa nejaký stres, nervozita. Nervózna som vlastne stále, neviem sa uvoľniť a ukľudniť. Na radu psychologičky a tak trocha svoju, nakoľko som po liekoch pribrala 10kg, tak som sa rozhodla zájsť do fitka, zatiaľ som tam bola len 4-krát. Dosť je aj to, že vôbec, ešte som to nevzdala a tvárim sa, že ma to baví. Vždy tam idem s takou malou dušičkou, ale keď si sadnem za nejaký stroj, tak to opadne. Hlavne sú tam milí ľudia a tréner je zlatý, takže nemám z nich taký strach. Nemôžem povedať, že by mi to pomohlo, ale určite túto skúsenosť budem aktualizovať v priebehu mesiacov, ak mi to toľko vydrží.
Najväčším problémom je pre mňa po týchto dvoch panikách stres z výšok, ktorý sa opäť upvenil a je silnejší, nedokážem ani okná umyť a pri návšteve našich som mala nutkanie skočiť, bola som nervózna a celá som sa triasla od toho ako veľmi to nechcem urobiť, nakoniec sa mi to podarilo dostať pod kontrolu a prísť na iné myšlienky. My bývame na treťom, to je našťastie malá výška, aby to malo zmysel urobiť, to ma ukľudňuje, no aj tak neviem byť dlho pri okne a vôbec nie pri otvorenom. Aj keď sa chcem len pozrieť z okna, či náhodou neprší, tak mám tras v nohách.
Ďaľšie čo sa mi pridružilo je strach z auta. Neskutočne sa bojím ísť rýchlejšie, aj 70 km/h je pre mňa už rýchlosť a zbystrujem zmysly na každý smer. Nikdy som s tým nemala problém, dokonca som si vysnívala svoje autíčko, ktoré som tento rok mala v pláne si kúpiť a kvôli tomuto môjmu hendikepu to teraz nepripadá v úvahu. Alebo byť za volantom by bolo pre mňa viac v pohode? Netuším, bojím sa toho... Aktuálne sa chystáme do Talianska autom, takže určite sem niečo pribudne z cesty, už teraz som v strese, ale zvládnem to. Musím, veď je to úplna blbosť a bežná vec ako ísť výťahom. To našťastie ešte zvládam. Ozvem sa po dovolenke, dúfam, že aj tam prídem na iné myšlienky a možno konečne opadnú tie ataky zo mňa. Držte mi palce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára