Tento rok je pre mňa skutočne ťažký a mrzí ma trocha, že som ho viacej nerozpísala a píšem prvú vec až teraz na jeho konci. Rok začal svojím spôsobom úžasne a všetko nasvedčovalo v radostný a úspešný rok. Bohužiaľ sa hneď na jar zmenil v jeden z tých, vzhľadom na moju depresiu, asi najhorších aký som mala.
Začiatkom roka sme začali vybavovať a zháňať veci na svadbu, čo je skutočne radostná vec. Vo všetkom sme sa dopĺňali a svadbu sme mali naplánovanú behom mesiaca. Neskôr sa už len doladili pozvánky, zasadací poriadok a počet hostí, ktorý sme mali vcelku malý. Nechceli sme veľkú svadbu, chceli sme len toľko ľudí, koľko sami zvládneme za večer obehať a s každým sa zabaviť. Rovnako sme chceli netradičnú svadbu, takžde sme si pozvali rockovú kapelu, ktorá nám zahrala piesne na želanie, vytvorili sme si aj vlastný playlist, ktorý hral mimo kapelu a všetko boli rockové a metalové pecky, ktoré každý hosť poznal. Bol to jeden úžasný večer v metalovom štýle a verím, že každému zarezonoval a dlho na našu svadbu nezabudnú. Rovnako som si dovolila na svadbe osláviť svoje 30. narodeniny, ktoré započali krájaním torty o polnoci, kde mi kapela dopriala ešte tri skladby na želanie. Hostia boli skvelí, jedlo bezchybné a atmosféra jedinečná.
Žiaľ mi na svadbu neprišla moja rodina. Mesiac pred svadbou mi zomrel ocino, čo ma dosť vzalo. Môj brat si to nemyslí a krásne sme sa pohádali dokonca aj den pred svadbou, kedy som mu vyslovene napísala, že ho tam nechcem mať. Pôvodne som chcela, aby prišli aspoň na obrad, ale keď mi to začal vyčítať a tvrdiť, že oni, narozdiel odo mňa, smútia a je mojou psou povinnosťou svadbu o rok presunúť, tak som sa naštvala a zakázala som mu na svadbu prísť. Táto situácia ma vôbec neprekvapila, skôr ma dojalo, že si ani trochu nevošiel do svedomia a nesnažil sa ma pochopiť. Bolo to od neho hnusné, ale pre neho typické správanie. Samozrejme som zvažovala, či to neposunúť, ale mali sme všetko naplánované, rozhodne som nechcela všetko posúvať. On ani netuší, čo všetko treba vybaviť pred tým celým dňom a povedala som si, že oco by to aj tak nechcel, aby som to presunula. Tak som sa na neho vykašlala a nechala ho topiť sa vo svojom bordeli, že ani vlastnej sestre nepríde na svadbu. Mrzelo ho to asi mesiac, nakoľko sme museli riešiť pozostalosť a musela som sa s ním stretnúť. Doteraz som mu neodpustila a nikdy ani neodpustím. Nebyť mamy, tak sa s ním prestanem aj kontaktovať a vykašlem sa na neho. To bola jedna krásna časť roka, ktorú si rozhodne budem ešte dlho pamätať a veľa krát ju oplačem.
Ďalšou perličkou bol predaj pozemku, kde si kupujúci absolútne neuvedomoval, čo kupuje a napriek našim informáciám a rozhovorom trval na kúpe, čo si ani nie po týždni rozmyslel. Ale my nie sme eshop a nemáme zo zákona vrátnu lehotu. Takže sa začali naťahovačky s totálnym idiotom, ktorý je rozmaznaný a myslí si, že všetko vždy pôjde len podľa neho. Tvralo 4 mesiace, vlastne dodnes to nie je ešte vyriešené, ale už je to aspoň na dobrej ceste. To nám zničilo nervy na totálku. Obaja sme skončili psychicky vyčerpaní a zúfalí. Mňa to odrovnalo v práci a bola som rada, že v nej končím. Síce mi je smutno za prácou, ktorá nebola najhoršia, aj keď nie vždy podľa mojich predstáv. Vďaka nej som mala aspoň ako tak režim a musela sa donútiť do niektorých úkonov. Pravda je, že som posledné letné dni prespala a odignorovala všetko, čo bolo možné. Doktorka mi zmenila lieky a povedala mi, že v mojom rozpoložení mi určite nedvihne dávku, aby som si niečo nespravila. Terapeutke som tiež povedala, že mám na hrane a odporučila mi liečenie na psychiatrickej liečebni. Tak som sa začiatkom roka snažila tam dovolať, ale vzali ma až v septembri. Odsedela som si tam 7 týždňov. Prvý týždeň zavretá za mrežami a len so základnými potrebami, čo bolo pre mňa des, že som nemohla ani manželovi písať a volať s ním kedy sa dalo. Byť pri takých skutočne ťažkých stavoch neprospeje asi nikomu. Rozhodne nie človeku, ktorý sa chce zabiť. Na moje šťastie mi zabrali lieky a na tretí deň som sa cítila oveľa pokojnejšie. Neskôr mi doniesol manžel knihy, tak aspoň som to prečkala s hlavou mimo realitu. Druhý týždeň bol už jasnejší. Konečne som bola presunutá do otvoreného oddelenia a medzi ľudí, ktorí sa o seba vedeli postarať. Veľmi mi to pomohlo, lebo som videla, že sa mám s kým porozprávať a veľa krát sme sa aj riadne zabavili. Chodili sme hrávať bedminton, pinpong, volejbal... Skutočne som si tam našla viacero super ľudí a s niektorými som aj ostala v kontakte. Zaradili ma do skupinovej terapie, kde som dúfala v nejaký posun, terapia trvala 6 týždňov a ja som sa vrátila domov v tom istom stave ako som odišla. Silou mocou som chcela individuálne terapie, ale nedostala som sa k nim. Dosť ma to štve a som naštvaná, že mi ich primár odmietol. Dala som tomu týždeň dva na terapiách, aby som si povedala, že som to skúsila. Prežila som celých 6 týždňov len vďaka ľuďom, ktorí boli na ubytovni. Veľa som sa rozprávala a zisťovala veci, čo by mi mohli pomôcť, prípadne ma nakopnúť. Jediné, čo mi ako tak pomohlo bolo zistenie, že v tom nie som sama a donnútilo ma to premýšľať nad sebou ako skutočne chorou, nie je to len výplod mojej fantázie, ale je to skutočne choroba a treba ju riešiť. Popravde som si povedala, že toto je posledná vec, ktorú vyskúšam. Ak toto nezaberie, tak sa na to vykašlem a prestanem s terapiami. Lieky budem užívať, lebo by som nebola schopná ani vyjsť do obchodu. Ale nebudem to už žiadno siliť. Dala som do toho za tých 10 rokov naozaj veľa a keď mi už nepomohla ani liečebňa, kde mám byť denne so psychológom, tak pochybujem, že ešte nájdem niečo čo mi pomôže. Stále visí otáznik, či sa nepresťahujeme do zahraničia. Možno tam by som ešte bola ochotná podstúpiť terapiu. Tu cítim, že mi už nemajú čo dať.
Moja situácia sa tam vôbec nevyriešila a moje stavy sa mi stále vracajú. Je príšerné vnímať okolie a rozprávať sa s človekom, akoby sa nič nestalo, keď vás prenásleduje pocit, že vidíte dotyčného mŕtveho. Denne rozmýšľam nad smrťou a je jedno čiou. Je to príšerný pocit a neviem sa z neho vyhrabať. Príde mi to ako obranný mechanizmus, aby som vždy bola pripravená na najhoršie a nezasiahlo ma to. Vyskúšala som si to pri otcovej smrti, kedy som bola na tom tak, že som nedokázala vyroniť ani slzu. Rozplakala som sa až na pohrebe, kedy som si uvedomila, že je to skutočnosť a nevedela som sa z toho spamätať. Doteraz tomu stále neverím a mám v sebe pocit, že sa to nestalo. Príšerne sa bojím budúcnosti a toho čo bude. Sama sebe neverím, že už mám 30 rokov, keď ako 18 ročná som nikdy nechcela dospieť. Stále to neviem akceptovať a mám pred sebou čierny satén, ktorý ma upozorňuje na každú nástrahu a možnosť nebezpečenstva, na ktoré by som sa mala pripraviť. Vyrovnávam sa so smrťou ľudí okolo mňa, ktorá ešte nenastala. Strácam sa už v tom a neviem ho odhrnúť preč. Niekedy je to lepšie a inokedy horšie. Už nemám predstavu ako s tým bojovať a či je to vôbec možné. Veľa krát ma to prenásleduje aj vo snoch, čo sa podpíše na mojom spánku a vydesená, spotená sa budím o druhej v noci a bojím sa znova zaspať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára