Dnes som mala čas celý deň premýšľať a snažiť sa neprepadnúť na dno, posledné týždne sa mi veľmi nedarí v ničom, čo robím, nech je to akéhokoľvek významu. Skoro v každej výmene názorov a možnej vlastnej angažovanosti do problému sa zablokujem, urazím a prestanem vnímať a komunikovať. Všetko riešim povrchne a naštvane. Nechcem ani brať lieky vždy keď mi je len troška blbo, ale asi musím začať preventívne. Najhoršie na tom všetkom je, že tieto stavy akosi prenášam až prehnane na ostatných a všimli si to v práci a nehovoriac doma.
Ani neviem, čo vlastne chcem týmto mojím uvažovaním dosiahnúť. Stále rozmýšľam nad každou blbosťou, čo som kedy urobila a koľko ma stála. Prepočítavam si každý minutý cent a stratený čas nad vecami, ktorým som to obetovala. Viem, že ten čas mi nič nevráti a nedokážem to ovplyvniť, ale aj tak ma to štve a zožiera.
Zistenie, ktoré mi dnešný deň dal sa týka hlavne zážitkov a nie len prežitých, ale aj tých chýbajúcich. To, že sa cítim ako vo väzení, je moja chyba, nerobím nič pre chodenie do spoločnosti a odreágovanie sa. Všade kam idem, idem len s partnerom a napriek vedomosti, že to je zlé, neviem prečo to robím. Niekedy by som aj vyšla za niekým von, ale skôr ako to zrealizujem, tak sa od toho sama odhovorím a poviem si, že viem bez toho byť, bola som doteraz a nie je dôvod to siliť. Uvedomila som si, čo toto blokovanie vo mne robí. Je to prázdnota a chýbajúce zážitky. Veľa krát závidím ostatným vzťahy s okolím. Dokonca aj ten môj chodí kde tade bezo mňa. Je pravda, že som akceptovala odísť do mesta, kde nepoznám doslova nikoho. Nemôžem si vyčítať, že nikam nechodím, môžno ma to naozaj zožiera, nemám príbehy, ktoré by som niekomu hovorila, ani ľudí s ktorými by som sa o ne vôbec delila. Na jednej strane nechcem riešiť nič, veď načo aj, keby s niekým začnem niekam chodiť, viem, že príde čas, kedy budem aj na neho zlá. Nedokážem budovať už niečo a potom som zúfalá, lebo len sedím doma a zožiera ma to. V duchu ma hnevá, že on chodí von bezo mňa, ale aj to akceptujem. Je pravda, že niekedy nie, som protivná a radšej by som sa niekam zavrela.
Pri takýchto príležitostiach som radšej v práci, vytváram si imaginárne práce a nápady, ktoré aj tak nikdy nedokončím a neuskutočním. Tieto dni mi dávajú za pocit prázdnej schránky, mám len škaredú škrupinu v tvare ženského tela, ktoré ma miestami skôr dusí ako napĺňa. Pravdupovediac, asi nemám činnosť, ktorá ma skutočne napĺňa. To ako všetko beriem povrchne mi nedáva dôvod nechať sa emočne zasiahnúť a radovať sa. Sama netuším, prečo mám takýto blok, problém s kamarátmi a vôbec nejakou partiou som mala vždy. Nie je to nič, čo by som neočakávala. Je len smutné, že závidím každú zábavu a zážitok, napriek môjmu presvedčeniu, aké je to zbytočné a vidím len koniec cesty na každom začiatku.
Toto prázdno vo mne zanechalo nevyžité detstvo a neschopnosť kolektívnosti. Už ako 10 ročná som sa uzavrela a fungovala ako samostatný jedinec, ktorý nikam nepatrí. Jediné plus, čo som vždy chcela uchovať, bolo zopár kamarátov z čias koncertov. To boli moje jediné zážitky, ktoré som ešte zvládla a uchovala si ich. Dnes môžem ďakovať, že sa ma ujal práve môj terajší partner, inak by som bez neho nemala ani týchto zopár kamarátov. Niekedy sa aj v tejto spoločnosti cítim nechcene a utlačene, ale to je asi opäť môj problém. Smutné je, že to neviem, nechcem a možno nevládzem zmeniť. Byť denne na podporných liekoch tiež nie je výhra. No ak mám ostať ako ulita a zapadať prachom, načo tu potom vôbec som.
Mrzí ma, že tí, ktorí to takto neberú, trpia z mojej strany týmito mojimi výlevmi. Možno to myslia úprimne, ale ja to neviem vrátiť ani len úprimným úsmevom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára