2.6. 2019

Každý máme svoju fázu depresie, nervov a stresu, ktorý nezvládame. Je smutné, ak napriek zisteniu tejto skutočnosti, neviete ani polovicu eliminovat s dlhodobou liečbou. Príde mi divné, že po piatich rokoch liečby, nie som v stave, aby som neuvažovala o smrti, či svojej, tak kohokoľvek naokolo. Pri najmenšej príležitosti by som chcela zomrieť, stačí mi málo, aby som tieto veci vstrebala a vyjdu na povrch. Zdá sa mi, akoby lieky neboli dosť účinné a nezaberali, alebo sú mi na nič a som tak psychicky silná, že mi nezaberie ani Lexaurin. Pri tom mám pred sebou najkrajšie obdobie, kedy staviate dom, chystáte si svoj svet, sú tu problémy, ale dá sa to zvládať. Ale aj pri malej pochybnosti, ktorú na mňa prenesie partner, okolie alebo sama sa ničím, prvým riešením mi príde vzdať sa, deň čo deň, často nemyslím na iné. Je hrozné ako si neviete užiť ani pocit, žeby to bol váš posledný deň a nesnažíte sa ho znepríjemňovať najbližším. Aj keď mi smrť príde ako veľmi vhodné a pre mnohých z okolia vyslobodzujúce, nie len z mojej strany. Ľudstvo a všetko prebytočné mi príde absurdné, zbytočné a nemám pocit, žeby som mala nárok plytvať hocičím, čo sme si my vytýčili ako nutné na prežitie.