Opäť trošku zo všedného dňa...
Ako mladý teenager ste mali radosť, keď vás rodičia konečne nechajú samých doma, môžete sa hrať, blázniť, počúvať nahlas hudbu a ktovie čo ešte. Kým som bývala s našimi ,zo začiatku ma to bavilo, potom som sa začala zatvárať v izbe a pustila si nahlas hudbu, aby som nevnímala žiadne okolité problémy. Neznášala som posledné roky sledovanie televízie a doteraz ma to desí, je to iba reklamná fraška a ničí vám to zdravý rozum. Pokiaľ u mňa neprepukli stavy depresie ,tak som to milovala, byť sama doma, spievať si s obľúbenými kapelami, niečo dobré si uvariť /najčastejšie špagety/ a zahrať si na gitare alebo na PC, vtedy som nepociťovala ešte stres so samoty. Po prvých odpadnutiach mi to už také zábavné nebolo. vtedy som sa vrátila do detstva, kedy som dokázala sedávať pred kúpeľňou kým sa mama neokúpe a nevyjde von, chodiť s ňou všade kam sa dalo. Po nejakých 3 rokoch som sa odhodlala prvý krát ísť sama von, čo bol šok aj pre ňu. Neskôr sa to už postupne uvoľnilo. Dnes ,keď som sama doma, tak moje pocity sú skôr smerované k mojej osobe, prečo tu som, čo chcem robiť, som spokojná s tým kde som..... Bežné života dôležité otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Naučila som sa nejak splynúť s okolím a aj doma keď niečo mám zhodnotiť, skôr je to o tom, že prijmem skutočnosť aká je a len málokedy niečo zhodnotím zle, niečo čo mi vyslovene vadí, nemám žiadny ucelený názor na veci.
Popravde mám sklony k paranoidným myšlienkam, v práci vidím, že sa v hline hýbe aj to ,čo tam nie je, keď som sama doma a idem len na wc ,tak mi príde, že ma niekto má prepadnúť, akoby imaginárny človek, ktorý je so mnou, desím sa tej predstavy a neviem ju definovať odkiaľ prišla. Je to novinka, zatiaľ som sa nestretla s takýmto javom u mňa. Vždy som mala paniku alebo strach z opodstatnených vecí ,alebo takých ,ktoré som si vedela určitým spôsobom vysvetliť. Na toto si môžem povedať len, že mi naozaj šibe. Možno je to len pretavený strach o človeka, ktorého milujete a je ďaleko od vás, možno je to anjel strážny, ktorý vás ochraňuje pre neho, kým sa vráti...
Vždy si plánujem smeny tak, aby som pracovala celý čas ,čo nie je doma. Odkedy chodia na 4 dni a nie len na 3, tak sa tieto dni snažím vykryť všemožnými činnosťami. Občas to pomôže, ale pred spaním to doľahne vždy najviac, ste zvyknutí zaspávať vedľa neho a zrazu je prázdna posteľ, viem, že to znie, ako keby tu už nebol, pritom sa môžem tešiť o tri dni na neho, ale vnímanie mám tak posunuté ,akoby to boli mesiace ,čo tu nie je a pritom je to 12hodín......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára