28.10. 2018
Tak sa mi potvrdilo ďalšie moje chybné presvedčenie. Venovať svoj čas nejakému hobby je dôležité, ale nie každé hobby je aj efektívne a účelné. Teraz nemyslím žiadne hazardné hry ,ani nič podobné ,kde prichádzate nie len o peniaze ,ale aj rozum. Mám namysli počítačové hry, pokiaľ si z nej urobíte cieľ, tak je problém na svete. Ako veľmi som sa chcela prebojovať cez rôzne levely ,tak teraz ma to štve, mám lepšie výsledky ako väčšina divízie nado mnou, ale to neznamená úspech, hrávam tímovku ,takže nestačí ,aby ste boli vy dobrý, dokáže vás tím poslať k vode, takže som to vzdala, rozhodla som sa, že to ostane len na výplň voľného času, takže dnes sa opäť vraciam ku kresleniu, čo je predsa len kreatívnejšia práca a určite aj zdravšia. Ako sa hovorí, aj vôl uspeje ak vytrvá... uvidíme ako dlho vytrvám ja.
18.10. 2018
Opäť trošku zo všedného dňa...
Ako mladý teenager ste mali radosť, keď vás rodičia konečne nechajú samých doma, môžete sa hrať, blázniť, počúvať nahlas hudbu a ktovie čo ešte. Kým som bývala s našimi ,zo začiatku ma to bavilo, potom som sa začala zatvárať v izbe a pustila si nahlas hudbu, aby som nevnímala žiadne okolité problémy. Neznášala som posledné roky sledovanie televízie a doteraz ma to desí, je to iba reklamná fraška a ničí vám to zdravý rozum. Pokiaľ u mňa neprepukli stavy depresie ,tak som to milovala, byť sama doma, spievať si s obľúbenými kapelami, niečo dobré si uvariť /najčastejšie špagety/ a zahrať si na gitare alebo na PC, vtedy som nepociťovala ešte stres so samoty. Po prvých odpadnutiach mi to už také zábavné nebolo. vtedy som sa vrátila do detstva, kedy som dokázala sedávať pred kúpeľňou kým sa mama neokúpe a nevyjde von, chodiť s ňou všade kam sa dalo. Po nejakých 3 rokoch som sa odhodlala prvý krát ísť sama von, čo bol šok aj pre ňu. Neskôr sa to už postupne uvoľnilo. Dnes ,keď som sama doma, tak moje pocity sú skôr smerované k mojej osobe, prečo tu som, čo chcem robiť, som spokojná s tým kde som..... Bežné života dôležité otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Naučila som sa nejak splynúť s okolím a aj doma keď niečo mám zhodnotiť, skôr je to o tom, že prijmem skutočnosť aká je a len málokedy niečo zhodnotím zle, niečo čo mi vyslovene vadí, nemám žiadny ucelený názor na veci.
Popravde mám sklony k paranoidným myšlienkam, v práci vidím, že sa v hline hýbe aj to ,čo tam nie je, keď som sama doma a idem len na wc ,tak mi príde, že ma niekto má prepadnúť, akoby imaginárny človek, ktorý je so mnou, desím sa tej predstavy a neviem ju definovať odkiaľ prišla. Je to novinka, zatiaľ som sa nestretla s takýmto javom u mňa. Vždy som mala paniku alebo strach z opodstatnených vecí ,alebo takých ,ktoré som si vedela určitým spôsobom vysvetliť. Na toto si môžem povedať len, že mi naozaj šibe. Možno je to len pretavený strach o človeka, ktorého milujete a je ďaleko od vás, možno je to anjel strážny, ktorý vás ochraňuje pre neho, kým sa vráti...
Vždy si plánujem smeny tak, aby som pracovala celý čas ,čo nie je doma. Odkedy chodia na 4 dni a nie len na 3, tak sa tieto dni snažím vykryť všemožnými činnosťami. Občas to pomôže, ale pred spaním to doľahne vždy najviac, ste zvyknutí zaspávať vedľa neho a zrazu je prázdna posteľ, viem, že to znie, ako keby tu už nebol, pritom sa môžem tešiť o tri dni na neho, ale vnímanie mám tak posunuté ,akoby to boli mesiace ,čo tu nie je a pritom je to 12hodín......
Ako mladý teenager ste mali radosť, keď vás rodičia konečne nechajú samých doma, môžete sa hrať, blázniť, počúvať nahlas hudbu a ktovie čo ešte. Kým som bývala s našimi ,zo začiatku ma to bavilo, potom som sa začala zatvárať v izbe a pustila si nahlas hudbu, aby som nevnímala žiadne okolité problémy. Neznášala som posledné roky sledovanie televízie a doteraz ma to desí, je to iba reklamná fraška a ničí vám to zdravý rozum. Pokiaľ u mňa neprepukli stavy depresie ,tak som to milovala, byť sama doma, spievať si s obľúbenými kapelami, niečo dobré si uvariť /najčastejšie špagety/ a zahrať si na gitare alebo na PC, vtedy som nepociťovala ešte stres so samoty. Po prvých odpadnutiach mi to už také zábavné nebolo. vtedy som sa vrátila do detstva, kedy som dokázala sedávať pred kúpeľňou kým sa mama neokúpe a nevyjde von, chodiť s ňou všade kam sa dalo. Po nejakých 3 rokoch som sa odhodlala prvý krát ísť sama von, čo bol šok aj pre ňu. Neskôr sa to už postupne uvoľnilo. Dnes ,keď som sama doma, tak moje pocity sú skôr smerované k mojej osobe, prečo tu som, čo chcem robiť, som spokojná s tým kde som..... Bežné života dôležité otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Naučila som sa nejak splynúť s okolím a aj doma keď niečo mám zhodnotiť, skôr je to o tom, že prijmem skutočnosť aká je a len málokedy niečo zhodnotím zle, niečo čo mi vyslovene vadí, nemám žiadny ucelený názor na veci.
Popravde mám sklony k paranoidným myšlienkam, v práci vidím, že sa v hline hýbe aj to ,čo tam nie je, keď som sama doma a idem len na wc ,tak mi príde, že ma niekto má prepadnúť, akoby imaginárny človek, ktorý je so mnou, desím sa tej predstavy a neviem ju definovať odkiaľ prišla. Je to novinka, zatiaľ som sa nestretla s takýmto javom u mňa. Vždy som mala paniku alebo strach z opodstatnených vecí ,alebo takých ,ktoré som si vedela určitým spôsobom vysvetliť. Na toto si môžem povedať len, že mi naozaj šibe. Možno je to len pretavený strach o človeka, ktorého milujete a je ďaleko od vás, možno je to anjel strážny, ktorý vás ochraňuje pre neho, kým sa vráti...
Vždy si plánujem smeny tak, aby som pracovala celý čas ,čo nie je doma. Odkedy chodia na 4 dni a nie len na 3, tak sa tieto dni snažím vykryť všemožnými činnosťami. Občas to pomôže, ale pred spaním to doľahne vždy najviac, ste zvyknutí zaspávať vedľa neho a zrazu je prázdna posteľ, viem, že to znie, ako keby tu už nebol, pritom sa môžem tešiť o tri dni na neho, ale vnímanie mám tak posunuté ,akoby to boli mesiace ,čo tu nie je a pritom je to 12hodín......
Kapitola 2. Teória Rodina
Ako som už spomínala, práve ten alkohol sputil všetko zlé v mojej rodine, od naozaj útleho dieťaťa som pozorovala úkazy, ktoré je tento humus schopný urobiť z človeka. Nehovoriac o dlhodobom užívaní ,kedy mozog začne strácať svoju flexibilitu a kapacitu na zvládanie základných úkonov.
Jedným je aj práca, z ktorej vás veľmi rýchlo vyhodia, keď nafúkate ,alebo len na vás niečo zbadajú a nabonzujú vás vedúcemu.
Presne toto sa u nás stalo, nehovoriac o pár porážkach ,čo mala jedna osoba v mojej rodine a naozaj zlom zdravotnom stave, ktorý nezabránil ,aby prestal piť. Niektorým to príde ako hlúposť, ale pečeň vám ukáže ,že to tak nie je.
Rodina na vás vplýva celý život, či v dobrom alebo zlom, niektoré veci si človek nevyberie a nie vždy má šancu ich zmeniť. Ako som písala, že sa naši hádavali, tak ďaľšou takouto negatívnou skúsenosťou boli susedia, kedy alkoholom oplývala práve žena a nedokázala sa postarať o deti ,ktoré potom spávali a jedávali u nás. Tam sa diali horšie veci, naši sa pohádali a mama išla k babke, oni keď sa hádali, tak sa trieskalo všetkým a decká bývali zavreté v izbe alebo u nás. Táto skúsenosť mi tiež nepadla veľmi vhod.
Tieto veci pretrvávali do mojich 13tich ,kedy sa susedia odsťahovali a noví boli v pohode, aj keď sme sa nestretávali často, už som chodievala po vonku do noci a občas keď som sa vrátila ,tak susedia sa hádali a neraz trieskali dvermi, ona robí v penzióne ,kde mávajú svadby, takže chodievala domov aj nad ránom. Ale našťastie sa s ním rozviedla a teraz má naozaj super chlapa, ktorý jej pomôže vo všetkom. Aj to je možnosť poučenia sa, ak je niekto nezvládateľný a máte dieťa ,dá sa to riešiť aj takto, je to správne aj pre dieťa, kedy mu nestagnuje výchova a môžete ho smelo podporovať v jeho záujmoch.
Ak sa mám vrátiť k tomu alkoholu, tak veľká rana prišla, keď otec prišiel o vlastnú firmu aj peniaze lebo ho videli s poldeci v ruke počas pracovného času. Napriek udaniu na súd, už viac ako rok sa nič nedeje, nič o čom by som vedela, samozrejme odo mňa pomoc nechcú, ja by som to riešila veľmi rázne a urgentne. Ďaľším poučením, rezignovala som voči nevyžiadanej pomoci, uľahčí vám to neskutočne veľa vecí, niektorí prekypujú riťolezectvom a robia vždy všetko naviac, pre mňa je to zbytočne vynaložené úsilie.
Je veľmi nepríjemné, ak vidíte človeka, čo sa snažil vždy všetko vyriešiť a o všetko sa postarať, stratiť všetko ,čo 25rokov budoval. Vidím ako ho to zasiahlo a upadlo doma veľa vecí, za to má teraz dobrú prácu, kde mu zvýšili plat na raz toľko ako mal, ale problém mu robí zdravie, takže o plnom úväzku sa hovoriť nedá a pracuje na skrátený ,kde stále má pekný peniaz.
Aj tieto skúsenosti vám občas dajú lepší pohľad na svet ,rozhodne nie som za to, aby človek, ak nepodniká, neostával 10 rokov v jednej firme, veľmi vás ukráti o rozhľad, nové možnosti ,aj keď niekomu to vyhovuje, ja odporúčam prejsť aspoň 3-4 roboty, nie v každej to funguje a niekde to môže byť oveľa hodnotnejšie pre vás, je to veľmi dobrá skúsenosť. Dôležité je nebáť sa možností, niekedy zakopnete ,ale aj z toho sa dá nabrať veľa dobrého a hodnotného.
Presne toto sa u nás stalo, nehovoriac o pár porážkach ,čo mala jedna osoba v mojej rodine a naozaj zlom zdravotnom stave, ktorý nezabránil ,aby prestal piť. Niektorým to príde ako hlúposť, ale pečeň vám ukáže ,že to tak nie je.
Rodina na vás vplýva celý život, či v dobrom alebo zlom, niektoré veci si človek nevyberie a nie vždy má šancu ich zmeniť. Ako som písala, že sa naši hádavali, tak ďaľšou takouto negatívnou skúsenosťou boli susedia, kedy alkoholom oplývala práve žena a nedokázala sa postarať o deti ,ktoré potom spávali a jedávali u nás. Tam sa diali horšie veci, naši sa pohádali a mama išla k babke, oni keď sa hádali, tak sa trieskalo všetkým a decká bývali zavreté v izbe alebo u nás. Táto skúsenosť mi tiež nepadla veľmi vhod.
Tieto veci pretrvávali do mojich 13tich ,kedy sa susedia odsťahovali a noví boli v pohode, aj keď sme sa nestretávali často, už som chodievala po vonku do noci a občas keď som sa vrátila ,tak susedia sa hádali a neraz trieskali dvermi, ona robí v penzióne ,kde mávajú svadby, takže chodievala domov aj nad ránom. Ale našťastie sa s ním rozviedla a teraz má naozaj super chlapa, ktorý jej pomôže vo všetkom. Aj to je možnosť poučenia sa, ak je niekto nezvládateľný a máte dieťa ,dá sa to riešiť aj takto, je to správne aj pre dieťa, kedy mu nestagnuje výchova a môžete ho smelo podporovať v jeho záujmoch.
Ak sa mám vrátiť k tomu alkoholu, tak veľká rana prišla, keď otec prišiel o vlastnú firmu aj peniaze lebo ho videli s poldeci v ruke počas pracovného času. Napriek udaniu na súd, už viac ako rok sa nič nedeje, nič o čom by som vedela, samozrejme odo mňa pomoc nechcú, ja by som to riešila veľmi rázne a urgentne. Ďaľším poučením, rezignovala som voči nevyžiadanej pomoci, uľahčí vám to neskutočne veľa vecí, niektorí prekypujú riťolezectvom a robia vždy všetko naviac, pre mňa je to zbytočne vynaložené úsilie.
Je veľmi nepríjemné, ak vidíte človeka, čo sa snažil vždy všetko vyriešiť a o všetko sa postarať, stratiť všetko ,čo 25rokov budoval. Vidím ako ho to zasiahlo a upadlo doma veľa vecí, za to má teraz dobrú prácu, kde mu zvýšili plat na raz toľko ako mal, ale problém mu robí zdravie, takže o plnom úväzku sa hovoriť nedá a pracuje na skrátený ,kde stále má pekný peniaz.
Aj tieto skúsenosti vám občas dajú lepší pohľad na svet ,rozhodne nie som za to, aby človek, ak nepodniká, neostával 10 rokov v jednej firme, veľmi vás ukráti o rozhľad, nové možnosti ,aj keď niekomu to vyhovuje, ja odporúčam prejsť aspoň 3-4 roboty, nie v každej to funguje a niekde to môže byť oveľa hodnotnejšie pre vás, je to veľmi dobrá skúsenosť. Dôležité je nebáť sa možností, niekedy zakopnete ,ale aj z toho sa dá nabrať veľa dobrého a hodnotného.
8.8. 2018 - Som fresh a s novými nápadmi
Tak môžem spokojne povedať, že žijem a napriek toľkým nástrahám, čo mi život dal za posledný polrok, čo nie som aktívna, je pravda, že mnoho vecí sa posunulo k lepšiemu.
Dostala som troška povzbudenia a energie, na nové projekty, ignoráciu hlúpeho manažéra v práci a nežiadúcich komentárov v práci. K dnesšnému dňu len troška zhrniem tento polrok ,ktorý sa troška vymkol kontrole a s úsmevom môžem povedať, že som urobila niekoľko veľkých krokov vpred. Verím ,že sa niečo predsa nájde ,čo vám troška pomôže a podnieti šance na vyliečenie. Niet lepšieho pocitu, keď sa v práci o 12tej hodine zobudíte s tým, že nie ste si istý, či ste si dali ráno vaše lieky, je to troška absurdné, lebo v minulosti boli jedinou záchranou, aby ste vôbec z postele zliezli a vykonali základné potreby.
V prvom rade sme sa stihli tretí krát presťahovať, v prvom byte sme mali šibnutú susedu, čo nepočula samú seba a mala 24 hodín denne pustenú televíziu a ani po výzve policajtov nejavila známky charakteru. Tak sme sa presťahovali do skvelého bytu na najvyššom poschodí, kde sme si mohli zobrať k sebe aj môjho zajačika, ktorý nám spríjemňoval toľko krásnych chvíľ, kým sa majiteň po dvoch mesiacoch nevrátil a my sme sa museli odsťahovať znova. Teraz máme síce kľudný byt s nie najhoršími susedmi, ale nemajú núdzu o buchoty, dupoty a vresky (vedľa v izbe sú 2 hyperaktívne decká).
Ďalšia vec, ktorá ma stihla za ten polrok bola cesta do vysnívanej zeme "JAPONSKO"- najdokonalejší výlet a svet aký som kedy videla a o akom kedy počula, mohla som zažiť tú súdržnosť a poriadok ,ktorý tu na Slovensku je na míle vzdialený a kde vás aj vlastný manažér nemá problém potupovať aj bez vašeho vedomia. Pre mňa najdokonalešia zem na svete a v šírom vesmíre, ktorý je zatiaľ preskúmaný.
Taktiež jednou z vecí je, že sme sa s partnerom rozhodli šetriť ,od návratu z Japonska, sme začali odkladať všetko ,čo sa dá ,aby sme v priebehu dvoch rokov mohli začať stavať vlastný dom. Samozrejme sa to nezaobíde bez auto, kroté sme dostali za symbolickú cenu od jeho ocina, ktorý je mimochodom jeden z najodhodlanejších ľudí s ktorými som sa stretla, ak nerátam milionárov z finančného, napriek nie vysokej životnej úrovni ,dokáže brať všetko neskutočne s humorom a zodpovednosťou, tieto veci sa odzrkadlujú aj v mojom partnerovi, čo pre mňa nesmierne cenné!!
Teraz troška zlá stránka, keď vás vyhodia z domu a prídete za nimi s nadšením a radosťou, že ste preleteli polku sveta a chcete sa podeliť o zážitok s vlastrnými rodičmi, tak vás pošlú do kelu, že ich to nezaujíma, no keď vidia ,že odložíte nemalé peniaze na takýto výlet ,zrazu ste pre nich zaujímavý a chcú tie peniaze po vás, aby ste im pomohli prerobiť byt, ale oni smelo pijú ďalej a neriešia, kam a od koho tie peniaze sú, veď tak či tak ten byt napíšu vám, no z druhej stránky, keby ja pýtam trebárs 1 000€ na sporenie na dom, tiež by vám ich nedali, šak zarábaš si našetri a nechoď na dovolenku, takže som vo veľkom rozpore s mojimi rodičmi. Lebo naozaj im neplánujem prispieť na prerábky, vonkoncom nie hotovosťou!!! Všetci si vieme domyslieť, kam by tá časť hotovosti šla, ktorá pomoc pre mňa určite neznamená.
Takže hor sa do nových predsavzatí a činov!
Dostala som troška povzbudenia a energie, na nové projekty, ignoráciu hlúpeho manažéra v práci a nežiadúcich komentárov v práci. K dnesšnému dňu len troška zhrniem tento polrok ,ktorý sa troška vymkol kontrole a s úsmevom môžem povedať, že som urobila niekoľko veľkých krokov vpred. Verím ,že sa niečo predsa nájde ,čo vám troška pomôže a podnieti šance na vyliečenie. Niet lepšieho pocitu, keď sa v práci o 12tej hodine zobudíte s tým, že nie ste si istý, či ste si dali ráno vaše lieky, je to troška absurdné, lebo v minulosti boli jedinou záchranou, aby ste vôbec z postele zliezli a vykonali základné potreby.
V prvom rade sme sa stihli tretí krát presťahovať, v prvom byte sme mali šibnutú susedu, čo nepočula samú seba a mala 24 hodín denne pustenú televíziu a ani po výzve policajtov nejavila známky charakteru. Tak sme sa presťahovali do skvelého bytu na najvyššom poschodí, kde sme si mohli zobrať k sebe aj môjho zajačika, ktorý nám spríjemňoval toľko krásnych chvíľ, kým sa majiteň po dvoch mesiacoch nevrátil a my sme sa museli odsťahovať znova. Teraz máme síce kľudný byt s nie najhoršími susedmi, ale nemajú núdzu o buchoty, dupoty a vresky (vedľa v izbe sú 2 hyperaktívne decká).
Ďalšia vec, ktorá ma stihla za ten polrok bola cesta do vysnívanej zeme "JAPONSKO"- najdokonalejší výlet a svet aký som kedy videla a o akom kedy počula, mohla som zažiť tú súdržnosť a poriadok ,ktorý tu na Slovensku je na míle vzdialený a kde vás aj vlastný manažér nemá problém potupovať aj bez vašeho vedomia. Pre mňa najdokonalešia zem na svete a v šírom vesmíre, ktorý je zatiaľ preskúmaný.
Taktiež jednou z vecí je, že sme sa s partnerom rozhodli šetriť ,od návratu z Japonska, sme začali odkladať všetko ,čo sa dá ,aby sme v priebehu dvoch rokov mohli začať stavať vlastný dom. Samozrejme sa to nezaobíde bez auto, kroté sme dostali za symbolickú cenu od jeho ocina, ktorý je mimochodom jeden z najodhodlanejších ľudí s ktorými som sa stretla, ak nerátam milionárov z finančného, napriek nie vysokej životnej úrovni ,dokáže brať všetko neskutočne s humorom a zodpovednosťou, tieto veci sa odzrkadlujú aj v mojom partnerovi, čo pre mňa nesmierne cenné!!
Teraz troška zlá stránka, keď vás vyhodia z domu a prídete za nimi s nadšením a radosťou, že ste preleteli polku sveta a chcete sa podeliť o zážitok s vlastrnými rodičmi, tak vás pošlú do kelu, že ich to nezaujíma, no keď vidia ,že odložíte nemalé peniaze na takýto výlet ,zrazu ste pre nich zaujímavý a chcú tie peniaze po vás, aby ste im pomohli prerobiť byt, ale oni smelo pijú ďalej a neriešia, kam a od koho tie peniaze sú, veď tak či tak ten byt napíšu vám, no z druhej stránky, keby ja pýtam trebárs 1 000€ na sporenie na dom, tiež by vám ich nedali, šak zarábaš si našetri a nechoď na dovolenku, takže som vo veľkom rozpore s mojimi rodičmi. Lebo naozaj im neplánujem prispieť na prerábky, vonkoncom nie hotovosťou!!! Všetci si vieme domyslieť, kam by tá časť hotovosti šla, ktorá pomoc pre mňa určite neznamená.
Takže hor sa do nových predsavzatí a činov!
Po silvestrovský atak / New years attack
Nie je novinkou ,že pri takých liekoch ako užívam /Alventa 150mg, Mirzaten 15mg, Kventiax 25mg, Lexaurin 3mg/ je alkohol úplnou výpustkou a maximálne neodporúčaný. Hlavne pri Lexaurine, ktorý ,a tým nehcem nikoho obohatiť o nápad niečo si urobiť, veľmi háklivý na viazanie alkoholu, zvyšuje jeho účinok až natoľko, že by vás pri nadmernom množstve dokázal zabiť. Nie ,žeby som bola pokusný králik, ale pár krát sa mi už podarilo sa opiť a užiť večernú dávku liekovo pozostávajúcich z Mirzatenu a Kventiaxu. Tieto dva lieky sú podstatne menej agresívne ako Lexaurin, ale beztak je to antidepresívum, ktoré má prispieť k lepšiemu spánku a Kventiax je dokonca antipsychotikum.
Smutné je, že aj keď si často krát nedám ani kvapku, tak sa nič nedeje, ale keď je to na stole a núkajú, tak rozmýšľam nad tým, či a koľko si môžem dať, aby som si mohla dať lieky, no niekedy to neodhadnem a dopadne to naozaj zle, dnes som sa dočítala aj o takej informácií, že ak si to na druhý deň vyčítate, že ste si dali i jedno pivo, tak je to jeden z náznakov závislosti. Čo ma desí ešte viacej.
Názov už hovorí, o čom vlastne píšem, áno, na silvestrovskú párty sme šli s priateľom do neďalekého kaštieľa na ples, kde bolo víno zadarmo, ako pravý Slovák, musí vyskúšať všetko, tak som pila a pila a jedla a jedla.... Po polnoci si pamätám už len to, ako som dlávila tortu a cestu na izbu vôbec. Ráno mi bolo tak zle, že som sa ledva dotackala domov, to sme hodinu čakali na vlak a ešte bola zima ako v tanku. Triaslo ma a nedokázala som sa ovládať, pred tým ako sme mali vystúpiť z vlaku na mňa padol studený pot a snažila som sa neodpadnúť. Museli si o mne okoloidúci myslieť kdečo....
Tak som doma prespala celý deň a dúfala, že ráno mi bude lepšie. Aj bolo, a o dva dni som šla do práce, teraz píšem z domu, kedy mám jeden deň voľný a totálne som chorá, bolí ma hlava, nohy, ruky, zuby, div ,že ma netrasie a to sme večer do druhej pozerali s priateľom film a tiež mi to asi nepridalo a vypila som asi 2-3dcl vína, samozrejme nie na prázdny žalúdok, no aj tak dosť...
No news... when you take pills on depression ,almost like me /Alventa 150mg, Mirzaten 15mg, Kventiax 25mg, Lexaurin 3mg/ you can´t drink any alcohol, noones recomend it. Especially when you have Lexaurin or something with bromazepam, it calms you that hard when you take it too much it mights kill you. I wont to give anyone to you plan to kill yourself, I hope you all dont give up!
Im not experiment human, but I was few times really drunk and took evening cure which are Mirzaten and Kventiax. This two cures arent stronger than Lexaurin, but still try to calms you and help you with fall asleep and still are antidepressant and Kventiax is antipsychotics.
Its sad, when I didnt take any alcohol I dont have any problem to said no. But when someone try to give it to me, I find ways how take it and not be drunk to can take pills before I went to sleep, and few times I didnt controle it and was drunk. Today, I found informations about addicted on alcohol, if you next day are shy and blame yourself that, its one from many signs you may be addicted, doesn´t matter if you drunk one beer or few glass of wine. This really scary me. Title gives you all informations about this article. Me and my Love went on ball to near castle where were wine for free all night. As you know the Slovak people dont have extent to anything which give you free, so I was drinking and eating like idiot. After midnight I remember only cakes and that stops any memories how I went to room and when we fall asleep. At morning I have headache and curse myself, my teeths hurt me, my stomach and all was worst. We had to wait on train about an hour and next hour till we came to home. I really dont know how can came home, my legs was shaking, was cold and I hope to didnt fall down. Before we went out of train the sweat droped on me and couldn´t stay on my legs. Others must have really great picture about me.
I sleep through the day and night with hope next day be better. After two day I went to work and now I writing from home when have one free day and Im ill, my head wanna explode, can´t walk and my hands have really bad condition from work. Can´t believe it Im not shaking, we were watch film till 2am, and that not goods for me either plus I drunk 3glass of wine, about 2-3 dcl and not on empty stomach, but anyway I feel so f.... bad.
Smutné je, že aj keď si často krát nedám ani kvapku, tak sa nič nedeje, ale keď je to na stole a núkajú, tak rozmýšľam nad tým, či a koľko si môžem dať, aby som si mohla dať lieky, no niekedy to neodhadnem a dopadne to naozaj zle, dnes som sa dočítala aj o takej informácií, že ak si to na druhý deň vyčítate, že ste si dali i jedno pivo, tak je to jeden z náznakov závislosti. Čo ma desí ešte viacej.
Názov už hovorí, o čom vlastne píšem, áno, na silvestrovskú párty sme šli s priateľom do neďalekého kaštieľa na ples, kde bolo víno zadarmo, ako pravý Slovák, musí vyskúšať všetko, tak som pila a pila a jedla a jedla.... Po polnoci si pamätám už len to, ako som dlávila tortu a cestu na izbu vôbec. Ráno mi bolo tak zle, že som sa ledva dotackala domov, to sme hodinu čakali na vlak a ešte bola zima ako v tanku. Triaslo ma a nedokázala som sa ovládať, pred tým ako sme mali vystúpiť z vlaku na mňa padol studený pot a snažila som sa neodpadnúť. Museli si o mne okoloidúci myslieť kdečo....
Tak som doma prespala celý deň a dúfala, že ráno mi bude lepšie. Aj bolo, a o dva dni som šla do práce, teraz píšem z domu, kedy mám jeden deň voľný a totálne som chorá, bolí ma hlava, nohy, ruky, zuby, div ,že ma netrasie a to sme večer do druhej pozerali s priateľom film a tiež mi to asi nepridalo a vypila som asi 2-3dcl vína, samozrejme nie na prázdny žalúdok, no aj tak dosť...
No news... when you take pills on depression ,almost like me /Alventa 150mg, Mirzaten 15mg, Kventiax 25mg, Lexaurin 3mg/ you can´t drink any alcohol, noones recomend it. Especially when you have Lexaurin or something with bromazepam, it calms you that hard when you take it too much it mights kill you. I wont to give anyone to you plan to kill yourself, I hope you all dont give up!
Im not experiment human, but I was few times really drunk and took evening cure which are Mirzaten and Kventiax. This two cures arent stronger than Lexaurin, but still try to calms you and help you with fall asleep and still are antidepressant and Kventiax is antipsychotics.
Its sad, when I didnt take any alcohol I dont have any problem to said no. But when someone try to give it to me, I find ways how take it and not be drunk to can take pills before I went to sleep, and few times I didnt controle it and was drunk. Today, I found informations about addicted on alcohol, if you next day are shy and blame yourself that, its one from many signs you may be addicted, doesn´t matter if you drunk one beer or few glass of wine. This really scary me. Title gives you all informations about this article. Me and my Love went on ball to near castle where were wine for free all night. As you know the Slovak people dont have extent to anything which give you free, so I was drinking and eating like idiot. After midnight I remember only cakes and that stops any memories how I went to room and when we fall asleep. At morning I have headache and curse myself, my teeths hurt me, my stomach and all was worst. We had to wait on train about an hour and next hour till we came to home. I really dont know how can came home, my legs was shaking, was cold and I hope to didnt fall down. Before we went out of train the sweat droped on me and couldn´t stay on my legs. Others must have really great picture about me.
I sleep through the day and night with hope next day be better. After two day I went to work and now I writing from home when have one free day and Im ill, my head wanna explode, can´t walk and my hands have really bad condition from work. Can´t believe it Im not shaking, we were watch film till 2am, and that not goods for me either plus I drunk 3glass of wine, about 2-3 dcl and not on empty stomach, but anyway I feel so f.... bad.
Vianočný špeciál
Moje prvé vianoce bez rodičov, s priateľom a sama bez zbytočných hádok a stresov. Bola som síce v práci, to poprieť nemôžem, ale aj tých pár hodín mi neuškodilo. Doma som si stihla porobiť všetko, nachystať večeru, oprať, urobiť jednohubky, všetko vcelku fajn. Môžem si gratulovať a verím, že aj vám sa podarilo prežiť v poriadnom nasadení vianočný zhon, ako niektorí varia, upratujú a pod. hovadiny, ktoré ja neuznávam a ani môj priateľ nebol z týchto vecí veľmi namäkko, takže sme urobili iba najnutnejšie upratovanie a hor sa do pohodlia a kľudu.
O takých hlúpostiach ako darčeky hovoriť ani nejdem, je to predsa len pre deti, zväčša si od tých 18. až 20. roku vážime iné veci, pokiaľ nie ste maznáčik a zakladáte si na hlúpostiach ,ktoré vás potešia len prvú minútu života. Takže si nejdeme ničiť posledných pár hodín starého roka a zrekapitulujeme si ,čo sa nám podarilo a ,čo naopak nie.
Začiatok roka bol plný strát, keď vezmem do úvahy boom okolo úmrtí rôznych rockových hviezd a rovnež hercov. V tomto duchu sa bohužiaľ niesom celý tento rok, ale takýmto veciam veľmi nezabránime a môžeme dúfať, že sa majú dobre a tešia sa z našich radostí tu medzi živými.
Začala som ho s titulom živnostníčky, kedy som sa nemohla predrať ku klientom a napriek tej mase nevybavených zmlúv som sa k nijakej reálne nedostala, teda som po pol roku živnosť opustila a medzi časom som si urobila kurz grafiky, ktorý mi dal síce dosť základov, no nie však takých, ktoré boli mojou prioritou, na margo toho som si posielala žiadosti do spoločností len na pozície grafika, ktorá mi ani jedna nevyšla samozrejme. Moje práce nie sú ani zďaleka dotiahnuté do konca a tak precízne ,aby zaujali finálnu firmu, rovnež som sa stihla pohádať s jedným marketom ,kde označili moje práce ako nedostatočné a pritom, som nepoužívala ani jediný efekt a vzor, ktorý nám bol na kurze vyčítaný, čo ma dosť prekvapilo, keď som bola s návrhmi lóg naozaj spokojná, oni ma zrazu zabannovali, to vyvolalo vo mne zlosť a neprihlásila som sa už na žiaden market. Miesto toho som sa zamestnala v predajni, ktorá mi nič nedala, len som si odsedela 12hodín v zúfalo chladnej predajni. Nič z toho ,čo som naviac urobila, a nebolo toho málo, mi nebolo zohľadnené a po pol roku sme mali ísť na školenie, ktoré mi okrem prechladnutia, nádchy a únavy iné nedalo. To nehovoriac o tom "riadnom preplatení" ,ktoré skončilo ani nie pri polovici hodín ,ktoré sme tam strávili. Hotel kde sa v mínusových teplotách nekúri a ešte sa čašník z vás smeje ,či vám nebola hádam zima. To bola posledná bodka za prácou ,ktorá ma donútila hľadať iné miesto, čo sa mi aj podarilo.
Pôvodný plán bol, ísť pracovať do chovproduktu k zvieratkám, ktorý žiaľ nevyšiel a našla som si dačo menej živé, teda kvetinárstvo, kde som nadmieru spokojná, je to síce drina ako pes, ale zato je všetko ,čo urobím naviac len pre mňa prínos ,aby som predala ,čo je pre mňa veľké plus, môžem sa do sýta realizovať. Chodím domov síce unavená ,ale zato spokojná.
Taktiež som mala ďaľšiu premiéru, keď sme sa vybrali s drahým na dovolenku do Chorvátska, čo vyšlo nadmieru super. Po dvoch mesiacoch odkedy sme sa vrátili, sa nám podarilo zohnať byt, ďalšia premiéra, odsťahovanie sa, čo teraz je pre mňa až neuveriteľným vyslobodením. Určite sa nájdu zvady aj medzi nami, ale snažíme sa o všetko vždy porozprávať a ja ďakujem za to, aký úžasný môj priateľ je!!
Aby nebolo málo chvály, donútil ma, aby som si objednala grafický tablet za 400€ ,čo bola moja výplata v bývalej robote ,skoro, až na pár drobných naviac. Teraz sa už môžem realizovať do sýtosti a posledným krásny záverom roka bude spoločný ples v zámku zo 16. storočia.
Aby nebolo málo chvály, donútil ma, aby som si objednala grafický tablet za 400€ ,čo bola moja výplata v bývalej robote ,skoro, až na pár drobných naviac. Teraz sa už môžem realizovať do sýtosti a posledným krásny záverom roka bude spoločný ples v zámku zo 16. storočia.
Myslím, že netreba viacej rozoberať dejovú líniu, mám sa super a to je jeden z dôvodov, ktorý ma vyradzuje od aktivity na tomto blogu, ale nezvažujem žiadne zrušenie ,ani nič podobné, možno sa nakoniec z depresívneho blogu stane motivačná stránka, ale nejdeme predbiehať udalosti, stať sa môže ešte kade čo... Tak krásny začiatok nového roka a držím palce aj tým ,ktorým nie je najlepšie v tomto období, viem ako sa cítite a čo prežívate, porozmýšlajte ,čo je vašou najväčšiou hranou medzi dobrou a zlou náladou a za každú cenu sa snažte toho strašiaka zbaviť, či je to práca, okolie.... rozhodne tá zmena bude viesť len k dobrému!!!
Nenájdená indikácia
Dnes sa hlásim s malým ,možno postrehom,
ale všimla som si jednu vlastnosť, ktorá sa nespomína v žiadnej príručke,
nenašla som ju v žiadnom texte o depresií, medzi faktormi úzkosti ,ani
paychologička mi nič podobné nespomenula. Je dosť možné, že je to vedľajší
účinok môjho detstva, kedy môj brat vo všetkom vynikal a ja som bola celý čas
na druhej kolaji. Nevylučujem možnosť ,že som bola nechcené dieťa, neviem si
túto otázku zodpovedať a nemám najmenšiu šancu sama vyriešiť a zaoberaním sa
tým veľa nezískam.
Vlastnosť ,ktorá sa u mňa prejavuje už
posledných pár rokov je ,že prvá vec ,ktorú riešim pri objavení talentu niekoho
iného, jeho lepších kvalitách a vlastnostiach ,ktorými ja nedisponujem alebo
mám od nich dosť ďaleko, napriek poznatku priania druhým, túto možnosť prvorade
preskakujem. Vždy je prvý moment, aspoň ten, kedy mám čas zapodievať sa
poznatkami a mojími "múdrymi myšlienkami", závisť a neskutočná
úzkosť, kedy človeku nedoprajem úspech, neviem sa tešiť s inými, vždy zaujmem postoj
kritiky, hľadám v tej informácií niečo bezvýznamné, štrbinku ,ktorá prevráti zdanlivo
veselú, potešujúcu správu, pre niekoho možno veľké víťazstvo, na totálnu stratu
času, neefektívnu a zbytočnú námahu. Namiesto toho, aby som si povedala, ako je
super, že sa niekomu podarilo niečo a mala by som s tým niečo robiť, môže sa
raz podariť aj mne. Toto je zrejme kameň úrazu, prečo aj to málo ,čo mám sa
často rúca a zlyhávam. Poviete si, že je to len vlastnosť, ktorú ide odnaučiť,
no pre mňa je to v posledných rokoch priveľká črta osobnosti.
Môže to byť tým, že od malička vnútorne
bojujem o priazeň, vždy a vo všetkom sa snažím byť lepšia ako môj brat, čo z
toho mám, iba nervy, stres a aktuálne rozhorčenie nad mojou osobou/ nie len
samej nad sebou, ale i od partnera. Kým neeliminujem túto zlosť, závisť,
neprajnosť, ktorú som si tak pečlivo vypestovala, nedosiahnem nič z vecí ,čo by
som rada dosiahla. Nikde som nenašla zvlášť článok o tomto sprievodnom jave, zväčša
to ľudia okolo mňa nevnímajú ,kým nie sú dlhšie v mojej prítomnosti. Snažím sa
byť prajná, milá v spoločnosti, no vo vnútri ma zožiera závisť, hnev, vlastná
neschopnosť, zatrpknutosť a v neposlednom rade tvrdohlavosť, ktorá aj malé
víťazstvá berie mnohokrát ako prehru, cieľ bol dosiahnutý za pomoci niekoho iného,
mala som šťastie, vždy sa každé malé radosti snažím brať ako sprostredkované,
niečo ,čo mi nepatrí, na čo nemám nárok, niečo čo nie je ani kúskom moja
vlastná zásluha.
Bežné životné potreby
Za moju dlhšiu odmlku môže zmena zamestnania, áno, už znova mením pracovné zaradenie. Tentokrát to je zatiaľ najkreatívnejšia práca ,do ktorej sa mi podarilo dostať. Takže môj bežný deň spočíva v tom, že som v robote a na druhý deň zase v robote a na tretí to isté, za posledné dva týždne som mala 2 dni voľna. To nerobí dobrotu ani telu ani psychike. Dúfam, že sa čoskoro uvoľním z tej predošlej práce a môžem mať aspoň dva dni voľné v týždni, kedy potrebujem obehať toľko vecí ,že sama netuším ako to do konca roka chcem postíhať....
Za tento mesiac ,čo bývam už mimo domova sa vyskytlo viacero vecí, ktoré mi spôsobujú starosti, alebo mi dávajú pocítiť, ako mi chýbajú naši, napriek hádkam, teším sa na najbližšiu návštevu. Nehovoriac o mojom drahom zajačikovi, ktorý netuším ako sa má...
Na otázku ,či sa chcem vrátiť domov, vám odpoviem veľmi jednoducho, nie nechcem, určite nie v dohľadnej dobe, niet nad ten pokoj, keď všetky veci sa dajú hravo vyrozprávať a jednoducho riešiť. Samozrejme sa mi cnie nad domácim pohodlím, pretože nestíham upratovať, variť a rozhodne nie prať, potrebujem oddych, ktorý mi nie je doprianý, kým nebudem len v jednej robote, je to fajn ,že sa trocha rozhýbete, za tie dva roky, čo som bola doma som príšerne zlenivela, teraz to vidím, keď som v jednom kole a zvládam to celkom dobre. Sú dni kedy ste totálne vyčerpaní a jediné po čom pištíte je 8hodín spánku a poriadna sprcha, ale na druhý deň, kedy by ste celý mali presedieť doma nad počítačom, zistíte, že vám ten pohyb naozaj prospieva. Je to naozaj dôležitý aspekt pri tomto ochorení. Málokto sa prinúti niečo robiť, keď je na dne, ale keď zistíte ,že vám iné neostáva a musíte do tej práce ísť, je to veľká pomoc, bolo mi povedané, že liečba režimom je aktuálne najefektívnejšia. Jednoduchým vysvetlením je, že musíte sústrediť pozornosť na rôzne veci a na tie vaše akosi nezvýši čas.
Taktiež sa ku mne dostal jeden letáčik, kde sú zbežne popísané viaceré chyby osobnosti a všedných dní ,ktoré choroba ovplyvňuje. Je to možno troška nevhodné riešiť tu, ale v žiadnom prípade to nie je neprehliadnuteľným sprievodným javom ,nakoľko dnešná "mládež" rovnako aj dospelí, majú radi večernú intimitu s milovanou osobou, príde to zdravému človeku normálne, niekedy až žiadúce, aby takúto vec vynechal len tak, pretože vás bolí hlava, ak ste taký prispôsobivý typ ako ja, kedy tolerujete všetko ,aj keď sa vám to nepáči, ale chcete partnerovi za každých okolností urobiť radosť a podporiť ho, aj napriek tomu, že tento pohľad je zlý, pretože nedávate jeho osobe možnosť zdokonaľovať sa, lebo vám všetko z jeho strany vyhovuje. Toto je vec, ktorú sa snažím naučiť po prvom mesiaci osamostatnenia, vedieť povedať, čo a prečo sa mi nepáči a vyjadriť názor s priestor na zlepšenie. Ja to berie ako útok na moju osobu, keď sa viacej ráz opakuje nejaké naponínanie. Ďaľší chybný pohľad.
Za tento mesiac ,čo bývam už mimo domova sa vyskytlo viacero vecí, ktoré mi spôsobujú starosti, alebo mi dávajú pocítiť, ako mi chýbajú naši, napriek hádkam, teším sa na najbližšiu návštevu. Nehovoriac o mojom drahom zajačikovi, ktorý netuším ako sa má...
Na otázku ,či sa chcem vrátiť domov, vám odpoviem veľmi jednoducho, nie nechcem, určite nie v dohľadnej dobe, niet nad ten pokoj, keď všetky veci sa dajú hravo vyrozprávať a jednoducho riešiť. Samozrejme sa mi cnie nad domácim pohodlím, pretože nestíham upratovať, variť a rozhodne nie prať, potrebujem oddych, ktorý mi nie je doprianý, kým nebudem len v jednej robote, je to fajn ,že sa trocha rozhýbete, za tie dva roky, čo som bola doma som príšerne zlenivela, teraz to vidím, keď som v jednom kole a zvládam to celkom dobre. Sú dni kedy ste totálne vyčerpaní a jediné po čom pištíte je 8hodín spánku a poriadna sprcha, ale na druhý deň, kedy by ste celý mali presedieť doma nad počítačom, zistíte, že vám ten pohyb naozaj prospieva. Je to naozaj dôležitý aspekt pri tomto ochorení. Málokto sa prinúti niečo robiť, keď je na dne, ale keď zistíte ,že vám iné neostáva a musíte do tej práce ísť, je to veľká pomoc, bolo mi povedané, že liečba režimom je aktuálne najefektívnejšia. Jednoduchým vysvetlením je, že musíte sústrediť pozornosť na rôzne veci a na tie vaše akosi nezvýši čas.
Taktiež sa ku mne dostal jeden letáčik, kde sú zbežne popísané viaceré chyby osobnosti a všedných dní ,ktoré choroba ovplyvňuje. Je to možno troška nevhodné riešiť tu, ale v žiadnom prípade to nie je neprehliadnuteľným sprievodným javom ,nakoľko dnešná "mládež" rovnako aj dospelí, majú radi večernú intimitu s milovanou osobou, príde to zdravému človeku normálne, niekedy až žiadúce, aby takúto vec vynechal len tak, pretože vás bolí hlava, ak ste taký prispôsobivý typ ako ja, kedy tolerujete všetko ,aj keď sa vám to nepáči, ale chcete partnerovi za každých okolností urobiť radosť a podporiť ho, aj napriek tomu, že tento pohľad je zlý, pretože nedávate jeho osobe možnosť zdokonaľovať sa, lebo vám všetko z jeho strany vyhovuje. Toto je vec, ktorú sa snažím naučiť po prvom mesiaci osamostatnenia, vedieť povedať, čo a prečo sa mi nepáči a vyjadriť názor s priestor na zlepšenie. Ja to berie ako útok na moju osobu, keď sa viacej ráz opakuje nejaké naponínanie. Ďaľší chybný pohľad.
To ,že vám sa nechce napriek milému a neodolateľnému naliehaniu partnera ,nezávisí a nie je výsledkom, že ho nemilujete, tento útlm spôsobujú lieky, pocity menejcennosti, neustála nespokojnosť so samým sebou. Je to sprievodný efekt ,nie upadnutý cit. Nepleťte si preto tieto dva pojmy. Ak poviete svojej polovičke, že dnes nie, tak sa nič zlé nedeje, ak je natoľko zamilovaný do vás a myslí to úprimne, tak si počká na ten pravý čas, je tu samozrejme aj iná možnosť, že ulahodíte polovičke a vy si na tento pocit nenárokujete, teda ste obaja spokojní, jemu ste urobili radosť a vy môžete spokojne ísť spať.
Niekomu to môže prísť nepríjemné, alebo pokrytecké, ale s touto chorobou nevyhráte, ak sa necháte neustále niekým manipulovať a neuvedomíte si svoju hodnotu, tie moje práve odhaľujem, zatiaľ ich je naozaj málo, ale postupne si začínam vážiť svojích chýb a v určitých situáciach ich brať s rezervou, nie vždy sa to podarí, no aj to občasné víťazstvo na začiatok postačí.
V neposlednom rade, veľkým pozitívom plne vyťaženého dňa je aj skutočnosť, že sa viete tešiť z úspechu toho druhého, nie ste zatienený vlastným neutíchajúcim pudom závisti a nevraživosti, lebo naň nemáte prosto čas, zrazu je vám každá minúta ,kedy ste osamote vzácna a v duchu sa tešíte z toho, že ten druhý je v bezpečí a má sa dobre, darí sa mu, nie podozrievavé a zničujúce myšlienky o tom, ako vás tam vymení za niekoho iného, alebo ako sa nejaká "spolužiačka" bude na neho lepiť a obťažovať ho, naozaj mi tieto dni dávajú možnosť iného pohľadu a síce, teraz ešte tlmeného, no verím ,že raz aj úprimného šťastia a radosti.
S novou adresou
Tak som sa oficiálne presťahovala, tento týždeň
som sa ešte nezastavila, neustále beháme po obchodoch a zháňame ,čo nám ešte
chýba v byte. Paradox je, že na tento moment som sa tešila, je to najúžasnejšie
obdobie, zároveň najťažšie v živote. Ťažké z jediného dôvodu, že sa učím žiť
sama so sebou. Snažím sa kontrolovať emócie a aj pri malom neduhu ,či
nepríjemnej situácií, skôr myslím napomenutia a upozornenia od mojej polovičky,
kedy vám nálada klesne pod psa a skúšate sa z toho rýchlo pozviechať, keď
hovorím rýchlo, myslím až prehnane rýchlo, nie upadnúť na dno a depkárčiť celý
deň, týždeň, ale v priebehu pár minút znova fungovať. Niekedy sa nedokážem na
tých situáciach zábavať. On áno, čo mi značí, že buď sa preberiem alebo budem
trpieť "nemiestnu" vtipkárinu.
Učím sa to odbúrať, ale stále je to na
veľmi zlom bode. Uvedomujem si, že moja nespokojnosť a kritika začína byť prehnaná.
Viacej ľudí mi to dalo najavo, čo už je ukazovateľ dosť dobrý, keďže robím s
ľudmi a už prestávam byť empatická.
Hlavne keď to povedia tí, čo sú s vami fakt
ojedinele a zväčša si volávate ,ale prezrádzajú to za vás aj činy, ktoré sú
neprehliadnuteľné. V jednom smere sú to zbytočné chyby, ktoré urobíte malou
nepozornosťou a inokedy sú to chyby, ktoré ak by riešili na inšpekcií, tak máte
nemalú pokutu. Samozrejme ,niektoré veci ovplyvniť nemôžete, ako napríklad, keď
vám kuriér nezdvihne telefón ,keď musíte poslať balík na inú prevádzku, pritom
kolegyni povie, že ste volali poobede o štvrtej a nehľadiac ,že tieto údaje sa
dajú jednoducho dohľadať. Posledný týždeň neposielam balíky takmer vôbec, ale
nie mojím pričinením. Ďaľšou veľmi dôležitou vecou pre človeka, ktorý sa snaží
mať v živote kľud a udržať toto ochorenie pod kontrolou, je prísun pravidelných
financií, ktoré nemôžem v tejto práci očakávať, bolo mi povedané, že peniaze
mám zaručené, do konca mesiaca prídu a je to najlojálnejšia spoločnosť široko
ďaleko, ak rátam školenie, v podobe úmyslného poškodenia na zdraví a “pravidelnosť”
vyplácania a úhrady stravného, taktiež nerátajúc činností, ktoré robíme naviac
bez možnosti navýšenia výpat, tak trošku sa mi lojalita stráca ,alebo nepoznám
ten správny význam slova???
Beztak, už som našla náhradu, kde dúfam, nič takéto nepoznajú a snažia sa aspoň toto dodržať včas, nikdy som nemala problém s výplatou, ale toto je priveľa, aby ste čakali dva mesiace bez výplaty, to je naozaj drzosť. Nikto vám v dnešnej konzumnej dobe nebude robiť zadarmo….
Beztak, už som našla náhradu, kde dúfam, nič takéto nepoznajú a snažia sa aspoň toto dodržať včas, nikdy som nemala problém s výplatou, ale toto je priveľa, aby ste čakali dva mesiace bez výplaty, to je naozaj drzosť. Nikto vám v dnešnej konzumnej dobe nebude robiť zadarmo….
Už si len držať palce, aby
som dokázala eliminovať tieto moje úpadky a nazvem to trucovanie, aj keď to nie
je presný výraz, skôr je to podvedome nekontrolovateľný smútok, kedy neviem
vyžarovať energiu, radosť, spokojnosť, lásku …. Sú to naozaj dni, kedy je
problém so mnou vyzržať ,niekedy aj samej sebe.
20.10. 2017
Opäť sa hlásim ,ešte som živá, či funkčná
neviem, hlavne prepracovaná a stále nedoliečená zo smrteľnej mužskej choroby
menom sopel a nádcha. Už ste sa pokúšali tak rýchlo zraziť prechladnutie ,že ste
v priebehu dvoch dní vypili 17 čajov v podobe pol litrovej šálky? Ja si
nerobievam čaj do malého hrnčeka, príde mi to ako plytvanie, zalievam ho vždy
do pol litrového krígla. Tak som sa nalietala na WC, ako asi nikdy, za to môžem
povedať, že som to celkom podtlačila, aby som mohla aspoň rozprávať a ísť do
práce. Som unavená, lebo od dovolenky som nemala viac ako dva dni po sebe
nepretržitého voľna. Choroba mi uvoľnila aspoň jeden deň navyše, tak som bola
doma 5 dní, z toho som dva dni pilne čajíkovala. Ostatné som zasvetila šitiu
kostýmu, ktorý mám takmer hotový!
Napriek rôznym problémom, ktoré som v
predošlých príspevkoch sprostredkovala, dnes ,asi je to tým ,že som bola tri
dni po sebe v práci, sa mi myseľ trošku ukľudnila a dnes mi volal pán, ktorým
nám poskytne prenájom, že sa môžeme nasťahovať. Tak neskutočne mi dvihla táto
správa energiu, že som do záverečnej mala ľudí. Opäť sa dostavil chvíľkový
pocit eufórie. No po pár hodinách som si hvedomila ,že mi naozaj bude môj domov
chýbať a bojím sa ,čo bude ,až sa definitívne odsťahujem. Cnie sa každému, ale
strach o to, ako bude fungovať ich domácnosť po mojom odchode je otázne. Bojím
sa ako to bude mama zvládať. Už mi pribalila nové papuče a bojím sa hlavne toho
neutíchajúceho alkoholu v byte. Aj keď je prázdna chladnička, na stole je vždy
pivná, plastová dvojlitrovka. Neustále ma zarmucuje táto skutočnosť, s ktorou
nemám možnosť niečo urobiť. Jedinou útechou mi ostanú telefonáty a občasné
návštevy. Len sa obávam, ako dlho ich ešte budem vídať, kým sa neupijú na smrť.
13.10. 2017
Niet nad to keď sa pre vaše mylné a nafúkané správanie rozpadne vzťah, ktorý vyzeral tak nádejne. Ak máte ešte chuť niečo riešiť a hádať sa s tou osobou ešte je to dobre, ale ako náhle vám to príde ukradnuté ,to je známka toho, že to už nezvládate. To ja teda mega nezvládam nič, za tento mesiac toho na mňa padlo toľko, že jediné po čom túžim je sa zabiť, vraj antidepresíva sú najlepšia voľba a ani to nebolí, ukľudnia vás až do smrti, celkom lákavá predstava.
Liekov mám doma až až, stačí si len vybrať a jedny sú obzvlásť, ktoré to majú aj v popise, takže si nemyslím, že by to bol až taký problém sa správne rozhodnúť. Tento moment mi nedáva nič iné ,len jedinú nádej na vykúpenie. Keď nedokážete žiť sami so sebou, ja to nedokážem už od malička, nikdy som nezvládala vlastnú osobu, nič čo sa ma týkalo. Ak mi dali niečo urobiť, to som vždy vykonala excelentne, ale práca na vlastnej osobe, celkovo sebaláska ,to mne nič nehovorí, asi nikdy som sa nepozrela na fotku ,či do zrkadla s pocitom, že ja to dokážem a zvládnem, boli kdejaké pokusy ,ale ani jeden som nezvládla a zjavne už nezvládnem ,neviem zaručiť, koľko informácií sa ešte dozviete od mojej osoby a ako dlho tu pobudnem. Snáď aspoň to málo ,čo som sem dala, aj keď to takmer nikto nečíta, tak možno pomohlo.
V mojej hlave týmto dňom vyprchal všetok život, každá iskrička nádeje a čo i len najmenšia šanca na zlepšenie. Predčasne sa lúčim, keby náhodou tento blog začal zapadať prachom, očividne som sa neskoro rozhodla niečo takéto založiť, dnes si už môžem len trepať hlavu o stenu a dúfať v posledný nádych. Som unavená, vyčerpaná, zúfalá, otupená, som na samom dne mojich síl. Ostali mi len oči pre plač a myšlienky po vykúpení sa z týchto mučivích dní, ktoré sú pre mňa dňom a nocou len horšie a neutíchajúce.
Liekov mám doma až až, stačí si len vybrať a jedny sú obzvlásť, ktoré to majú aj v popise, takže si nemyslím, že by to bol až taký problém sa správne rozhodnúť. Tento moment mi nedáva nič iné ,len jedinú nádej na vykúpenie. Keď nedokážete žiť sami so sebou, ja to nedokážem už od malička, nikdy som nezvládala vlastnú osobu, nič čo sa ma týkalo. Ak mi dali niečo urobiť, to som vždy vykonala excelentne, ale práca na vlastnej osobe, celkovo sebaláska ,to mne nič nehovorí, asi nikdy som sa nepozrela na fotku ,či do zrkadla s pocitom, že ja to dokážem a zvládnem, boli kdejaké pokusy ,ale ani jeden som nezvládla a zjavne už nezvládnem ,neviem zaručiť, koľko informácií sa ešte dozviete od mojej osoby a ako dlho tu pobudnem. Snáď aspoň to málo ,čo som sem dala, aj keď to takmer nikto nečíta, tak možno pomohlo.
V mojej hlave týmto dňom vyprchal všetok život, každá iskrička nádeje a čo i len najmenšia šanca na zlepšenie. Predčasne sa lúčim, keby náhodou tento blog začal zapadať prachom, očividne som sa neskoro rozhodla niečo takéto založiť, dnes si už môžem len trepať hlavu o stenu a dúfať v posledný nádych. Som unavená, vyčerpaná, zúfalá, otupená, som na samom dne mojich síl. Ostali mi len oči pre plač a myšlienky po vykúpení sa z týchto mučivích dní, ktoré sú pre mňa dňom a nocou len horšie a neutíchajúce.
12.10. 2017
Tento prípevok nebude mať ani kvapku pozitívnej energie. Po prenádhernom týždni, ktorý začal výletom do zapadnutej dediny na východe Slovenska a troch dňoch mrznutia na hoteli, kde nekúrili ani v jeseni, kedy býva chladno a upršano, sa mi o nič lepšie nedarí ani doma. Nech v tom nemáte chaos tak to vezmem po poriadku.
V nedeľu, kedy som musela odcestovať 300km na východ, pre ani neviem prečo, vraj školenie z práce, úprimne, o predaji a práci s ľuďmi viem asi trojnásobne viac, než tá "psychologička", ktorá nás "školila". Chúďa dievča má tak maximálne vyštudovanú sociálnu prácu a môže sa ísť hádať na východ s cigáňmi a ožranmi, tých možno vie zvládať. Teda pekne povedané ,bol to tak príšerne vyhodený čas ,že sa to nedá ani opísať. Prišli sme na hotel, myslela som, že aj keď je to len 3*, tak bude mať aspoň ako tak vybavenosť ,keď už nie je zateplený, človek by dúfal ,že bude vykurovaný. Tak toho sme sa za celé tri dni nedočkali. Celú noc sme s kolegyňou mrzli na izbe a v noci sa nevedeli zabaliť do periny ako nám bola zima. Takáto noc sa opakovala aj na druhý deň.
Medzi tým, sme sa stihli "školiť", úbohé dievča len pozeralo do notebooku a čítala poznámky z neho, hrali sme sa stolové hry a o povahe a radách som sa nedozvedela totálne nič. Neviem za čo ju platili, ale za profesiu určite nie.
Nech nie je toho málo, deň predtým tam mali svadbu, samozrejme polievka ostala a tú nám dali na večeru a aj na obed na druhý deň, rovnako aj kuracie soté sme mali v nedeľu na večeru a tak isto aj v pondelok na večeru. Čo viac si priať ,než jesť recyklovaný obed dva dni po sebe, možno aj viac, ale to radšej ani nechcem vedieť, z ktorého dňa bola tá polievka.
Popri raňajkách sme mali show, kedy "pán čašník" bol nervózny, lebo sme meškali 5minút na obed, tak na raňajkách sme čakali my, stále len nadával a frflal, pýtala som sa ho ,či máme raňajky zaplatené a kávu, povedal ,že áno, tak sme si objednali s kolegyňou a zrazu pred odchodom, sme si museli ešte aj to zaplatiť. Manažérka sa s ním statočne povadila a celý čas len po nás zazeral, ešte aj tak ironicky zahlásil, že či nám nebola zima, som myslela ,že v tej chvíli po ňom hodím ten tanier aj s polievkou.
Potom sme mali náramne premyslený program, kedy 12 hodín do nás tlačili totálne nezmysly. V tej miestnosti, aj keď nás bolo 25, tak teplo tam rozhodne nebolo, už po polhodine mi išli odpadnúť nohy, kedy som ledva vnímala, čo odo mňa tá psychopatka chce. To ,že školenie má mať rozdelené časy na oddych a prácu ,vie asi aj idiot, lenže takého luxusu sa k nám nedostalo, jediná prestávka bola, keď sme šli obedovať alebo večerať. Ešte od 20:30 do 22:30 sme mali mať prednášku od nejakej Mary Kay, čo vyzerali skôr ako slečny od diaľnice ,než ako kozmetičky. Tomu som sa efektívne vyhla a zaliezla som do izby, to posledné ,čo potrebujem, je aby mi o desiatej v noci nejaká chudera namachlila ksicht, to už naozaj nemyslia vážne.
Keď sa blížil čas odchodu, tak som jasala šťastím. Samozrejme aj tam sa prihodili komplikácie. Pri prestupe na vlak si zmysleli ,že bude meškať 20 minút, čo pre mňa znamenalo ,že neprídem domov o 22:50, ale polnoci a ráno vstávať do práce. Naozaj nemysliteľné chujoviny.
A tak po krásnom výlete som sa ocitla doma, kde v izbe každý večer mám otvorené okno a je tu zima ako v tanku. Mám pocit, že neviem ako vyzerá teplo, za celý týždeň som sa poriadne nezohriala a čudujem sa, že nemám teplotu, to by bolo naozaj priveľa a smerovala by k pánovi "majiteľovi" obžaloba za ublížení na zdraví.
Z toho vyplýva, že mi tento týždeň nemáte ,čo závidieť, dúfam, že ste sa mali lepšie než ja....
Konečne som sa dočkala slobody
Dnešným dňom sa oficiálne potvrdilo, že v
priebehu následujúceho mesiaca sa sťahujeme, našli sme prenájom celkom pekného
bytu a za prijateľnú cenu, pre mňa to znamená radostnú správu, všetko ,čo ma
ťažilo v domácom prostredí sa pominie a posunie na druhú koľaj. Viem ,že miesto
rečí a nadávania ,sa ocitnem v prílive telefonátov ,ktoré budú dúfam ,že nie
denného poriadku. Prvé dni budú pre mňa len výletom, z ktorého sa v priebehu
pár dní, či týždňov mám vrátiť, ale verím ,že sa rýchlo zabývam a časom sa to ukľudní.
Do vianoc sa určite dáme do nejakých normálnych režimov. Môžem si gratulovať,
že mám 24 a sťastne sa chystám odísť z domu, iní sú preč už počas strednej
školy, iní ani v 30tke nevedia, prečo by sa mali od rodičov sťahovať.
V prípade pohodlnej domácnosti, by som tiež
sedela doma a šetrila, no zdravie máme len jedno, a už si ho chcem dať na
poriadok. Jediné ,čo mi bude robiť starosti, že si musím zvyknúť púšťať drahého
von, bez nejakých vedľajších dôvodov, nehľadať iné problémy ,kde nie sú.
Mám zafixované v hlave len to zlé ,čo sa mu
v spoločnosti daných priateľov udialo, namiesto toho, aby som videla aj dobré
vlastnosti, veď sú to kamoši, dúfam ,že mi tieto nepekné výstrelky ešte bude
trpieť ,kým sa spamätám a akceptujem to, až to všetko prehrmí, bude to
najkrajšie a najvysnívanejšie obdobie môjho života.
29.9. 2017
Mne sa asi sníva, každý rok mám nádherné
narodeniny, kedy mi vynadajú do príživníkov, dnes nemam ani sviatok, len som
prišla z roboty domov a už ma čakalo prekvapenie, začala som s tým, že sa
sťahujem a už som bola za idiota, za tú najväčšiu ..... Lebo nedám do
domácnosti peniaze, že som zbytočná, ja som rada ,že žijem a teraz toto. Ale
keď vám vlastný brat, ktorý má 30 a výčíta, závidí vám vzťah, že máte poriadok
v peniazoch, že nepijete a nefajčíte... Nakoniec ste pre nich aj tak príživník.
Jediné ,čo ma naozaj mrzí a štve, že to všetko znáša mamina, ktorá za nič
nemôže. To ,že človek sa chce osamostatniť, aby im znížil starosti a výdavky,
to je asi horšie než ostať ležať a byť chorý, ťahať peniaze ešte 30 rokov a s
ničím nepomôcť. Snažila som sa vždy nezaberať veľa miesta, odkedy mám izbu, tak
nič z nej von nevynášam, ale naopak stále triedim nepotrebné a vyhadzujem. Je
len smutné ako sa kvôli peniazom a alkoholu z ľudí stávajú zvery, ktoré sú nanepoznanie
od ich charakteru. Dnes už len rátam dni, kedy sa budem môcť vypratať preč.
Sínusoida života
Ako som opísala v predchádzajúcom článku o krásach a nezdaroch života, dnes pripájam ešte veľmi zaujímajú linku, ktorá možno zmení môj život a to od základov, možno je to len chvíľková epidémia nápadov a zbrklých záverov.
Najväčšiou zábavou na tejto chorobe je to, že keď by ste si viedli takýto denník ako ja, pár krát to prečítate aj spätne, nie len podľa vlastného uváženia, zistíte, aké kontrastné myšlienky človek s touto pliagou má. Raz si poviete, že ste ako malé decko, kedy musíte vyskúšať každú vec o ktorej sa dozviete, inokedy sa dívate na okolie ako na zrnko prachu, ktoré je také špinavé a nedokonalé, že sa čudujete, ako niektorí môžu tak neuvedomele žiť, alebo možno len budete chcieť sa zavrieť na nejaký čas do seba a dištancovať sa od okolia, prípadne sa pustíte bez rozmyslu na nejakú vec, ktorá je od vás diametrálne odlišná a prípadne nemáte štipku znalosti o tom, čo vlastne idete robiť.
Za posledný polrok, kedy píšem tento blog, som si to uvedomila až nespočetne veľa krát, dôvod prečo to niekedy je slabo badateľné, je ten, že si články čítam aj trikrát ,aby som sa prípadne vyhla pravopisným chybám, alebo preklepom, ktoré neustále nachádzam a opravujem, zisťujem, že lieky mi nenavodili len pokoj ,ale asi aj disgrafiu, nie v plnom rozsahu, ale niekedy myslím rýchlejšie ,než píšem.
Veľmi dôležitým faktom je to, ako sa posledné dni správam, čo vo mne rezonuje a neposledne aké sny mávam. Často sú to spletité príbehy ,ktoré ani nemusia byť podnetom nejakej činnosti v rámci dňa. O to je to horšie, keď sa vám sníva ako maľujete ľudí, resp. ich obrysy a aktuálny výzor, teda oblečenie ,ktoré majú na sebe a o pár minút neskôr zistíte, že vás niekto prenásleduje a po otočení sa zistíte, že dotyčný je mŕtvy, a vy ste ho pred pár minútami nakreslili. Rôzne príbehy ,ktoré sa mi snívali pred odchodom na dovolenku a i po návrate ,mi z rána vždy nedajú pokoj, snažím sa ich definovať a možno pochopiť. Zatiaľ neúspešne.
Ďaľším z problémov ,ktoré sa nečakane vyskytli a navodili mi obavy a možno údiv voči vlastnej osobe, sú hlavne veci, alebo postoje a názory, ktoré začínam prijímať, s opatrnosťou akceptovať ,ale s obavami nad nimi uvažujem. Dostali sa mi do rúk knihy o Habsburgovskom rode, naozaj zaujímavé čítanie, ak máte radi históriu a tradíciu pevných zvykov ,tak vrelo odporúčam niečo naštudovať. Tieto knihy mi ukázali, ako sa dá žiť a vybudovať si vlastné povestné meno. Nejde o nútené vnucovanie ideí, skôr o poznanie a uvedomenie si dôležitosti rôznych vecí a ich spojitostí. Dlho som bola presvedčená, že ja dieťa mať nebudem, no po prečítaní kníh som dospela k záveru ,že to nemusí byť až taký zlý nápad, predsa by po vás niečo zostalo behať po tomto svete, nemám na to trpezlivosť, ale som žena tak dúfam,že sa to časom objaví. Skôr ma mrzí ,že moja polovička je veľmi zaťažená na deti. Niekto si povie, veď je to zmysel života, ale keď máte existenčné problémy sám so sebou, tak to taká samozrejmosť nie je. Obavy mám skôr z toho, či vôbec budem môcť mať deti a v akom budú stave, keďže lieky na toto ochorenie zasahujú rôžne časti neurónov a hormónov, aby zvládli stimulovať myšlienky.
Aby nebolo málo, pridám aj dnešný zážitok, ktorý síce trvá úž nejaký ten deň, ale nikdy som ho nevedela pomenovať ,nenašla som dôvod tejto reakcie. A síce, že po dnešnom ráne som mala krásnu myšlienku, žeby som sa vrátila do školy a napriek výčitkám rodičov, urobila si druhú strednú školu. Veď je to normálne, môj priateľ robí druhú a prečo by som nemohla ja?
Reakcia na tento nápad vo mne vyvolala eufóriu, je to v popise liekov, ktoré úžívam ráno, nikdy som neverila, že takéto niečo sa dá docieliť aj bez drog a iných omamných látok, dôvod ,prečo si myslím, že to bola prehnaná radosť z veci, ktorá ešte nie je a nemusí byť realizovateľná, je ten, vďaka ktorému som dnes doobeda ledva stála na nohách a len automatizovane vykonávala pracovnú činnosť. Skutočnosť, žeby som si dorobila školu, žeby ma prijali, žeby sme sa presťahovali a ja by som zvládala fungovať v aktuálnom zamestnaní ,len v inej prevádzke a inom meste, tak isto súzvuk zmýšľaní medzi nami oboma, skutočnosť, že zvažujem v budúcnosti a možno aj počas školy dieťa, je pre mňa priveľa odlišných názorov naraz. Zväčša robí človek zmeny postupne ,pomaly zautomatizúva nové činnosti, iný harmonogram, nie takto návalovo. Preto mám dôvod myslieť si, že to bolo vyvolané mnohými radostnými správami v jediný moment, čo je aj dobré, ale takéto prehnané šťastie, radosť je aj nebezpečné. Nevedela som sa z toho spamätať zopár hodín.
Už len dúfať, aby všetko dobre dopadlo, všetko sa podarilo zorganizovať a hlavne, donútiť samú seba pracovať na vlastnom rozvoji.
Najväčšiou zábavou na tejto chorobe je to, že keď by ste si viedli takýto denník ako ja, pár krát to prečítate aj spätne, nie len podľa vlastného uváženia, zistíte, aké kontrastné myšlienky človek s touto pliagou má. Raz si poviete, že ste ako malé decko, kedy musíte vyskúšať každú vec o ktorej sa dozviete, inokedy sa dívate na okolie ako na zrnko prachu, ktoré je také špinavé a nedokonalé, že sa čudujete, ako niektorí môžu tak neuvedomele žiť, alebo možno len budete chcieť sa zavrieť na nejaký čas do seba a dištancovať sa od okolia, prípadne sa pustíte bez rozmyslu na nejakú vec, ktorá je od vás diametrálne odlišná a prípadne nemáte štipku znalosti o tom, čo vlastne idete robiť.
Za posledný polrok, kedy píšem tento blog, som si to uvedomila až nespočetne veľa krát, dôvod prečo to niekedy je slabo badateľné, je ten, že si články čítam aj trikrát ,aby som sa prípadne vyhla pravopisným chybám, alebo preklepom, ktoré neustále nachádzam a opravujem, zisťujem, že lieky mi nenavodili len pokoj ,ale asi aj disgrafiu, nie v plnom rozsahu, ale niekedy myslím rýchlejšie ,než píšem.
Veľmi dôležitým faktom je to, ako sa posledné dni správam, čo vo mne rezonuje a neposledne aké sny mávam. Často sú to spletité príbehy ,ktoré ani nemusia byť podnetom nejakej činnosti v rámci dňa. O to je to horšie, keď sa vám sníva ako maľujete ľudí, resp. ich obrysy a aktuálny výzor, teda oblečenie ,ktoré majú na sebe a o pár minút neskôr zistíte, že vás niekto prenásleduje a po otočení sa zistíte, že dotyčný je mŕtvy, a vy ste ho pred pár minútami nakreslili. Rôzne príbehy ,ktoré sa mi snívali pred odchodom na dovolenku a i po návrate ,mi z rána vždy nedajú pokoj, snažím sa ich definovať a možno pochopiť. Zatiaľ neúspešne.
Ďaľším z problémov ,ktoré sa nečakane vyskytli a navodili mi obavy a možno údiv voči vlastnej osobe, sú hlavne veci, alebo postoje a názory, ktoré začínam prijímať, s opatrnosťou akceptovať ,ale s obavami nad nimi uvažujem. Dostali sa mi do rúk knihy o Habsburgovskom rode, naozaj zaujímavé čítanie, ak máte radi históriu a tradíciu pevných zvykov ,tak vrelo odporúčam niečo naštudovať. Tieto knihy mi ukázali, ako sa dá žiť a vybudovať si vlastné povestné meno. Nejde o nútené vnucovanie ideí, skôr o poznanie a uvedomenie si dôležitosti rôznych vecí a ich spojitostí. Dlho som bola presvedčená, že ja dieťa mať nebudem, no po prečítaní kníh som dospela k záveru ,že to nemusí byť až taký zlý nápad, predsa by po vás niečo zostalo behať po tomto svete, nemám na to trpezlivosť, ale som žena tak dúfam,že sa to časom objaví. Skôr ma mrzí ,že moja polovička je veľmi zaťažená na deti. Niekto si povie, veď je to zmysel života, ale keď máte existenčné problémy sám so sebou, tak to taká samozrejmosť nie je. Obavy mám skôr z toho, či vôbec budem môcť mať deti a v akom budú stave, keďže lieky na toto ochorenie zasahujú rôžne časti neurónov a hormónov, aby zvládli stimulovať myšlienky.
Aby nebolo málo, pridám aj dnešný zážitok, ktorý síce trvá úž nejaký ten deň, ale nikdy som ho nevedela pomenovať ,nenašla som dôvod tejto reakcie. A síce, že po dnešnom ráne som mala krásnu myšlienku, žeby som sa vrátila do školy a napriek výčitkám rodičov, urobila si druhú strednú školu. Veď je to normálne, môj priateľ robí druhú a prečo by som nemohla ja?
Reakcia na tento nápad vo mne vyvolala eufóriu, je to v popise liekov, ktoré úžívam ráno, nikdy som neverila, že takéto niečo sa dá docieliť aj bez drog a iných omamných látok, dôvod ,prečo si myslím, že to bola prehnaná radosť z veci, ktorá ešte nie je a nemusí byť realizovateľná, je ten, vďaka ktorému som dnes doobeda ledva stála na nohách a len automatizovane vykonávala pracovnú činnosť. Skutočnosť, žeby som si dorobila školu, žeby ma prijali, žeby sme sa presťahovali a ja by som zvládala fungovať v aktuálnom zamestnaní ,len v inej prevádzke a inom meste, tak isto súzvuk zmýšľaní medzi nami oboma, skutočnosť, že zvažujem v budúcnosti a možno aj počas školy dieťa, je pre mňa priveľa odlišných názorov naraz. Zväčša robí človek zmeny postupne ,pomaly zautomatizúva nové činnosti, iný harmonogram, nie takto návalovo. Preto mám dôvod myslieť si, že to bolo vyvolané mnohými radostnými správami v jediný moment, čo je aj dobré, ale takéto prehnané šťastie, radosť je aj nebezpečné. Nevedela som sa z toho spamätať zopár hodín.
Už len dúfať, aby všetko dobre dopadlo, všetko sa podarilo zorganizovať a hlavne, donútiť samú seba pracovať na vlastnom rozvoji.
Choroba opäť boduje
Tak sa hlásim po krásnej dovolenke na
ktorej bolo úžasne ,kým nedošlo k rozhovoru o chorobe, plánoch do budúcna a
spoločných pracovných príležitostiach. Letmo sa hovorilo o liekoch a to, ako s
tým ďalej fungovať. Opätovne mi naskočili neprijíemné pocity a pomyslenie aká
som neužitočná. Že padla reč na vedenie rôznych projektov ,či dokonca hotelov a
iných veľkých zoskupení, kedy po miernej analýze som odpovedala nie, neviem sa
zaručiť ,že sa to zlepší a ,či to zvládnem dlhodobo viesť. Tým som na bode
mrazu, kedy mi napadla myšlienka ,ako zle to ešte môže byť. Viem ,že ma bude
mrzieť zakaždým ,ak bude robiť veci bezo mňa, je to ako keby sme si boli cudzí
a rovno byť spolu nemusíme, budeme len ako spolubývajúci. Prečo ma to tak
vzalo, lebo viem aké zlé to môže byť a jediné rozhodnutie, či ísť do toho alebo
radšej odísť, bude veľmi zložité. Počas tých 12 dní bolo fakt neopísateľne
,všetko, relatívne všetko, išlo hladko, na každej veci sme sa vedeli dohodnúť,
zvážiť, čo bude lepšie urobiť, čo navariť, kedy ísť k moru, na akú dlhú dobu a
ako vyriešiť dopravu na opačný koniec ostrova, aké bude počasie ,a ktorým
autobusom ísť v prípade, že bude pršať ,aby nám vyplával trajekt. Je milé
vedieť, že napriek takému ochoreniu, som brala všetko fajn, občas som si niečo
zle vyložila ,inak som sa snažila robiť si zo všetkého zábavu a vtípky, chorobu
som dokázala dať na posledné miesto a vnímať ju ako zlozvyk, niečo ťažko liečiteľné,
ale nie neliečiteľné. No až po rozhovore v posledný deň pred odchodom padla táto
debata ,ktorá mi ,je to síce na poriadku, ak sa vás priateľ opýta ,ako to pôjde
ďalej a ,čo si môže plánovať s vami, veď je to bežná vec, ukázala, kde naozaj
stojím, troška mi to prišlo aj ako nedôvera, napriek každému doterajšiemu
problému som dodržala voči nemu všetko ,čo som sľúbila, hlavne mi pripomenulo
,že nie vždy som taká prístupná veciam a zmenám, občas reágujem sto a možno aj
viacejkrát horšie, či možno v určitých situáciach zbrklejšie ,než obvykle a aké
to je a ešte bude komplikované.
V dňoch kedy som si naštudovala nežiadúce
účinky liekov ,ktoré užívam, sa naozaj obávam vecí, ktoré on považuje za zmysel
života, medzi veci, situácie a stavy, ktoré mu možno nebudem môcť splniť. Aj
preto mi napadá zväčša tá najhoršia možnosť, kedy rôzne túžby nebudem vedieť
splniť. Opäť je myšlienka opustiť veľmi silná. Kedy viem, že možno si kvôli
mne, aj keď to nie je jeho vina, bude odopierať túžby po dokonalej rodine po
mojom boku.
Neprijíemný pohľad zblízka
V priebehu bežných dní, kedy ste doma a nemáte na robote nič ,len sa povaľujete, alebo sa venujete nejakej činnosti, ktorá už dlho bola odstavená na druhú koľaj ,prípadne si nájdete čas na vaše hobby, sa mi dnes naskytol nepríjemny pocit a pohľad, ktorý mi nie je cudzí, ale predstava ,ktorá ma vykoľajila zo všedného dňa rozhodne príjemná nebola. Z rána ,ako býva zvykom, si idete niečo prejesť, urobíte si kávu, prípadne niečo prečítate, pustíte si telku ,alebo PC. Tak isto som dnes vyšla z izby za týmto účelom, je pravda, že sa vídam s rodičmi skoro každý deň, no dnes na moje počudovanie, som v momente ako som vošla do kuchyne zachytila, ako sa zmenila tvár môjho otca v priebehu posledných rokov. Neberiem v úvahu šediny, strata vlasov a podobné bežné veci. Prvé ,čo mi nechutne udrelo do očí bola skutočnosť aký je strhaný, zničený, ten nepríčetný pohľad v tvári, červené oči, keď si predstavíte bežného pijana, tvár vychudnutá a padnuté oči, ktoré kedysi žiarili. Ani neviem prečo ma to tak dostalo. Dnes sa naozaj snažím pozastaviť a zvažujem, čo a prečo je ako je. Mrzí ma, že človek ,ktorého ste obdivovali vám pred očami padol až na dno. Odjakživa viem, že alkohol a cigarety sú tichým zabijakom, ale až keď to vidíte na vlastné oči a máte možnosť sledovať to v priamom priebehu, tak si uvedomíte ,čo je to naozaj.
Neprajem nikomu takýto hrozný pocit. Je to neprijíemné, nie len pre chorého človeka, hlavne z pohľadu dcéry. Jediné, čo ma veľmi štve aj mrzí zároveň, že mu neviem pomôcť, keď by som prišla s tým ,že ocino, prosím, prestaň piť, chcem ťa tu ešte mať na dlhý čas, tak sa na vás pozrie, či ste v poriadku, že mu nemáte ,čo dohovárať, veď je dospelý a vie ,čo robí a čo chce so svojím životom. No bezduché prizeranie sa tomu tiež nie je výhrou. Žiaľ s tým viac asi neurobím, jediné ,čo môžem a čo by som mala asi aj urobiť, je mať na pamäti všetko to krásne, čo sa snažil vykonať a pomôcť všemožne ako mohol. To ,že niektoré veci nevie dostať pod kontrolu je v jeho kompetencií, nie v mojej. Ostáva mi iba vziať si ponaučenie, aby som sa vyhla týmto nepekným veciam a akceptovala jeho voľbu, ktorá nemusí byť pre mňa prijateľná, ale jemu zjavne vyhovuje.
Vždy sa snažte každej osobe, ktorá je pri vás a vážite si ju, aby si ten pocit zaslúžila a bol opätovaný, nebojte sa poďakovať, objať a povedať, že máte niekoho rád. Občas je to to jediné, čo dokážete urobiť a niekedy to vie zachrániť nie len rodinu, ale v mnohých prípadoch aj životy tých, ktorým je tento svet priťažký na zvládanie a žitie v ňom. Nič nie je zadarmo a o to viac by ste mali vážiť každý deň a každú chvíľu s človekom, ktorý vám dáva lásku, útechu, radosť, vedomosti, skúsenosti a v nepodlesnom rade život. Naučte sa akceptovať ich voľbu, nie ste tu ,aby ste kázali a riadili životy ostatných, v prvom rade by ste mali zvládnuť ten svoj, až potom sa môžete skrývať za ohováračky a nevhodné slová na adresu iných ,ktorých možno ani nepoznáte, ale viete presne určiť ,že sú nevhodní pre tento svet a pritom nemáte ani tušenia, čo ten človek má so sebou a musí to niesť. Zamyslite sa nad tým ,prv než niekoho budete hodnotiť.
Neprajem nikomu takýto hrozný pocit. Je to neprijíemné, nie len pre chorého človeka, hlavne z pohľadu dcéry. Jediné, čo ma veľmi štve aj mrzí zároveň, že mu neviem pomôcť, keď by som prišla s tým ,že ocino, prosím, prestaň piť, chcem ťa tu ešte mať na dlhý čas, tak sa na vás pozrie, či ste v poriadku, že mu nemáte ,čo dohovárať, veď je dospelý a vie ,čo robí a čo chce so svojím životom. No bezduché prizeranie sa tomu tiež nie je výhrou. Žiaľ s tým viac asi neurobím, jediné ,čo môžem a čo by som mala asi aj urobiť, je mať na pamäti všetko to krásne, čo sa snažil vykonať a pomôcť všemožne ako mohol. To ,že niektoré veci nevie dostať pod kontrolu je v jeho kompetencií, nie v mojej. Ostáva mi iba vziať si ponaučenie, aby som sa vyhla týmto nepekným veciam a akceptovala jeho voľbu, ktorá nemusí byť pre mňa prijateľná, ale jemu zjavne vyhovuje.
Vždy sa snažte každej osobe, ktorá je pri vás a vážite si ju, aby si ten pocit zaslúžila a bol opätovaný, nebojte sa poďakovať, objať a povedať, že máte niekoho rád. Občas je to to jediné, čo dokážete urobiť a niekedy to vie zachrániť nie len rodinu, ale v mnohých prípadoch aj životy tých, ktorým je tento svet priťažký na zvládanie a žitie v ňom. Nič nie je zadarmo a o to viac by ste mali vážiť každý deň a každú chvíľu s človekom, ktorý vám dáva lásku, útechu, radosť, vedomosti, skúsenosti a v nepodlesnom rade život. Naučte sa akceptovať ich voľbu, nie ste tu ,aby ste kázali a riadili životy ostatných, v prvom rade by ste mali zvládnuť ten svoj, až potom sa môžete skrývať za ohováračky a nevhodné slová na adresu iných ,ktorých možno ani nepoznáte, ale viete presne určiť ,že sú nevhodní pre tento svet a pritom nemáte ani tušenia, čo ten človek má so sebou a musí to niesť. Zamyslite sa nad tým ,prv než niekoho budete hodnotiť.
Čo a ako ďalej...
Po dlhšej odmlke sa znova ozývam, posledné dni boli aj úžasné aj frustrujúce. Začnem tým príjemným, je to vec ,ktorá obom prospeje, po roku sme opäť stretli priateľovu tetu, ktorá napriek svojim nemalým problémom, aj keď nie zdravotným, bola taká milá a dovolila nám prespať u nich na dome a poukazovala nám okolie a taktiež dala možnosť ísť na dovolenku k nim do Chorvátska. Obaja nutne potrebujeme vypadnúť z tohoto prostredia, ktoré obom ničí mozgové bunky. Bol to perfektný pocit, keď vidíte človeka, ktorý si vybudoval napriek svojmu šťastiu ,ktoré im dovolilo zbohatnúť, všetko úplne od základov, napriek možnostiam, neostala uzavretá a zakrpatená ,ale opačne, venuje sa mnohým veciam a je veľmi ústretová, ochotná, chápavá a vôbec nie namyslená. Vzhľadom na svoje prolémy, je naozaj ľudská ako málo ľudí, ktorí nie sú ani bohatí a napriek tomu si nevidia dalej od nosa. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť, ktorá ma posunula nesmierne ďaleko v mojom myslení, chápaní a snáď i konaní. Pravdou je, že moja choroba nepustí rôzne vlastnosti a zdatnosti len tak von, čo je niekedy naozaj na škodu, ale viem, že sa dá pracovať aj inak ako zavretím vo fabrike a zdieraním. Pre mňa je podstatná skutočnosť, že mám jakš takš prácu, nie je to výhra ,ale je tam dobrý začiatok na vytvorenie vlastného kapitálu, počas ktorého môžem robiť X vecí a neskôr možno dôjsť k veciam ,ktoré by som zvládla robiť aj dlhodobo.
Nebola to jediná osoba ,ktorá mi dala iskru a troška nádeje ,že sa dá dostať aj inak do pohodlia. Stretla som spolužiačku, nie je zrovna bohatá ,ani z bohatej rodiny, ale má myslenie tak nastavené, že ňou raz určite chce byť, aj keď stále nevie ako, vie ,že to raz dosiahne. Tieto dve stretnutia ma donútili zamyslieť sa a znova rozposlať životopisy na rôzne miesta.
Dnes som po skoro pol roku znova išla na pohovor, prácu by mi aj dali, aj by som ju zvládla, ale nie dlhodobo, čo mi ukázalo, že potrebujem prácu ,kde budem zatvorená a medzi ľudmi malého kolektívu. Teraz už len pretrpieť aktuálne zamestnanie ,než nájdem vhodnejšiu alternatívu.
Z tých smutnejších situácií je, že začínam mať problém so zubom, čo nie je veľmi príjemné, nie len pocitovo ,ale aj finančne. To, že sme sa rozhodli ísť na dovolenku je jedna vec, ale aby som to tam zvládla, ešte asi budem musieť niektorý deň, ak nebude mať moja lekárka dovolenku, využiť ranný budíček a zájsť tam na bolestiví prípad. Druhou podstatne horšiou je, že mám pocit, možno len pseudo, že som neustále nervózna, neviem sa kontrolovať, mám stále nutkanie vybuchnúť a niečo rozbiť, kričať, alebo rôzne iné prejavy, ktoré môžu byť aj z liekov, v čo dúfam, že nie, večer keď chodím z práce, tak mám veľa krát pocit ,akoby niekto za mnou kráčal, sledoval ma, je to vec možno len vyčerpanosti, každopádne sa obávam tejto skutočnosti. Nie je to bežná vec a ako náhle poviete lekárovi, že vás niečo takéto prenásleduje, tak ste na najlepšiej ceste ako vás pošlú do blázinca a zatvoria. Jedno plus je , že vám dajú papier a budete dostávať peňažné príspevky od štátu, ale druhá... ak budete chcieť pracovať, tak miera šancí ,že po dokladovaní problému invalidného dôchodku z dôvodu psychiatrickej liečby, sa v našom štáte rovná 0%. Jediná možnosť je, osamostatniť sa a začať podnikať, čo je kameň úrazu, už som to raz skúšala a nezvládla som dlhodobo vykonávať bežné činnosti. Takže ani táto možnosť nepripadá v úvahu, teda mi ostáva vyčkať ,kým sa vrátim z dovolenky a veriť, že je to únava a nie len fyzická ,ale aj psychická vyčerpanosť.
Jeden malý sľub na záver, počas týchto 12 dní, ktoré budem váľať šunky na pláži v apartmáne priateľovej tety, chcem dať do poriadku teórie ,ktoré som už začala rozpisovať a mohla ich publikovať. Verím, že aj keď málo ,ale predsa niekto sem chodí, tak sa to budem snažiť ,čo najefektívnejšie a najpraktickejšie priblížiť a vysvetliť, ako moje myšlienky, dedukcie ,tak ich prostredie a situácie ,ktoré tieto myšlienky podnecujú.
Nebola to jediná osoba ,ktorá mi dala iskru a troška nádeje ,že sa dá dostať aj inak do pohodlia. Stretla som spolužiačku, nie je zrovna bohatá ,ani z bohatej rodiny, ale má myslenie tak nastavené, že ňou raz určite chce byť, aj keď stále nevie ako, vie ,že to raz dosiahne. Tieto dve stretnutia ma donútili zamyslieť sa a znova rozposlať životopisy na rôzne miesta.
Dnes som po skoro pol roku znova išla na pohovor, prácu by mi aj dali, aj by som ju zvládla, ale nie dlhodobo, čo mi ukázalo, že potrebujem prácu ,kde budem zatvorená a medzi ľudmi malého kolektívu. Teraz už len pretrpieť aktuálne zamestnanie ,než nájdem vhodnejšiu alternatívu.
Z tých smutnejších situácií je, že začínam mať problém so zubom, čo nie je veľmi príjemné, nie len pocitovo ,ale aj finančne. To, že sme sa rozhodli ísť na dovolenku je jedna vec, ale aby som to tam zvládla, ešte asi budem musieť niektorý deň, ak nebude mať moja lekárka dovolenku, využiť ranný budíček a zájsť tam na bolestiví prípad. Druhou podstatne horšiou je, že mám pocit, možno len pseudo, že som neustále nervózna, neviem sa kontrolovať, mám stále nutkanie vybuchnúť a niečo rozbiť, kričať, alebo rôzne iné prejavy, ktoré môžu byť aj z liekov, v čo dúfam, že nie, večer keď chodím z práce, tak mám veľa krát pocit ,akoby niekto za mnou kráčal, sledoval ma, je to vec možno len vyčerpanosti, každopádne sa obávam tejto skutočnosti. Nie je to bežná vec a ako náhle poviete lekárovi, že vás niečo takéto prenásleduje, tak ste na najlepšiej ceste ako vás pošlú do blázinca a zatvoria. Jedno plus je , že vám dajú papier a budete dostávať peňažné príspevky od štátu, ale druhá... ak budete chcieť pracovať, tak miera šancí ,že po dokladovaní problému invalidného dôchodku z dôvodu psychiatrickej liečby, sa v našom štáte rovná 0%. Jediná možnosť je, osamostatniť sa a začať podnikať, čo je kameň úrazu, už som to raz skúšala a nezvládla som dlhodobo vykonávať bežné činnosti. Takže ani táto možnosť nepripadá v úvahu, teda mi ostáva vyčkať ,kým sa vrátim z dovolenky a veriť, že je to únava a nie len fyzická ,ale aj psychická vyčerpanosť.
Jeden malý sľub na záver, počas týchto 12 dní, ktoré budem váľať šunky na pláži v apartmáne priateľovej tety, chcem dať do poriadku teórie ,ktoré som už začala rozpisovať a mohla ich publikovať. Verím, že aj keď málo ,ale predsa niekto sem chodí, tak sa to budem snažiť ,čo najefektívnejšie a najpraktickejšie priblížiť a vysvetliť, ako moje myšlienky, dedukcie ,tak ich prostredie a situácie ,ktoré tieto myšlienky podnecujú.
Hulk ,alebo Jekyll and Hyde...
Prečo takýto titul... Určité pocity sa
občas tak pedantne skrývajú, že ničím iným to tak nevystihnem, ako práve týmito
postavami. Kto nepozná tieto postavy, ich charakterovými črtami boli skryté
emócie, ktoré im dali superschopnosti a naopak ich odsúdili k neúnavnej večnej
samote.
Why this titul... Some feelings dont left your
mind in ordinary days, they are hiding till something hit the top, these
characters perfect simulate this effect. If you dont know these characters, you
may google it, they have invisible characters in theirself. Have unbelievable skills but the bad way have sentenced to eternal solitude.
Trochu to priblížim, v praxi sú tieto dve
postavy identické, akurát každý mal iný systém zvládania týchto osobnostných
zmien. Kde jeden sa snažil nenaštvať, ten druhý mal látky ,ktoré zabraňujú
tejto črte prepuknúť. Spomínajú sa v rôznych filmoch, príbehoch, komixoch...
Jeden sa zmení na veľké zelené monštrum s
neobmedzenou fyzickou silou a druhým zas na krvilačnú a divokú šelmu, ktorú by
ste určite nechceli stretnúť ani za bieleho dňa.
I little close it, in practise are these
two characters totally same, but both got owns system to coordinate their bad
himself. One tries to never been angry, next one had cure for that, which stops
this changes go out. You can find em in lot of movies, comics, stories...
One is just big green monster with great unlimited
physic power, next one is bloody beast which you wont met in whole day.
Tieto vlastnosti sa perfektne hodia k vystihnutiu
depresie. Kým ste veselý, šťastný aj situácie okolo vás sú také, ale ak
prepadnete depresii, tieto pekné dni sa vytratia svetelnou rýchlosťou. Aj my máme lieky, ktoré nám do určitej miery pomáhajú, alebo aspoň to tak je v letáčiku, žiaľ niekedy ani tie nedokážu zázraky a nie sme vo filme, kde si scenár napíšeme a upravíme ako nám vyhovuje. Kým sme v pozitívnej nálade, tak dokážeme riešiť mnoho vecí, naopak v tej zlej, sme niektorý agresívny, útočný, citlivejší na každé slovo ,ktoré je mierené na nás. Vtedy sa v nás objaví tá druhá postava, ktorá ovláda naše konanie ,ktoré nevládzeme zvládať.
These properities are the best to capture the depression. Till you are happy, all things and people are nice to you, if not, all goes wrong, happy times are far away at the speed of light. We have cure ,which help us to coordinate or its just in manual of pills, anyway ,sometimes dont makes magics and we are not in movie, where we can change the text and do what we want. When you are in positive mood, you know solve all situations and things so fast and easily, but when you are sad, we are agressive, attack, more sensitive for every words around us. That is time, when the hide character, not like schizophrenia, you cant coordinate your behavior, we cant do it better.
Dni, kedy je choroba silnejšia než ste vy
Nedokážem odhadnúť v ako štádiu ste tí, ktorí čítate tieto riadky, možno sa každému z vás už stalo, že sa vám zmenil v jedinom okamihu život. Nemyslím úmrtie alebo svadby, narodenie dieťaťa ,ani nič tohoto bežného významu. Skôr mám na mysli situácie, ako sú tie, pod vplyvom depresie, úzkosti, paniky a podobných činiteľov, ktoré vedú k tomuto ochoreniu.
Je bežná vec, že sa ľudia zchádzajú a rozchádzajú. Aj to ak sa sem tam poškriepite.
Horšie je, ak je to vaša vina, kedy toho druhého nechcene a možno niekedy nevedome raníte do takej miery, kedy sa vám nechce ďalej žiť. Keď toho druhého natoľko milujete, že bez neho to nemá význam, keď vám ten človek dá aj modré z neba a vy trpíte takotou sprostou pliagou, ktorá mu to nevie oplatiť. Nezvláda riešiť bežné veci dňa, kedy kvôli vám padnú všetky možnosti, ktoré ste ešte pred nedávnom videli a dúfali ,že vám nie len pomôžu, ale ukážu ,že nie ste na tom až tak zle, ako ste si mysleli. Žiaľ, keď sa už stane, že to s vami už nemá budúcnosť a všetko sa zrúti na vašej chorobe, sama neviem ani, či je nejaké iné riešenie, ako sa naozaj dať zavrieť a veriť, že tí lekári vám nejak pomôžu alebo aspoň stabilizujú.
Niet asi dňa, kedy sa mi chcelo viacej umrieť, mala som síce predtým jeden vzťah, ale toho som nadmieru rada, že som sa zbavila, kdežto toto je diametrálne odlišná situácia, kedy sa ten druhý snaží vám pomôcť ako to len ide, ale vy to celé vždy a zakaždým zkazíte, zničíte, zruinujete všetkú snahu a niekedy aj pokroky ,ktoré ste vďaka tejto osobe dokázali urobiť, lebo vám na nej záležalo. Mne sa práve zrútil celý svet. Naozaj pre hlúposť, ktorú som nezvládla, sa mi rozpadol sen o malej iskričke budúcnosti, ktorú som sa snažila si vypestovať. Ak vám už povie, že vám neverí a bojí sa o vašu zodpovednosť, jediné ,čo mi napadne je dať si vziať právnosť. Človek, ktorý nezvláda bežné stiuácie a denný život sám so sebou, ničí aj to málo o čo sa snaží, nie je o nič lepší, ako tí ,ktorí vedome ubližujú. Celý tento proces by mal byť liečený lôžkovo, alebo aktívne, v určitom prostredí, ktoré nepodnecuje k opätovnému ,niekedy mám pocit, že až chronickému, nezvládaniu vlastného života.
Pocity menejcennosti a úzkosti vás natoľko vyradia ,že vám ničia naozaj všetko. Vedieť ako to riešiť, tak to urobím hneď.
Niekedy postačí, ak sa človek vyplače, inokedy sa musí zavrieť a byť sám, aby v kľude premýšľal, občas sa stane ,že to prekusnete v danej chvíli a všetko ide v normálnom režime, ale nikdy neviete, kedy príde znova tá chvíľa, že všetko znova zničíte, kedy vás paralyzuje ,možno aj nebadaný, dôvod ktorý spustí návaly nestálosti, kedy vám je aj nie je všetko jedno, lebo si neviete vybrať, ktorá voľba by bola menej bolestná a čo z toho by bolo správne urobiť voči sebe samému.
Miestami rozmýšľam, či sa niekedy zbavím tých liekov úplne a inokedy si uvedomujem, že ak vôbec sa zbavím, tak na ako dlho. Je to dlhodobá choroba, ktorú nejde vyliečiť za týždeň, vraj sa ale dá liečiť, ktovie, nepoznám zatiaľ nikoho, kto by sa už vyliečil.
Držím palce tým, ktorých to ešte nepoložilo tak na dno, možno aj pomôžu tieto riadky na uvedomenie si, že v stave najhlbšej úzkosti sa mení celá vaša osobnosť, niečo ako úsporny režim, kedy zvládate len základné potreby a ostatné sa rúti do ruín.
Je bežná vec, že sa ľudia zchádzajú a rozchádzajú. Aj to ak sa sem tam poškriepite.
Horšie je, ak je to vaša vina, kedy toho druhého nechcene a možno niekedy nevedome raníte do takej miery, kedy sa vám nechce ďalej žiť. Keď toho druhého natoľko milujete, že bez neho to nemá význam, keď vám ten človek dá aj modré z neba a vy trpíte takotou sprostou pliagou, ktorá mu to nevie oplatiť. Nezvláda riešiť bežné veci dňa, kedy kvôli vám padnú všetky možnosti, ktoré ste ešte pred nedávnom videli a dúfali ,že vám nie len pomôžu, ale ukážu ,že nie ste na tom až tak zle, ako ste si mysleli. Žiaľ, keď sa už stane, že to s vami už nemá budúcnosť a všetko sa zrúti na vašej chorobe, sama neviem ani, či je nejaké iné riešenie, ako sa naozaj dať zavrieť a veriť, že tí lekári vám nejak pomôžu alebo aspoň stabilizujú.
Niet asi dňa, kedy sa mi chcelo viacej umrieť, mala som síce predtým jeden vzťah, ale toho som nadmieru rada, že som sa zbavila, kdežto toto je diametrálne odlišná situácia, kedy sa ten druhý snaží vám pomôcť ako to len ide, ale vy to celé vždy a zakaždým zkazíte, zničíte, zruinujete všetkú snahu a niekedy aj pokroky ,ktoré ste vďaka tejto osobe dokázali urobiť, lebo vám na nej záležalo. Mne sa práve zrútil celý svet. Naozaj pre hlúposť, ktorú som nezvládla, sa mi rozpadol sen o malej iskričke budúcnosti, ktorú som sa snažila si vypestovať. Ak vám už povie, že vám neverí a bojí sa o vašu zodpovednosť, jediné ,čo mi napadne je dať si vziať právnosť. Človek, ktorý nezvláda bežné stiuácie a denný život sám so sebou, ničí aj to málo o čo sa snaží, nie je o nič lepší, ako tí ,ktorí vedome ubližujú. Celý tento proces by mal byť liečený lôžkovo, alebo aktívne, v určitom prostredí, ktoré nepodnecuje k opätovnému ,niekedy mám pocit, že až chronickému, nezvládaniu vlastného života.
Pocity menejcennosti a úzkosti vás natoľko vyradia ,že vám ničia naozaj všetko. Vedieť ako to riešiť, tak to urobím hneď.
Niekedy postačí, ak sa človek vyplače, inokedy sa musí zavrieť a byť sám, aby v kľude premýšľal, občas sa stane ,že to prekusnete v danej chvíli a všetko ide v normálnom režime, ale nikdy neviete, kedy príde znova tá chvíľa, že všetko znova zničíte, kedy vás paralyzuje ,možno aj nebadaný, dôvod ktorý spustí návaly nestálosti, kedy vám je aj nie je všetko jedno, lebo si neviete vybrať, ktorá voľba by bola menej bolestná a čo z toho by bolo správne urobiť voči sebe samému.
Miestami rozmýšľam, či sa niekedy zbavím tých liekov úplne a inokedy si uvedomujem, že ak vôbec sa zbavím, tak na ako dlho. Je to dlhodobá choroba, ktorú nejde vyliečiť za týždeň, vraj sa ale dá liečiť, ktovie, nepoznám zatiaľ nikoho, kto by sa už vyliečil.
Držím palce tým, ktorých to ešte nepoložilo tak na dno, možno aj pomôžu tieto riadky na uvedomenie si, že v stave najhlbšej úzkosti sa mení celá vaša osobnosť, niečo ako úsporny režim, kedy zvládate len základné potreby a ostatné sa rúti do ruín.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)