Nedokážem odhadnúť v ako štádiu ste tí, ktorí čítate tieto riadky, možno sa každému z vás už stalo, že sa vám zmenil v jedinom okamihu život. Nemyslím úmrtie alebo svadby, narodenie dieťaťa ,ani nič tohoto bežného významu. Skôr mám na mysli situácie, ako sú tie, pod vplyvom depresie, úzkosti, paniky a podobných činiteľov, ktoré vedú k tomuto ochoreniu.
Je bežná vec, že sa ľudia zchádzajú a rozchádzajú. Aj to ak sa sem tam poškriepite.
Horšie je, ak je to vaša vina, kedy toho druhého nechcene a možno niekedy nevedome raníte do takej miery, kedy sa vám nechce ďalej žiť. Keď toho druhého natoľko milujete, že bez neho to nemá význam, keď vám ten človek dá aj modré z neba a vy trpíte takotou sprostou pliagou, ktorá mu to nevie oplatiť. Nezvláda riešiť bežné veci dňa, kedy kvôli vám padnú všetky možnosti, ktoré ste ešte pred nedávnom videli a dúfali ,že vám nie len pomôžu, ale ukážu ,že nie ste na tom až tak zle, ako ste si mysleli. Žiaľ, keď sa už stane, že to s vami už nemá budúcnosť a všetko sa zrúti na vašej chorobe, sama neviem ani, či je nejaké iné riešenie, ako sa naozaj dať zavrieť a veriť, že tí lekári vám nejak pomôžu alebo aspoň stabilizujú.
Niet asi dňa, kedy sa mi chcelo viacej umrieť, mala som síce predtým jeden vzťah, ale toho som nadmieru rada, že som sa zbavila, kdežto toto je diametrálne odlišná situácia, kedy sa ten druhý snaží vám pomôcť ako to len ide, ale vy to celé vždy a zakaždým zkazíte, zničíte, zruinujete všetkú snahu a niekedy aj pokroky ,ktoré ste vďaka tejto osobe dokázali urobiť, lebo vám na nej záležalo. Mne sa práve zrútil celý svet. Naozaj pre hlúposť, ktorú som nezvládla, sa mi rozpadol sen o malej iskričke budúcnosti, ktorú som sa snažila si vypestovať. Ak vám už povie, že vám neverí a bojí sa o vašu zodpovednosť, jediné ,čo mi napadne je dať si vziať právnosť. Človek, ktorý nezvláda bežné stiuácie a denný život sám so sebou, ničí aj to málo o čo sa snaží, nie je o nič lepší, ako tí ,ktorí vedome ubližujú. Celý tento proces by mal byť liečený lôžkovo, alebo aktívne, v určitom prostredí, ktoré nepodnecuje k opätovnému ,niekedy mám pocit, že až chronickému, nezvládaniu vlastného života.
Pocity menejcennosti a úzkosti vás natoľko vyradia ,že vám ničia naozaj všetko. Vedieť ako to riešiť, tak to urobím hneď.
Niekedy postačí, ak sa človek vyplače, inokedy sa musí zavrieť a byť sám, aby v kľude premýšľal, občas sa stane ,že to prekusnete v danej chvíli a všetko ide v normálnom režime, ale nikdy neviete, kedy príde znova tá chvíľa, že všetko znova zničíte, kedy vás paralyzuje ,možno aj nebadaný, dôvod ktorý spustí návaly nestálosti, kedy vám je aj nie je všetko jedno, lebo si neviete vybrať, ktorá voľba by bola menej bolestná a čo z toho by bolo správne urobiť voči sebe samému.
Miestami rozmýšľam, či sa niekedy zbavím tých liekov úplne a inokedy si uvedomujem, že ak vôbec sa zbavím, tak na ako dlho. Je to dlhodobá choroba, ktorú nejde vyliečiť za týždeň, vraj sa ale dá liečiť, ktovie, nepoznám zatiaľ nikoho, kto by sa už vyliečil.
Držím palce tým, ktorých to ešte nepoložilo tak na dno, možno aj pomôžu tieto riadky na uvedomenie si, že v stave najhlbšej úzkosti sa mení celá vaša osobnosť, niečo ako úsporny režim, kedy zvládate len základné potreby a ostatné sa rúti do ruín.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára