Ako som opísala v predchádzajúcom článku o krásach a nezdaroch života, dnes pripájam ešte veľmi zaujímajú linku, ktorá možno zmení môj život a to od základov, možno je to len chvíľková epidémia nápadov a zbrklých záverov.
Najväčšiou zábavou na tejto chorobe je to, že keď by ste si viedli takýto denník ako ja, pár krát to prečítate aj spätne, nie len podľa vlastného uváženia, zistíte, aké kontrastné myšlienky človek s touto pliagou má. Raz si poviete, že ste ako malé decko, kedy musíte vyskúšať každú vec o ktorej sa dozviete, inokedy sa dívate na okolie ako na zrnko prachu, ktoré je také špinavé a nedokonalé, že sa čudujete, ako niektorí môžu tak neuvedomele žiť, alebo možno len budete chcieť sa zavrieť na nejaký čas do seba a dištancovať sa od okolia, prípadne sa pustíte bez rozmyslu na nejakú vec, ktorá je od vás diametrálne odlišná a prípadne nemáte štipku znalosti o tom, čo vlastne idete robiť.
Za posledný polrok, kedy píšem tento blog, som si to uvedomila až nespočetne veľa krát, dôvod prečo to niekedy je slabo badateľné, je ten, že si články čítam aj trikrát ,aby som sa prípadne vyhla pravopisným chybám, alebo preklepom, ktoré neustále nachádzam a opravujem, zisťujem, že lieky mi nenavodili len pokoj ,ale asi aj disgrafiu, nie v plnom rozsahu, ale niekedy myslím rýchlejšie ,než píšem.
Veľmi dôležitým faktom je to, ako sa posledné dni správam, čo vo mne rezonuje a neposledne aké sny mávam. Často sú to spletité príbehy ,ktoré ani nemusia byť podnetom nejakej činnosti v rámci dňa. O to je to horšie, keď sa vám sníva ako maľujete ľudí, resp. ich obrysy a aktuálny výzor, teda oblečenie ,ktoré majú na sebe a o pár minút neskôr zistíte, že vás niekto prenásleduje a po otočení sa zistíte, že dotyčný je mŕtvy, a vy ste ho pred pár minútami nakreslili. Rôzne príbehy ,ktoré sa mi snívali pred odchodom na dovolenku a i po návrate ,mi z rána vždy nedajú pokoj, snažím sa ich definovať a možno pochopiť. Zatiaľ neúspešne.
Ďaľším z problémov ,ktoré sa nečakane vyskytli a navodili mi obavy a možno údiv voči vlastnej osobe, sú hlavne veci, alebo postoje a názory, ktoré začínam prijímať, s opatrnosťou akceptovať ,ale s obavami nad nimi uvažujem. Dostali sa mi do rúk knihy o Habsburgovskom rode, naozaj zaujímavé čítanie, ak máte radi históriu a tradíciu pevných zvykov ,tak vrelo odporúčam niečo naštudovať. Tieto knihy mi ukázali, ako sa dá žiť a vybudovať si vlastné povestné meno. Nejde o nútené vnucovanie ideí, skôr o poznanie a uvedomenie si dôležitosti rôznych vecí a ich spojitostí. Dlho som bola presvedčená, že ja dieťa mať nebudem, no po prečítaní kníh som dospela k záveru ,že to nemusí byť až taký zlý nápad, predsa by po vás niečo zostalo behať po tomto svete, nemám na to trpezlivosť, ale som žena tak dúfam,že sa to časom objaví. Skôr ma mrzí ,že moja polovička je veľmi zaťažená na deti. Niekto si povie, veď je to zmysel života, ale keď máte existenčné problémy sám so sebou, tak to taká samozrejmosť nie je. Obavy mám skôr z toho, či vôbec budem môcť mať deti a v akom budú stave, keďže lieky na toto ochorenie zasahujú rôžne časti neurónov a hormónov, aby zvládli stimulovať myšlienky.
Aby nebolo málo, pridám aj dnešný zážitok, ktorý síce trvá úž nejaký ten deň, ale nikdy som ho nevedela pomenovať ,nenašla som dôvod tejto reakcie. A síce, že po dnešnom ráne som mala krásnu myšlienku, žeby som sa vrátila do školy a napriek výčitkám rodičov, urobila si druhú strednú školu. Veď je to normálne, môj priateľ robí druhú a prečo by som nemohla ja?
Reakcia na tento nápad vo mne vyvolala eufóriu, je to v popise liekov, ktoré úžívam ráno, nikdy som neverila, že takéto niečo sa dá docieliť aj bez drog a iných omamných látok, dôvod ,prečo si myslím, že to bola prehnaná radosť z veci, ktorá ešte nie je a nemusí byť realizovateľná, je ten, vďaka ktorému som dnes doobeda ledva stála na nohách a len automatizovane vykonávala pracovnú činnosť. Skutočnosť, žeby som si dorobila školu, žeby ma prijali, žeby sme sa presťahovali a ja by som zvládala fungovať v aktuálnom zamestnaní ,len v inej prevádzke a inom meste, tak isto súzvuk zmýšľaní medzi nami oboma, skutočnosť, že zvažujem v budúcnosti a možno aj počas školy dieťa, je pre mňa priveľa odlišných názorov naraz. Zväčša robí človek zmeny postupne ,pomaly zautomatizúva nové činnosti, iný harmonogram, nie takto návalovo. Preto mám dôvod myslieť si, že to bolo vyvolané mnohými radostnými správami v jediný moment, čo je aj dobré, ale takéto prehnané šťastie, radosť je aj nebezpečné. Nevedela som sa z toho spamätať zopár hodín.
Už len dúfať, aby všetko dobre dopadlo, všetko sa podarilo zorganizovať a hlavne, donútiť samú seba pracovať na vlastnom rozvoji.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára