Choroba opäť boduje

Tak sa hlásim po krásnej dovolenke na ktorej bolo úžasne ,kým nedošlo k rozhovoru o chorobe, plánoch do budúcna a spoločných pracovných príležitostiach. Letmo sa hovorilo o liekoch a to, ako s tým ďalej fungovať. Opätovne mi naskočili neprijíemné pocity a pomyslenie aká som neužitočná. Že padla reč na vedenie rôznych projektov ,či dokonca hotelov a iných veľkých zoskupení, kedy po miernej analýze som odpovedala nie, neviem sa zaručiť ,že sa to zlepší a ,či to zvládnem dlhodobo viesť. Tým som na bode mrazu, kedy mi napadla myšlienka ,ako zle to ešte môže byť. Viem ,že ma bude mrzieť zakaždým ,ak bude robiť veci bezo mňa, je to ako keby sme si boli cudzí a rovno byť spolu nemusíme, budeme len ako spolubývajúci. Prečo ma to tak vzalo, lebo viem aké zlé to môže byť a jediné rozhodnutie, či ísť do toho alebo radšej odísť, bude veľmi zložité. Počas tých 12 dní bolo fakt neopísateľne ,všetko, relatívne všetko, išlo hladko, na každej veci sme sa vedeli dohodnúť, zvážiť, čo bude lepšie urobiť, čo navariť, kedy ísť k moru, na akú dlhú dobu a ako vyriešiť dopravu na opačný koniec ostrova, aké bude počasie ,a ktorým autobusom ísť v prípade, že bude pršať ,aby nám vyplával trajekt. Je milé vedieť, že napriek takému ochoreniu, som brala všetko fajn, občas som si niečo zle vyložila ,inak som sa snažila robiť si zo všetkého zábavu a vtípky, chorobu som dokázala dať na posledné miesto a vnímať ju ako zlozvyk, niečo ťažko liečiteľné, ale nie neliečiteľné. No až po rozhovore v posledný deň pred odchodom padla táto debata ,ktorá mi ,je to síce na poriadku, ak sa vás priateľ opýta ,ako to pôjde ďalej a ,čo si môže plánovať s vami, veď je to bežná vec, ukázala, kde naozaj stojím, troška mi to prišlo aj ako nedôvera, napriek každému doterajšiemu problému som dodržala voči nemu všetko ,čo som sľúbila, hlavne mi pripomenulo ,že nie vždy som taká prístupná veciam a zmenám, občas reágujem sto a možno aj viacejkrát horšie, či možno v určitých situáciach zbrklejšie ,než obvykle a aké to je a ešte bude komplikované.

V dňoch kedy som si naštudovala nežiadúce účinky liekov ,ktoré užívam, sa naozaj obávam vecí, ktoré on považuje za zmysel života, medzi veci, situácie a stavy, ktoré mu možno nebudem môcť splniť. Aj preto mi napadá zväčša tá najhoršia možnosť, kedy rôzne túžby nebudem vedieť splniť. Opäť je myšlienka opustiť veľmi silná. Kedy viem, že možno si kvôli mne, aj keď to nie je jeho vina, bude odopierať túžby po dokonalej rodine po mojom boku.