Po dlhšej odmlke sa znova ozývam, posledné dni boli aj úžasné aj frustrujúce. Začnem tým príjemným, je to vec ,ktorá obom prospeje, po roku sme opäť stretli priateľovu tetu, ktorá napriek svojim nemalým problémom, aj keď nie zdravotným, bola taká milá a dovolila nám prespať u nich na dome a poukazovala nám okolie a taktiež dala možnosť ísť na dovolenku k nim do Chorvátska. Obaja nutne potrebujeme vypadnúť z tohoto prostredia, ktoré obom ničí mozgové bunky. Bol to perfektný pocit, keď vidíte človeka, ktorý si vybudoval napriek svojmu šťastiu ,ktoré im dovolilo zbohatnúť, všetko úplne od základov, napriek možnostiam, neostala uzavretá a zakrpatená ,ale opačne, venuje sa mnohým veciam a je veľmi ústretová, ochotná, chápavá a vôbec nie namyslená. Vzhľadom na svoje prolémy, je naozaj ľudská ako málo ľudí, ktorí nie sú ani bohatí a napriek tomu si nevidia dalej od nosa. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť, ktorá ma posunula nesmierne ďaleko v mojom myslení, chápaní a snáď i konaní. Pravdou je, že moja choroba nepustí rôzne vlastnosti a zdatnosti len tak von, čo je niekedy naozaj na škodu, ale viem, že sa dá pracovať aj inak ako zavretím vo fabrike a zdieraním. Pre mňa je podstatná skutočnosť, že mám jakš takš prácu, nie je to výhra ,ale je tam dobrý začiatok na vytvorenie vlastného kapitálu, počas ktorého môžem robiť X vecí a neskôr možno dôjsť k veciam ,ktoré by som zvládla robiť aj dlhodobo.
Nebola to jediná osoba ,ktorá mi dala iskru a troška nádeje ,že sa dá dostať aj inak do pohodlia. Stretla som spolužiačku, nie je zrovna bohatá ,ani z bohatej rodiny, ale má myslenie tak nastavené, že ňou raz určite chce byť, aj keď stále nevie ako, vie ,že to raz dosiahne. Tieto dve stretnutia ma donútili zamyslieť sa a znova rozposlať životopisy na rôzne miesta.
Dnes som po skoro pol roku znova išla na pohovor, prácu by mi aj dali, aj by som ju zvládla, ale nie dlhodobo, čo mi ukázalo, že potrebujem prácu ,kde budem zatvorená a medzi ľudmi malého kolektívu. Teraz už len pretrpieť aktuálne zamestnanie ,než nájdem vhodnejšiu alternatívu.
Z tých smutnejších situácií je, že začínam mať problém so zubom, čo nie je veľmi príjemné, nie len pocitovo ,ale aj finančne. To, že sme sa rozhodli ísť na dovolenku je jedna vec, ale aby som to tam zvládla, ešte asi budem musieť niektorý deň, ak nebude mať moja lekárka dovolenku, využiť ranný budíček a zájsť tam na bolestiví prípad. Druhou podstatne horšiou je, že mám pocit, možno len pseudo, že som neustále nervózna, neviem sa kontrolovať, mám stále nutkanie vybuchnúť a niečo rozbiť, kričať, alebo rôzne iné prejavy, ktoré môžu byť aj z liekov, v čo dúfam, že nie, večer keď chodím z práce, tak mám veľa krát pocit ,akoby niekto za mnou kráčal, sledoval ma, je to vec možno len vyčerpanosti, každopádne sa obávam tejto skutočnosti. Nie je to bežná vec a ako náhle poviete lekárovi, že vás niečo takéto prenásleduje, tak ste na najlepšiej ceste ako vás pošlú do blázinca a zatvoria. Jedno plus je , že vám dajú papier a budete dostávať peňažné príspevky od štátu, ale druhá... ak budete chcieť pracovať, tak miera šancí ,že po dokladovaní problému invalidného dôchodku z dôvodu psychiatrickej liečby, sa v našom štáte rovná 0%. Jediná možnosť je, osamostatniť sa a začať podnikať, čo je kameň úrazu, už som to raz skúšala a nezvládla som dlhodobo vykonávať bežné činnosti. Takže ani táto možnosť nepripadá v úvahu, teda mi ostáva vyčkať ,kým sa vrátim z dovolenky a veriť, že je to únava a nie len fyzická ,ale aj psychická vyčerpanosť.
Jeden malý sľub na záver, počas týchto 12 dní, ktoré budem váľať šunky na pláži v apartmáne priateľovej tety, chcem dať do poriadku teórie ,ktoré som už začala rozpisovať a mohla ich publikovať. Verím, že aj keď málo ,ale predsa niekto sem chodí, tak sa to budem snažiť ,čo najefektívnejšie a najpraktickejšie priblížiť a vysvetliť, ako moje myšlienky, dedukcie ,tak ich prostredie a situácie ,ktoré tieto myšlienky podnecujú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára