Riešiť hlúposti je také normálne... Každý máme iné myšlienky. Ak ste so sebou stále nespokojní, ako som ja zo seba, niet lepšej pomoci, než sa odstrihnúť od všetkého, čo robíte bežne, keď nerobíte nič pre seba. Môžete upratovať, ísť vyvenčiť psa, vytriediť staré oblečenie, urobiť si poriadok v skrini....alebo sa utápať vo vlastných depresívnych myšlienkach. Určite som sa už zmienila o dňoch, kedy nevládzete robiť nič pozitívne, zmyslu plné. Sú dve možnosti, donútiť sa urobiť niečo nad svoje sily alebo nechať tie pocity prejsť.
Na tom, ak sa premôžem je dobré to, že niekedy sa to vyplatí, že sa donútite myslieť na niečo iné a ak vás to dostatočne zamestnáva, tak sa vám po chvíli poľaví od depresívnych myšlienok. Nie vždy to zaberie. Stáva sa mi často, že sa pri tom ešte viac rozzúrim. To ma iba potlačí viac na dno. Vtedy možete urobiť jediné, nechať to vyprchať, vyplakať sa, vynervovať a je jednoduchšie čumieť do blba, než niečo začať robiť. Ak to už začne z vás kypieť, tak sa zaručene bude rúcať všetko, čoho sa chytíte.
Rada na záver, vyskúšajte si na sebe obe možnosti v mnohých variantách činností a rôznych fázach nálady. Viete sa viac predvídať a pre niekoho tie najväčšie muky môžu pomôcť k vytvoreniu rôznych diel, na ktorých si tie pocity vybijete a iným naopak pomôžu utiecť a vyventilovať nakopené stavy. Ako sa hovorí, že žiaľ treba vyplakať, tak depresiu treba vedieť vyventilovať a časom otočiť vo svoj prospech. Aj to tu už mám rozpísané, čo všetko dôležité vám táto choroba dá a ako tým napredovať.
Depresia ako výhoda
Nečudujem sa, ak si polovica z vás už len pri prečítaní nadpisu mávne rukou, čo za debilinu som napísala. Žiaľ, ak chcete fungovať s touto kamarátkou po boku, musíte si uvedomiť jej prítomnosť, nálady, zmeny a prekážky. Nik nie je väčšou zábranou než ste sami sebe. Nik vás nepozná lepšie a náš mozog je nastavený, aby chránil telo i myseľ. Je to proces, ktorý v určitých situáciách sami neovplyvníte. Spôsobuje to rázne odmietanie, automatická odpoveď, gesto, rôzne vnemy, ktoré nám bránia urobiť pre niekoho bežnú vec. Veľa krát to bolo pre mňa aj zdvinutie sa z postele, mohla som spať 8-12 hodín a stále som bola unavená. Keď som zúfalo chodila ako bez duše, odpadávala v škole, vonku aj po ceste domov, vtedy si poviete, že asi chytáte nejakú neurotickú chorobu, málo kedy som si trúfla povedať, že to je psychika. Teraz je to všade, každý druhý má depresiu, zabíja sa alebo je sociopat a maniak. Neverila som, že to dokáže psychika až do takej miery, aby som odpadávala a mala mdloby. Prioritou boli fyzické stavy, tam smerovali aj moje vyšetrenia, ortopédia, kardiológia, neurológia, gynekológia a všade boli výsledky vraj nadmieru dobré. Tak som si odpadávala aj ďalej, kým som si nepovedala, že asi to je len psychika a trúfla som zo seba takpovediac urobiť blázna a ísť k psychologičke a psychiatričke. Prečo blázna, lebo na Slovensku ak chodíte ku psychiatrovi, ste labilní, šialení a nesvojprávny aj napriek širokému záberu týchto metód a druhov liekov. Hneď si každý predstaví zvieraciu kazajku a hádzanie sa do molytanových stien.
Občas si poviem, že taký týžden terapie by mohol byť fajn, ale vzápätí ma to prejde a poviem si, že som na tom tak zle neni. Tak som začala svoju chorobu brať ako blíženca, ktorého sa nezbavím. Občas som v ruinách myšlienok a chuti plakať, ale vnímanie a hodnotenie vecí, situácii a okolia sa mi neporušilo a dokonca by som povedala, že sa upevnilo. Opäť mám svoje zásady, pravidlá a plány. V dňoch záchvatu smútku sa im veľmi nevenujem, za to potom nad tým rozmýšľam a uvedomujem si v čom som iná, lepšia. Bežný zdravý človek má málo zábran, čo ho odradia od nebezpečného konania. Veľa ľudí zvyčajne niektoré veci nerobia kvôli zlej skúsenosti a vtedy sa im buduje obranný mechanizmus. Je nútený rozmýšľať a hľadať iné východiska.
Ja som od mala veľmi obozretná, všetko musím vedieť čo najlepšie, aby som to mohla niekam predať, posunúť. Naučilo ma to, že všetky šance sú vhodné ak ich správne uchopíte. Dá sa tejto vlastnosti časom naučiť, chce to len pevnú vôľu. U mňa funguje pravidlo:
✓ viem prečo tam som, viem čo chcem a uvedomím si, že to inak nejde
Ak si na veci ako koľko mať peňazí, koľko a ako ich zarábať a máte mantinely, pod ktoré nepodleziete, ste na dobrej ceste.
Hlavne sa nespoliehajte na nikoho. Aj keď je to rodina, kamoš od detstva, vždy veci riešte tak, aby sa pri zlyhaní našli zadné dvierka. Ušetríte si nervy aj straty.
Občas si poviem, že taký týžden terapie by mohol byť fajn, ale vzápätí ma to prejde a poviem si, že som na tom tak zle neni. Tak som začala svoju chorobu brať ako blíženca, ktorého sa nezbavím. Občas som v ruinách myšlienok a chuti plakať, ale vnímanie a hodnotenie vecí, situácii a okolia sa mi neporušilo a dokonca by som povedala, že sa upevnilo. Opäť mám svoje zásady, pravidlá a plány. V dňoch záchvatu smútku sa im veľmi nevenujem, za to potom nad tým rozmýšľam a uvedomujem si v čom som iná, lepšia. Bežný zdravý človek má málo zábran, čo ho odradia od nebezpečného konania. Veľa ľudí zvyčajne niektoré veci nerobia kvôli zlej skúsenosti a vtedy sa im buduje obranný mechanizmus. Je nútený rozmýšľať a hľadať iné východiska.
Ja som od mala veľmi obozretná, všetko musím vedieť čo najlepšie, aby som to mohla niekam predať, posunúť. Naučilo ma to, že všetky šance sú vhodné ak ich správne uchopíte. Dá sa tejto vlastnosti časom naučiť, chce to len pevnú vôľu. U mňa funguje pravidlo:
✓ viem prečo tam som, viem čo chcem a uvedomím si, že to inak nejde
Ak si na veci ako koľko mať peňazí, koľko a ako ich zarábať a máte mantinely, pod ktoré nepodleziete, ste na dobrej ceste.
Hlavne sa nespoliehajte na nikoho. Aj keď je to rodina, kamoš od detstva, vždy veci riešte tak, aby sa pri zlyhaní našli zadné dvierka. Ušetríte si nervy aj straty.
21.10.
Ak si myslíte, že sa v žiadnej práci necítite ani trošku dobre, možno je problém v náplni alebo aj kolektíve. Vďaka takému vnímaniu, aké som nadobudla v čase tejto choroby, si uvedomujem, čo daná práca predstavuje a vyžaduje.
Poradím vám a každému, kto sa o práci rozprávate, len jedinú vec, berte na vedomie, čo vám má práca dať a prečo tam ste. Kľúčom k tomu je, že ste si tú prácu viacmenej vybrali, už len to, že tam musíte byť denne 8 hodín alebo 12 je dôvod, aby ste si prácu urobili veselšiu a pre vás príjemnejšiu. Ja dokážem mať rada každú prácu, ktorú robím, lebo už keď tam som, potrebujem aby som niečo vykázala a aby vám ušiel čas, na to je najlepším liekom to, že sa tú prácu snažím robiť svedomito a bavím sa ňou. Depresia mi ukázala ako si vážiť svoje šance a prácu. Možno som často bez energie a nezvládam tú prácu, ale stále si uvedomujem jej dôležitosť.
Poradím vám a každému, kto sa o práci rozprávate, len jedinú vec, berte na vedomie, čo vám má práca dať a prečo tam ste. Kľúčom k tomu je, že ste si tú prácu viacmenej vybrali, už len to, že tam musíte byť denne 8 hodín alebo 12 je dôvod, aby ste si prácu urobili veselšiu a pre vás príjemnejšiu. Ja dokážem mať rada každú prácu, ktorú robím, lebo už keď tam som, potrebujem aby som niečo vykázala a aby vám ušiel čas, na to je najlepším liekom to, že sa tú prácu snažím robiť svedomito a bavím sa ňou. Depresia mi ukázala ako si vážiť svoje šance a prácu. Možno som často bez energie a nezvládam tú prácu, ale stále si uvedomujem jej dôležitosť.
20.10.
Je krásne, že nie sme všetci rovnaký. Vždy vás môže niekto alebo niečo prekvapiť. To, či prekvapí v dobrom alebo zlom je vec názoru a nadhľadu, ktorý máte v sebe. Vždy vás to môže uraziť aj potešiť. Tiež vnímanie rozbitého sna a pocitu radosti je rôzny. My sme pred rokom začali šetriť na dom vo veľkom, mali sme na slovenské pomery našetrené dosť, ale hlúposť človeka, ktorý sa vás snaží bezpredmetne chrániť vás pripraví o bývanie za takých priblblých okolností, až by sa vám ani nesnívalo.
Naozaj neviem, či na tie informácie zabudol, neuvedomil si ich, ale podľa mňa ich vedieť mal, nakoľko ich vedel každý, koho sme sa spýtali. Číslo na projektanta mal, stačilo mu zavolať, nebol to deň, tie čísla a informácie mal už vyše polroka a za ten čas sme mohli vybavovať povolenie, ktoré teraz stále nemáme a do pol roka sa toľko vecí môže zmeniť, že to nedostaneme a nakoniec nám ani neschvália hypotéku. Zmena práce je teraz na hrane, keďže má končiť projekt a tým sa predĺži čakanie o ďalšieho polroka. Čo je najhoršie, už teraz platíme za pozemok a nájom, keď budeme čakať rok, tak nebudeme mať ani taký príjem, aby sme to mohli uplatiť. Jednoducho sme skončili s pozitívnym vnímaním celého bývania.
Mne ako fakt negatívnemu a deprimovanému človeku tieto veci prídu ako koniec sveta. Beriem to miestami naozaj zle a neraz som dostala už myšlienku skoncovať so sebou a tiež aj stiahnúť so sebou môjho partnera, čo je naozaj shakespearovské a nie zrovna vhodné. Je sila, čo s vami dokáže urobiť takýto problém. Zrútil sa nám celý sen.
Naozaj neviem, či na tie informácie zabudol, neuvedomil si ich, ale podľa mňa ich vedieť mal, nakoľko ich vedel každý, koho sme sa spýtali. Číslo na projektanta mal, stačilo mu zavolať, nebol to deň, tie čísla a informácie mal už vyše polroka a za ten čas sme mohli vybavovať povolenie, ktoré teraz stále nemáme a do pol roka sa toľko vecí môže zmeniť, že to nedostaneme a nakoniec nám ani neschvália hypotéku. Zmena práce je teraz na hrane, keďže má končiť projekt a tým sa predĺži čakanie o ďalšieho polroka. Čo je najhoršie, už teraz platíme za pozemok a nájom, keď budeme čakať rok, tak nebudeme mať ani taký príjem, aby sme to mohli uplatiť. Jednoducho sme skončili s pozitívnym vnímaním celého bývania.
Mne ako fakt negatívnemu a deprimovanému človeku tieto veci prídu ako koniec sveta. Beriem to miestami naozaj zle a neraz som dostala už myšlienku skoncovať so sebou a tiež aj stiahnúť so sebou môjho partnera, čo je naozaj shakespearovské a nie zrovna vhodné. Je sila, čo s vami dokáže urobiť takýto problém. Zrútil sa nám celý sen.
28.9. 2019
Je to príšerny pocit, keď aj vec, ktorá vás má baviť, máte sa z nej tešiť vás naštve do nepríčetna. Nehovoriac o tom, že mám navýšenú dávku liekov, ktoré mi evidentne veľmi nepomohli. Človek sa snaží niečo robiť, v čom vie byť dobrý a tým, že si niekto neprizná chybu a nedokáže urobiť nič o čo ho milo žiadate, aj keď je to jeho úlohou. Som prehnane háklivá na každú hlúposť, akúkoľvek konkurenciu, neprávosť... Dokáže ma vytočiť aj sprostá stará dôchodkyňa, čo nevidí ďalej od nosa.
Začínam chytať paniku a fyzické prejavy depresie. Ak ňou ovšem trpím, nakoľko neviem presnú definíciu choroby.
Asi jediná možnosť je skončiť so všetkým, čo ma núti vnímať okolie, dianie okolo mňa a veci, ktoré nezmením. Môžem len inkognito loziť po svete a tichúčko sa brodiť. Nedúfam v žiaden zázrak, len sa neviem donútiť vzdať sa niektorých vecí. Jednou je aj hra, ktorú hrávam, je to rovnaké svinstvo ako drogy a akákoľvek iná forma. Neužívam si ju, posledne sa len rozčúlim nad debilmi, ktorých aj tak neovplyvním. Vždy len prehrávam a som tá najhoršia. Angličtinu si môžem cvičit aj inak, nie len priamou komunikáciou s idiotmi.
Najhoršie na tom je, že keď sa vám udejú dve-tri veci za jeden deň, okamžite upadnem do zúfalstva a neviem sa spamätať.
Niekedy to trvá celé dni, hodiny... Občas zvažujem, čo robím zle, že priťahujem takých magorov k sebe. Či je to v práci, okolie, na ktoré natrafím cestou do obchodu a aj v hre.
Je tam určitý ratingový systém, môj prípad je asi na totálnom dne ako aj moja psychika.
Začínam chytať paniku a fyzické prejavy depresie. Ak ňou ovšem trpím, nakoľko neviem presnú definíciu choroby.
Asi jediná možnosť je skončiť so všetkým, čo ma núti vnímať okolie, dianie okolo mňa a veci, ktoré nezmením. Môžem len inkognito loziť po svete a tichúčko sa brodiť. Nedúfam v žiaden zázrak, len sa neviem donútiť vzdať sa niektorých vecí. Jednou je aj hra, ktorú hrávam, je to rovnaké svinstvo ako drogy a akákoľvek iná forma. Neužívam si ju, posledne sa len rozčúlim nad debilmi, ktorých aj tak neovplyvním. Vždy len prehrávam a som tá najhoršia. Angličtinu si môžem cvičit aj inak, nie len priamou komunikáciou s idiotmi.
Najhoršie na tom je, že keď sa vám udejú dve-tri veci za jeden deň, okamžite upadnem do zúfalstva a neviem sa spamätať.
Niekedy to trvá celé dni, hodiny... Občas zvažujem, čo robím zle, že priťahujem takých magorov k sebe. Či je to v práci, okolie, na ktoré natrafím cestou do obchodu a aj v hre.
Je tam určitý ratingový systém, môj prípad je asi na totálnom dne ako aj moja psychika.
Spoločník
Nie, nemám na mysli platenú hostesku, človeka čo je nútene s vami, opatrovník, ktorý vám je pridelený a nemá na výber.....
Človek, ktorému môžete povedať hocičo, je pri vás lebo môže, chce a núti ho to tam byť. Má voči vám súcit, zodpovednosť, lásku, dôveru, priateľstvo, je to emócia, radosť robiť radosť iným, vám!
Je veľa dôvodov prečo. Nedá sa definovať jeden, závislosť na vašom pocite, stave robí človeka dôležitým. Daný človek vníma svoju hodnotu, svoju dôležitosť a príslušnosť k vám a druhu vnímania sveta a života.
Možno stretnete takýchto len málo, občas ich odplašíte, lebo sa bojíte povedať pravdu a oni sú na rovnakom vnemovom rozpoložení. Ak odídu, obaja sa naučia hodnotné veci, ak sa budú stýkať, vrátia sa nejak k sebe, komunikačne raz jeden povolí a pochopí to, čo donútilo odísť druhého. Možno mu svitne, že toto nie je tak ako chce a ten druhý tie pocity dôverne pozná. Tento stav ho obohatí, dá mu vieru prejaviť ho a zohľadní možnosť riešenia.
Veľa ľudí sa statí, ujde pred skutočnosťou.
Sila je v prejave, emócií, šanci a porozumení. Nejde každého kotviť. Nutnosť je počúvať, využiť šancu, dať možnosť, postaviť zrkadlo a venovať čas! Nik ho nikomu nevráti, no silu žiť dá obom.
Človek, ktorému môžete povedať hocičo, je pri vás lebo môže, chce a núti ho to tam byť. Má voči vám súcit, zodpovednosť, lásku, dôveru, priateľstvo, je to emócia, radosť robiť radosť iným, vám!
Je veľa dôvodov prečo. Nedá sa definovať jeden, závislosť na vašom pocite, stave robí človeka dôležitým. Daný človek vníma svoju hodnotu, svoju dôležitosť a príslušnosť k vám a druhu vnímania sveta a života.
Možno stretnete takýchto len málo, občas ich odplašíte, lebo sa bojíte povedať pravdu a oni sú na rovnakom vnemovom rozpoložení. Ak odídu, obaja sa naučia hodnotné veci, ak sa budú stýkať, vrátia sa nejak k sebe, komunikačne raz jeden povolí a pochopí to, čo donútilo odísť druhého. Možno mu svitne, že toto nie je tak ako chce a ten druhý tie pocity dôverne pozná. Tento stav ho obohatí, dá mu vieru prejaviť ho a zohľadní možnosť riešenia.
Veľa ľudí sa statí, ujde pred skutočnosťou.
Sila je v prejave, emócií, šanci a porozumení. Nejde každého kotviť. Nutnosť je počúvať, využiť šancu, dať možnosť, postaviť zrkadlo a venovať čas! Nik ho nikomu nevráti, no silu žiť dá obom.
4.8. 2019
Nechcem týmto nikoho nabádať a dávať zlé myšlienky, ale za tie roky sa mi osvedčilo pár vecí, ktoré nemajú zrovna pozitívny vplyv, minimálne sú to kombinácie, ktoré podnecujú nepriaznivé až smrteľné účinky.
Už samo o sebe, ako som dlhšie spomínala, mám nábeh na alkoholizmus, čo je od našich, hlavne od otca veľmi reálne. Je mi divné, že si tieto veci uvedomujem a aj tak ich robím a občas mi tie reakcie aj pomáhajú a doslova ich vyhľadávam. Je rozdiel v pomere, ja som si pred obedom zo zúfalstva dala Lexaurin, je pravda, že som medzi tým niečo zjedla a niečo vypotila, bola som na korčuliach a dala som si dve pivá. Nie je to ako keď vypijete liter vodky a neviete o sebe. Divné je hlavne to, že som tieto veci výhradne odsudzovala, ale ako ide čas, je mi jasné, že keď v noci si nedám lieky, ráno som totálne mimo a večer ma chytajú ataky. Najväčší problém je to, ako to beriem a snažím sa využívať tieto veci vo svoj prospech.
Smutné toho prospechu je, že nevydrží ani pol dňa, v tom momente mám také nápady, možnosti a všetko si dokážem premyslieť, zapísať, ale nedokážem pri nich zotrvať. Vždy som chcela podnikať a ako to dopadlo, nevydržala som tam ani pol roka a musela som živnosť zrušiť. V týchto stavoch som na pokraji úžasu, motivácie a radosti, predchádzalo tomu sebazaprenie a túžba po smrti, napriek dosiahnutým a prebiehajúcim víťazstvám a výhram som bola v stave zabiť sa, ale príde deň, kedy tieto veci zrazu zmiznú, chcete sa zabiť, ale je tu moment, kedy všetky dôvody prečo to urobiť akosi zmiznú a uvažujete nad tým, že máte naviac, chcete preraziť a dokážete to.
Nič iné mi nevychádza, ako byť veľmi často opitá a zotrvať. Naopak nie vždy kedy máte to promile naviac je pozitívne, dokáže ma akékoľvek malé upozornenie vyhodiť z rovnováhy a som na pokraji života a jediný vnem je opäť smrť.
Už samo o sebe, ako som dlhšie spomínala, mám nábeh na alkoholizmus, čo je od našich, hlavne od otca veľmi reálne. Je mi divné, že si tieto veci uvedomujem a aj tak ich robím a občas mi tie reakcie aj pomáhajú a doslova ich vyhľadávam. Je rozdiel v pomere, ja som si pred obedom zo zúfalstva dala Lexaurin, je pravda, že som medzi tým niečo zjedla a niečo vypotila, bola som na korčuliach a dala som si dve pivá. Nie je to ako keď vypijete liter vodky a neviete o sebe. Divné je hlavne to, že som tieto veci výhradne odsudzovala, ale ako ide čas, je mi jasné, že keď v noci si nedám lieky, ráno som totálne mimo a večer ma chytajú ataky. Najväčší problém je to, ako to beriem a snažím sa využívať tieto veci vo svoj prospech.
Smutné toho prospechu je, že nevydrží ani pol dňa, v tom momente mám také nápady, možnosti a všetko si dokážem premyslieť, zapísať, ale nedokážem pri nich zotrvať. Vždy som chcela podnikať a ako to dopadlo, nevydržala som tam ani pol roka a musela som živnosť zrušiť. V týchto stavoch som na pokraji úžasu, motivácie a radosti, predchádzalo tomu sebazaprenie a túžba po smrti, napriek dosiahnutým a prebiehajúcim víťazstvám a výhram som bola v stave zabiť sa, ale príde deň, kedy tieto veci zrazu zmiznú, chcete sa zabiť, ale je tu moment, kedy všetky dôvody prečo to urobiť akosi zmiznú a uvažujete nad tým, že máte naviac, chcete preraziť a dokážete to.
Nič iné mi nevychádza, ako byť veľmi často opitá a zotrvať. Naopak nie vždy kedy máte to promile naviac je pozitívne, dokáže ma akékoľvek malé upozornenie vyhodiť z rovnováhy a som na pokraji života a jediný vnem je opäť smrť.
22.6. 2019
Dnes som mala čas celý deň premýšľať a snažiť sa neprepadnúť na dno, posledné týždne sa mi veľmi nedarí v ničom, čo robím, nech je to akéhokoľvek významu. Skoro v každej výmene názorov a možnej vlastnej angažovanosti do problému sa zablokujem, urazím a prestanem vnímať a komunikovať. Všetko riešim povrchne a naštvane. Nechcem ani brať lieky vždy keď mi je len troška blbo, ale asi musím začať preventívne. Najhoršie na tom všetkom je, že tieto stavy akosi prenášam až prehnane na ostatných a všimli si to v práci a nehovoriac doma.
Ani neviem, čo vlastne chcem týmto mojím uvažovaním dosiahnúť. Stále rozmýšľam nad každou blbosťou, čo som kedy urobila a koľko ma stála. Prepočítavam si každý minutý cent a stratený čas nad vecami, ktorým som to obetovala. Viem, že ten čas mi nič nevráti a nedokážem to ovplyvniť, ale aj tak ma to štve a zožiera.
Zistenie, ktoré mi dnešný deň dal sa týka hlavne zážitkov a nie len prežitých, ale aj tých chýbajúcich. To, že sa cítim ako vo väzení, je moja chyba, nerobím nič pre chodenie do spoločnosti a odreágovanie sa. Všade kam idem, idem len s partnerom a napriek vedomosti, že to je zlé, neviem prečo to robím. Niekedy by som aj vyšla za niekým von, ale skôr ako to zrealizujem, tak sa od toho sama odhovorím a poviem si, že viem bez toho byť, bola som doteraz a nie je dôvod to siliť. Uvedomila som si, čo toto blokovanie vo mne robí. Je to prázdnota a chýbajúce zážitky. Veľa krát závidím ostatným vzťahy s okolím. Dokonca aj ten môj chodí kde tade bezo mňa. Je pravda, že som akceptovala odísť do mesta, kde nepoznám doslova nikoho. Nemôžem si vyčítať, že nikam nechodím, môžno ma to naozaj zožiera, nemám príbehy, ktoré by som niekomu hovorila, ani ľudí s ktorými by som sa o ne vôbec delila. Na jednej strane nechcem riešiť nič, veď načo aj, keby s niekým začnem niekam chodiť, viem, že príde čas, kedy budem aj na neho zlá. Nedokážem budovať už niečo a potom som zúfalá, lebo len sedím doma a zožiera ma to. V duchu ma hnevá, že on chodí von bezo mňa, ale aj to akceptujem. Je pravda, že niekedy nie, som protivná a radšej by som sa niekam zavrela.
Pri takýchto príležitostiach som radšej v práci, vytváram si imaginárne práce a nápady, ktoré aj tak nikdy nedokončím a neuskutočním. Tieto dni mi dávajú za pocit prázdnej schránky, mám len škaredú škrupinu v tvare ženského tela, ktoré ma miestami skôr dusí ako napĺňa. Pravdupovediac, asi nemám činnosť, ktorá ma skutočne napĺňa. To ako všetko beriem povrchne mi nedáva dôvod nechať sa emočne zasiahnúť a radovať sa. Sama netuším, prečo mám takýto blok, problém s kamarátmi a vôbec nejakou partiou som mala vždy. Nie je to nič, čo by som neočakávala. Je len smutné, že závidím každú zábavu a zážitok, napriek môjmu presvedčeniu, aké je to zbytočné a vidím len koniec cesty na každom začiatku.
Toto prázdno vo mne zanechalo nevyžité detstvo a neschopnosť kolektívnosti. Už ako 10 ročná som sa uzavrela a fungovala ako samostatný jedinec, ktorý nikam nepatrí. Jediné plus, čo som vždy chcela uchovať, bolo zopár kamarátov z čias koncertov. To boli moje jediné zážitky, ktoré som ešte zvládla a uchovala si ich. Dnes môžem ďakovať, že sa ma ujal práve môj terajší partner, inak by som bez neho nemala ani týchto zopár kamarátov. Niekedy sa aj v tejto spoločnosti cítim nechcene a utlačene, ale to je asi opäť môj problém. Smutné je, že to neviem, nechcem a možno nevládzem zmeniť. Byť denne na podporných liekoch tiež nie je výhra. No ak mám ostať ako ulita a zapadať prachom, načo tu potom vôbec som.
Mrzí ma, že tí, ktorí to takto neberú, trpia z mojej strany týmito mojimi výlevmi. Možno to myslia úprimne, ale ja to neviem vrátiť ani len úprimným úsmevom.
Ani neviem, čo vlastne chcem týmto mojím uvažovaním dosiahnúť. Stále rozmýšľam nad každou blbosťou, čo som kedy urobila a koľko ma stála. Prepočítavam si každý minutý cent a stratený čas nad vecami, ktorým som to obetovala. Viem, že ten čas mi nič nevráti a nedokážem to ovplyvniť, ale aj tak ma to štve a zožiera.
Zistenie, ktoré mi dnešný deň dal sa týka hlavne zážitkov a nie len prežitých, ale aj tých chýbajúcich. To, že sa cítim ako vo väzení, je moja chyba, nerobím nič pre chodenie do spoločnosti a odreágovanie sa. Všade kam idem, idem len s partnerom a napriek vedomosti, že to je zlé, neviem prečo to robím. Niekedy by som aj vyšla za niekým von, ale skôr ako to zrealizujem, tak sa od toho sama odhovorím a poviem si, že viem bez toho byť, bola som doteraz a nie je dôvod to siliť. Uvedomila som si, čo toto blokovanie vo mne robí. Je to prázdnota a chýbajúce zážitky. Veľa krát závidím ostatným vzťahy s okolím. Dokonca aj ten môj chodí kde tade bezo mňa. Je pravda, že som akceptovala odísť do mesta, kde nepoznám doslova nikoho. Nemôžem si vyčítať, že nikam nechodím, môžno ma to naozaj zožiera, nemám príbehy, ktoré by som niekomu hovorila, ani ľudí s ktorými by som sa o ne vôbec delila. Na jednej strane nechcem riešiť nič, veď načo aj, keby s niekým začnem niekam chodiť, viem, že príde čas, kedy budem aj na neho zlá. Nedokážem budovať už niečo a potom som zúfalá, lebo len sedím doma a zožiera ma to. V duchu ma hnevá, že on chodí von bezo mňa, ale aj to akceptujem. Je pravda, že niekedy nie, som protivná a radšej by som sa niekam zavrela.
Pri takýchto príležitostiach som radšej v práci, vytváram si imaginárne práce a nápady, ktoré aj tak nikdy nedokončím a neuskutočním. Tieto dni mi dávajú za pocit prázdnej schránky, mám len škaredú škrupinu v tvare ženského tela, ktoré ma miestami skôr dusí ako napĺňa. Pravdupovediac, asi nemám činnosť, ktorá ma skutočne napĺňa. To ako všetko beriem povrchne mi nedáva dôvod nechať sa emočne zasiahnúť a radovať sa. Sama netuším, prečo mám takýto blok, problém s kamarátmi a vôbec nejakou partiou som mala vždy. Nie je to nič, čo by som neočakávala. Je len smutné, že závidím každú zábavu a zážitok, napriek môjmu presvedčeniu, aké je to zbytočné a vidím len koniec cesty na každom začiatku.
Toto prázdno vo mne zanechalo nevyžité detstvo a neschopnosť kolektívnosti. Už ako 10 ročná som sa uzavrela a fungovala ako samostatný jedinec, ktorý nikam nepatrí. Jediné plus, čo som vždy chcela uchovať, bolo zopár kamarátov z čias koncertov. To boli moje jediné zážitky, ktoré som ešte zvládla a uchovala si ich. Dnes môžem ďakovať, že sa ma ujal práve môj terajší partner, inak by som bez neho nemala ani týchto zopár kamarátov. Niekedy sa aj v tejto spoločnosti cítim nechcene a utlačene, ale to je asi opäť môj problém. Smutné je, že to neviem, nechcem a možno nevládzem zmeniť. Byť denne na podporných liekoch tiež nie je výhra. No ak mám ostať ako ulita a zapadať prachom, načo tu potom vôbec som.
Mrzí ma, že tí, ktorí to takto neberú, trpia z mojej strany týmito mojimi výlevmi. Možno to myslia úprimne, ale ja to neviem vrátiť ani len úprimným úsmevom.
Závisť, či choroba?
Z času na čas sa mi stáva, že sa vrúcne rozprávam s niekym o talente, zručnosti alebo nadobudnutej schopnosti. Zaujímavé je, že niekedy sa viem vcítiť do človeka a úprimne ho za to pochváliť, že sa mu tá drina a čas vyplatili, je dobrý v tom, čo chcel a niekedy aj nechcel. Snažím sa vytiahnúť z neho informáciu ako to zvládol, čím začínal, akým smerom a prečo sa preň rozhodol, podporujem ho a dávam mu obdiv.
Ale často sa pristihnem, že sa nezmôžem na slovo a ostanem ticho, bez výrazu a emócií. Akoby ma tým urážal, v duchu vo mne vyvoláva závisť, zúfalstvo, nepotrebnosť v mnohých veciach a často je to len môj miľník, ktorý nezvládam prekročiť. Chápem ten čas strávený nad knihami, opakovaním a tréningom, ale vo vnútri vidím len cieľ, ktorý mne je nedosiahnuteľný. Mávam svetlé dni, kedy si poviem, čo by sa dalo vylepšiť, kde začať a ako postupovať. Mám premyslenú osnovu predajného plánu a zameranie. Dokonca aj know-how by som mala až príde deň, kedy sa zrútim, som totálne na dne a poviem si, aká je to blbosť a zbytočnosť. Odíde mi zmysel pre zdokonaľovanie sa a vytváranie niečoho, čoho sa bojím, že nezvládnem, nevydržím.
Takéto dni ma učia uvažovať, čo je pre mňa nevyhnutné a dôležité. Veci, ktoré sú zbytočnosťou a vyhodenými peniazmi. V neposlednom rade aj vplyv na život a prírodu okolo. Načo podnikať vo veci, ktorá robí bordel, využíva ťažko recyklovateľné a vzácne zdroje. Tak si poviem, aká je to hlúposť, zabitý čas, energia a peniaze.
Zaujímavé je, že sa bojím rovnako vyhorenia ako úspechu. Mám rešpekt pred tým a bojím sa tej nákazlivosti. Keď si navyknete na pohodlie, dobrý štandard a pohodu, časom si prestanete uvedomovať podstatu, to vo mne vyvoláva neistotu, či stojí všetko obetovať na to, alebo nie. Potom už je človek zahltený nutnosťou robiť 24 hodín denne. Napadne vám nejaké vylepšenie a viete ho okamžite zaviesť do chodu. Všimate si každý podnet a šancu. Naozaj stojí za to ten voľný čas obetovať?
Je pravda, že môj voľný čas nijako efektívne nevyužívam, fungujem ako otrok sama sebe. Nechodím von, som zavretá len doma a v práci. Za tieto dva roky som nešla sama von bez drahého. On chodí stále niekam a ja nemám nutnosť. Viem, že sa človek potrebuje odreágovať, no pre mňa to sú zbytočné peniaze. Viem fungovať bez toho, aspoň základné úkony a povinnosti zvládam a to mi zatiaľ stačí. Asi len čakám, kedy mi z toho prepne.
Ale často sa pristihnem, že sa nezmôžem na slovo a ostanem ticho, bez výrazu a emócií. Akoby ma tým urážal, v duchu vo mne vyvoláva závisť, zúfalstvo, nepotrebnosť v mnohých veciach a často je to len môj miľník, ktorý nezvládam prekročiť. Chápem ten čas strávený nad knihami, opakovaním a tréningom, ale vo vnútri vidím len cieľ, ktorý mne je nedosiahnuteľný. Mávam svetlé dni, kedy si poviem, čo by sa dalo vylepšiť, kde začať a ako postupovať. Mám premyslenú osnovu predajného plánu a zameranie. Dokonca aj know-how by som mala až príde deň, kedy sa zrútim, som totálne na dne a poviem si, aká je to blbosť a zbytočnosť. Odíde mi zmysel pre zdokonaľovanie sa a vytváranie niečoho, čoho sa bojím, že nezvládnem, nevydržím.
Takéto dni ma učia uvažovať, čo je pre mňa nevyhnutné a dôležité. Veci, ktoré sú zbytočnosťou a vyhodenými peniazmi. V neposlednom rade aj vplyv na život a prírodu okolo. Načo podnikať vo veci, ktorá robí bordel, využíva ťažko recyklovateľné a vzácne zdroje. Tak si poviem, aká je to hlúposť, zabitý čas, energia a peniaze.
Zaujímavé je, že sa bojím rovnako vyhorenia ako úspechu. Mám rešpekt pred tým a bojím sa tej nákazlivosti. Keď si navyknete na pohodlie, dobrý štandard a pohodu, časom si prestanete uvedomovať podstatu, to vo mne vyvoláva neistotu, či stojí všetko obetovať na to, alebo nie. Potom už je človek zahltený nutnosťou robiť 24 hodín denne. Napadne vám nejaké vylepšenie a viete ho okamžite zaviesť do chodu. Všimate si každý podnet a šancu. Naozaj stojí za to ten voľný čas obetovať?
Je pravda, že môj voľný čas nijako efektívne nevyužívam, fungujem ako otrok sama sebe. Nechodím von, som zavretá len doma a v práci. Za tieto dva roky som nešla sama von bez drahého. On chodí stále niekam a ja nemám nutnosť. Viem, že sa človek potrebuje odreágovať, no pre mňa to sú zbytočné peniaze. Viem fungovať bez toho, aspoň základné úkony a povinnosti zvládam a to mi zatiaľ stačí. Asi len čakám, kedy mi z toho prepne.
2.6. 2019
Každý máme svoju fázu depresie, nervov a stresu, ktorý nezvládame. Je smutné, ak napriek zisteniu tejto skutočnosti, neviete ani polovicu eliminovat s dlhodobou liečbou. Príde mi divné, že po piatich rokoch liečby, nie som v stave, aby som neuvažovala o smrti, či svojej, tak kohokoľvek naokolo. Pri najmenšej príležitosti by som chcela zomrieť, stačí mi málo, aby som tieto veci vstrebala a vyjdu na povrch. Zdá sa mi, akoby lieky neboli dosť účinné a nezaberali, alebo sú mi na nič a som tak psychicky silná, že mi nezaberie ani Lexaurin. Pri tom mám pred sebou najkrajšie obdobie, kedy staviate dom, chystáte si svoj svet, sú tu problémy, ale dá sa to zvládať. Ale aj pri malej pochybnosti, ktorú na mňa prenesie partner, okolie alebo sama sa ničím, prvým riešením mi príde vzdať sa, deň čo deň, často nemyslím na iné. Je hrozné ako si neviete užiť ani pocit, žeby to bol váš posledný deň a nesnažíte sa ho znepríjemňovať najbližším. Aj keď mi smrť príde ako veľmi vhodné a pre mnohých z okolia vyslobodzujúce, nie len z mojej strany. Ľudstvo a všetko prebytočné mi príde absurdné, zbytočné a nemám pocit, žeby som mala nárok plytvať hocičím, čo sme si my vytýčili ako nutné na prežitie.
19.5. 2019
Posledných pár týždňov sa cítim naozaj čudne. Mám prácu, ktorú som dlho chcela, mám úžasného partnera, ktorý sa snaží všetko zariadiť, byť mi oporou, mám krásneho zajačika, ktorý poslúcha na slovo, teší sa keď prídem ku kleci a poškrabkám ho. Bývame spolu v prenájme, chystáme sa požiadať o hypotéku na dom, neviem čo ma núti sa správať mrzuto a protivne.
Neznášam tieto stavy, kedy sa snažíte niečo vytvoriť, urobiť, potešiť sa a všetko sa vám akurát nedarí a nie ste s ničím spokojní. Rozmýšľam, či som skutočne rada tej práci, či zvládam vôbec ten stres, tú zodpovednosť. Možno som mala ostať v tej bývalej práci a nervačiť sa nad zákazníkmi, chodiť zničená a uťahaná domov, namiesto kľudnej, veselej a kreatívnej práci vo skvelom kolektíve a čistom prostredí.
Dni kedy mám v sebe všetku zlosť, nespravodlivosť, sú fakt otrasné. Pochybujete o každom kroku, rozhodnutí.... Myšlienky kedy chcete skočiť z mosta, dokonca vám vadí aj vaše domáce zvieratko a ledva zvládate bežné práce doma, navariť si, najesť sa, upratať. Všetko mi príde zbytočné, absurdné a bezvýznamné, akoby som plytvala všetkým okolo. Dokonca som nervózna z umývania riadov, keď plytvám vodou na umytie špinavého riadu alebo pratím v práčke. Viem, že keď už žijem, tak si mám užiť všetko, čo mám. Napriek tomu si v hlave stále prevaľujem myšlienky o tom, čo by som robila, keby niekto blízky zomrie, čo keby zomriem ja, miestami mi príde zle, ako keby sa mi vrátili tie panické záchvaty. Som naozaj unavená, vyčerpaná a evidentne musím zmeniť svoj bežne zabitý čas za hrami niečím pre mňa hodnotnejším a možno efektívnejším, aktuálne ma neteší naozaj nič a premáham sa v každej reakcii.
Neznášam tieto stavy, kedy sa snažíte niečo vytvoriť, urobiť, potešiť sa a všetko sa vám akurát nedarí a nie ste s ničím spokojní. Rozmýšľam, či som skutočne rada tej práci, či zvládam vôbec ten stres, tú zodpovednosť. Možno som mala ostať v tej bývalej práci a nervačiť sa nad zákazníkmi, chodiť zničená a uťahaná domov, namiesto kľudnej, veselej a kreatívnej práci vo skvelom kolektíve a čistom prostredí.
Dni kedy mám v sebe všetku zlosť, nespravodlivosť, sú fakt otrasné. Pochybujete o každom kroku, rozhodnutí.... Myšlienky kedy chcete skočiť z mosta, dokonca vám vadí aj vaše domáce zvieratko a ledva zvládate bežné práce doma, navariť si, najesť sa, upratať. Všetko mi príde zbytočné, absurdné a bezvýznamné, akoby som plytvala všetkým okolo. Dokonca som nervózna z umývania riadov, keď plytvám vodou na umytie špinavého riadu alebo pratím v práčke. Viem, že keď už žijem, tak si mám užiť všetko, čo mám. Napriek tomu si v hlave stále prevaľujem myšlienky o tom, čo by som robila, keby niekto blízky zomrie, čo keby zomriem ja, miestami mi príde zle, ako keby sa mi vrátili tie panické záchvaty. Som naozaj unavená, vyčerpaná a evidentne musím zmeniť svoj bežne zabitý čas za hrami niečím pre mňa hodnotnejším a možno efektívnejším, aktuálne ma neteší naozaj nič a premáham sa v každej reakcii.
30.4. 2019
Po veľmi dlhej dobe, zväčša sú to tri mesiace, teraz som po polroku bola na kontrolu u mojej psychiatričky, tak ma ničím nepotešila.
Situácia sa vyhrotila natoľko, že som sa vrátila na stav spred troch rokov. Po zápale močových ciest a gynekologických vyšetreniach, som stále mala zdravotné problémy, ktoré som nevedela zaradiť. Dali mi lieky na kŕče, zápal, uvoľnenie svalstva a neviem čo všetko, v akútnom prípade mi to nepomohlo. Pravda je, že som žiadala o liečbu až v stave, kedy som nevydržala v práci. Po antibiotikách som to vybehala a až po prvom styku s mojím drahým, sa zistilo, že zápal mám v tele stále. Tak mi môj lekár napísal lieky aj na to. Po mesiaci to ustalo, ale kŕče ani po liekoch neustávali. Horšie kŕče a zimnicu som ešte nemala. Najskôr som si hovorila, že to je tým zápalom a prejde to. Ale po stave, ktorý sa dal prirovnať panickému ataku, som bola tak zle na tom, že som musela zvracať, tri hodiny sa o mňa musel priateľ starať, kým som sa nevyvracala, neukľudnila, lieky od všeobecného lekára mi nezabrali a musela som trpieť, kým to samo neopadne.
Deň na to som samozrejme nemala šancu ísť do práce. Po dlhých úvahách som si povedala, ak to príde znova, dám si Lexaurin. Ak to nie je fyzický problém ,bude to psychika. S tým som dnes išla ku mojej lekárke.
Po dlhšom rozhovore pristala na to, že to nemá iný dôvod ako psychický. Tešila som sa ,že to bude v poriadku, ale ani ja, ani telo s tým nie je stotožnené. Takže som sa ocitla na miľníku lacrymóznych, panických stavov, ktoré neviem ako a čím som spustila. Som nervózna, protivná, nesvoja a ľahostajná voči akejkoľvek iracionálnej demagógii voči svetu, mne a čomu a komu koľvek okolo, že si to sama uvedomujem. Príde mi až divné, že si tieto súvislosti uvedomujem, aplikujem na svoje správanie a napriek tomu im prepadám. Sú to emócie devastančné, sebazničujúce a napriek tomu, užitočné a v určitom čase a stave povzbudzujúce.
Situácia sa vyhrotila natoľko, že som sa vrátila na stav spred troch rokov. Po zápale močových ciest a gynekologických vyšetreniach, som stále mala zdravotné problémy, ktoré som nevedela zaradiť. Dali mi lieky na kŕče, zápal, uvoľnenie svalstva a neviem čo všetko, v akútnom prípade mi to nepomohlo. Pravda je, že som žiadala o liečbu až v stave, kedy som nevydržala v práci. Po antibiotikách som to vybehala a až po prvom styku s mojím drahým, sa zistilo, že zápal mám v tele stále. Tak mi môj lekár napísal lieky aj na to. Po mesiaci to ustalo, ale kŕče ani po liekoch neustávali. Horšie kŕče a zimnicu som ešte nemala. Najskôr som si hovorila, že to je tým zápalom a prejde to. Ale po stave, ktorý sa dal prirovnať panickému ataku, som bola tak zle na tom, že som musela zvracať, tri hodiny sa o mňa musel priateľ starať, kým som sa nevyvracala, neukľudnila, lieky od všeobecného lekára mi nezabrali a musela som trpieť, kým to samo neopadne.
Deň na to som samozrejme nemala šancu ísť do práce. Po dlhých úvahách som si povedala, ak to príde znova, dám si Lexaurin. Ak to nie je fyzický problém ,bude to psychika. S tým som dnes išla ku mojej lekárke.
Po dlhšom rozhovore pristala na to, že to nemá iný dôvod ako psychický. Tešila som sa ,že to bude v poriadku, ale ani ja, ani telo s tým nie je stotožnené. Takže som sa ocitla na miľníku lacrymóznych, panických stavov, ktoré neviem ako a čím som spustila. Som nervózna, protivná, nesvoja a ľahostajná voči akejkoľvek iracionálnej demagógii voči svetu, mne a čomu a komu koľvek okolo, že si to sama uvedomujem. Príde mi až divné, že si tieto súvislosti uvedomujem, aplikujem na svoje správanie a napriek tomu im prepadám. Sú to emócie devastančné, sebazničujúce a napriek tomu, užitočné a v určitom čase a stave povzbudzujúce.
Teória skorého dospievania
Už som túto časť veľa krát spomínala, tak ju konečne definujem ,čo som zažila a čo bolo pre mňa ďalším spúšťačom. Pokúsim sa to nerozpísať veľmi komplikovane, len neviem čím začať.
Keď som mala 8 rokov, bolo pred Vianocami ,ešte počas školy sme chodievali s našimi do nemocnice za ujom, ktorému diagnostikovali ,ak si dobre pamätám, nejaký druh rakoviny, alebo niečo s pľúcami. Doteraz si pamätám, ako si zo všetkého vždy robil srandu a uťahoval si aj z vecí, ktoré ja osobne by som nedokázala brať tak s humorom. Mamina na neho často spomína, bol to jej brat, keď chodievali zo zábav, tak ich vždy strašieval na cintoríne, išiel popredu, kým prešli cestu dokola dediny, on išiel cez cintorín a počkal si ich, potom na nich vyskočil a robil kraviny. Som za akúkoľvek zábavu, ale toto by moja psychika a žalúdok nedokázali. Mám prehnaný rešpekt pred týmito miestami. Mama vždy hovorí, že tí ti neublížia, ale aj tak sa ich bojím najviac, napriek tomu, čo dokážu ľudia, často vo vašom okolí, na čo by ste si netrúfli ani pomyslieť. Asi som to zle pomenovala, nie je to strach, skôr úcta a rešpekt voči nim, aby sa ich posvätné miesto nerušilo.
Z prvého pohľadu vám je asi jasné, že to neskončilo šťastne a 21.12 sme šli na pohreb, naši sa snažili vybaviť všetkých možných, len aby som bola doma a nešla s nimi, čo sa im nepodarilo. Mne ako malej prišlo otrasné vidieť mamu plakať a ešte som netušila prečo. Vždy sa snažili to hovoriť mierne, ale ja som bola natoľko zvedavá a niekedy bohužiaľ inteligentná, že som sa po čase spamätala a uvedomila si, čo sa naozaj stalo. Rada spomínam na ten moment, kedy sme sedeli v obývačke pred televíziou s mamou a tatom, a pozerali sme nejaký film, keď sa zrazu rozbehol po polici mikuláš na baterky a začal spievať. Mama sa zľakla a tato ho stihol podchytiť ,aby sa nerozbil. Nechcem riešiť žiadne nadprirodzené sily, ale naozaj nám na druhý deň zavolali ,že zomrel.
Ja ako 8 ročná, som nechápala veľmi okolnostiam, na Dušičky sme sa vždy tešili ako sa všade rozsvietia ohníky a všetko bude zasnežené a kúzelné. Vďaka tejto tradícií mi asi došlo ,čo sa naozaj stalo, bol to hrozný deň. Všetci chodili okolo a mňa mal tato večne na rukách, aby som sa nemotala popred rakvu a sklo. Ale márne, lebo predsa som dovidela dopredu a vedela rozoznať kto to je. Mama bola vtedy zničená a ja s ňou, lebo som nechápala ,čo sa jej stalo. V ten deň som sa uzavrela do seba a vyše roka som nevyšla z domu sama nikam, nechodila som so spolužiakmi von, ani cez prázdniny, stále som sedela doma a je to trhlé, ale vždy keď išla mama na toaletu alebo sa okúpať, tak som si sadla pred dvere a čakala kým nevyjde a dokázala som tam sedieť naozaj hodiny. Musela som ju mať stále na očiach a večne som všetko sledovala, aj keď som spala a išla do obchodu a zobudila som sa skôr, ako sa stihla vrátiť, tak som doma prevrátila všetko hore nohami, jačala som, plakala a behala hore dolu ako posadnutá ,až kým sa nevrátila z obchodu.
Pamätám si moment, kedy som sa pokúsila prekonať tento stav. Bolo leto a tato vždy robieval na firme chatu s kolegami, poznali sme sa všetci medzi sebou, decká aj rodičia. Vždy bolo zábavy kopec a hrával sa futbal, spievalo sa, opekalo a všetko možné. V ten deň som čakala na tata, mal prísť skôr z roboty, aby prišiel pre nás a doviezol nás na chatu, kde už všetci, kto mohol sa zbiehali. Viem ,že sme sa s mamou chystali a balili sme veci, čo nám bude treba na noc a prezlečenie, jedlo a pod. Keď sme mali zabalené, tak sme čakali kým zavolá, že už ide, či sme nachystaní, ja som bola nedočkavá a vyšla som pred panelák a sadla si na schody, čakala som až kým neprišiel a išla som s ním hore.
Určite sa každý stretol s úmrtím v rodine, neviem ,či v takom skorom veku, či ste boli priamo v centre diania ako ja. Na mne to zanechalo veľké stopy a strach. Bol to začiatok rýchleho dospievania a pre mňa neprirodzeného detstva. Od toho času, som si Dušičky neužívala v takom vytržení a radosti, ale smútku a depresie. Toto zlé ponímanie pretrváva vo mne dodnes, aj keď sa snažím občas si urobiť srandu a vtip z toho, niekedy mám skôr husiu kožu a paniku.
Všetko sa dá vysvetliť viacerými spôsobmi, môžete to brať, ako najhoršiu skúsenosť, strašnú nespravodlivosť a krivdu voči vám, alebo ako úľavu pre človeka, ktorý by sa len trápil a mohol sa cítiť na obtiaž a týmto sa vyslobodil, prípadne ako česť, že v tak skorom veku odišiel, niekam, kde sme ešte nie hodní toho tam ísť, alebo sa vyrovnať s tým, že to čaká každého a tešiť sa na to, prípadne ako zázrak prírody, môžete to nazvať aj božím dielom, ako komu vyhovuje, ja mám trocha iný názor na božstvo a priamo veriacich ľudí zaslepených na jednu osobu. Pre mňa to je skôr krása prírody, šanca recyklovať sa a vyjsť na pomoc zemi, keď mám dobrú náladu a naozaj sa snažím brať veci s nadhľadu, tak to beriem takto, ešte to nie je automatizované a milión krát sa mi stalo ,že sa vydesím a nezaspím. Ak aj zaspím, často sa mi snívajú hlúposti. Asi najhorším pozostatkom je, keď som len chvíľu sama, nech som kdekoľvek, často si predstavujem, čo by som urobila, keby mi zavolá niekto, že ten a onen zomrel, vždy si predstavujem len blízkych a známych, okolie ľudí, ktorí mi prídu na um ako prví. Nevyvarujem sa ani naozaj rodiny a môjho drahého, čo ma vždy vydesí a presne ako teraz, keď som sama doma, lebo je na zbore, tak píšem sem a robím si stresy sama sebe. Vôbec nie som sama doma, len so zajačikom, tonou plyšákov a autistickou chladničkou, ktorá má vlastný svet a občas bzučí ako traktor. Zároveň to beriem aj ako tréning mysle, aby som si tieto veci prestala brať tak osobne, no potom si poviem, že uvažujem nad tým vkuse a privolám si to, takže čo teraz?
Bežný deň nadpriemerne vnímajúceho človeka
Prečo nadpriemerne vnímajúci, lebo mne sa táto skutočnosť potvrdila toľko krát, že ju beriem za skutočnosť. Nemienim sa rozpisovať o veciach ,ako sa viem sústrediť na 10 vecí naraz, pretože ani jednu neurobíte poriadne, ak vám na tom záleží a to je práve to ,čo beriem za nadpriemerné vnímanie.
Ste si vedomí toho, koľko máte vecí na práci, ale miesto toho, aby ste robili 10 vecí zároveň, rozdelíte si ich na malé časti, ktoré viete urobiť naraz, čím sa znižuje riziko omylnosti. Už len to, že si uvedomujete túto skutočnosť, je pre vás veľké plus, nie len pre pracovné zaradenie. Budem to spisovať postupne, nejdem robiť stĺpčeky ani číslovať dané vlastnosti. Každý deň sa stretávam s miliónmi rôznych vlastností a vnemov. Cieľom je, aby ste si ich uvedomili a prijali. Či bude pre vás nutnosť alebo cieľ sa tomu venovať, nechám už na každom z vás, aby si svoje rozhodnutie uvážil.
Do nadmerného vnímania sa dá uviesť aj to ,ak ste si vedomí opačnej osoby, ktorá sa s vami rozpráva, z môjho pohľadu je to človek, ktorý chce kyticu a netuší ako má vyzerať, aká má byť cena, aké kvety tam majú byť a v akej farbe. Tým, že sama seba si viem dokonale predstaviť v tejto situácii, viem zhodnotiť, že musím najskôr povedať informácie, na základe ktorých sa on môže rozhodnúť. Priorita je cieľ kúpy, či je to len pre radosť alebo na nejaký sviatok alebo slávnosť. Rôzne kvety sa hodia na rôzne situácie, tak ako máte veľa druhov nožíkov, kde jeden je na rybu a druhý na pečivo. Potom môžete naozaj efektívne pokračovať s otázkami, ako je dôležitá situácia a ,koľko je ochotný zaplatiť za tovar. Čo mňa dojalo, je spôsob akým ľudia na Slovensku, neškatuľkujem, ale je ich naozaj veľa, tieto veci berú buď ako samozrejmosť a tým ,že sa niektoré informácie museli naučiť, či už vplyvom pracovnej náplne, alebo omylom sa k nim dostali a zapamätali si ich, nedokážu vnímať zákazníka, ktorý tieto informácie mať nemusí, to neznamená, že sa budem na neho dívať ako na debila, že nevie čo chce, ale som tam na to, aby som zistila ,čo chce. Takže tu sa zväčša na vás pozrú ako na debila, alebo sa urazia, čo od nich vlastne chcete, že ich vyrušujete pri práci, lebo oni majú inú robotu, ako zisťovať, ktorý kvet/ tovar je pre vás vhodnejší.
Za tento smer môže politické vedenie štátu.
Inou čerešničkou na torte je zas opačná situácia, kedy zákazník vie ,čo chce, ale vy nemáte ani potuchy ,čo od vás pýta. Toto je veľmi časté, lebo dnešným zamestnancom ,nie žeby som sa im čudovala, ale ak mám zotrvať v nejakej práci, tak musím byť s ňou stotožnená, sa v pomere práca = plat, nemá motiváciu vzdelávať v neustálom zhone. Ale ak chcete zvýšiť svoj plat, čo je úmerné predavačke a predajcom, zvýšiť tržby a tým aj návštevnosť, aby ste to docielili, musíte mať k tým ľuďom vzťah a neofrflať každého ,kto odíde z predajne. Tým ,že viem o tovare ,ktorý predávam naozaj veľa, dokonca si trúfnem povedať, že viac ako kolegyňa ,čo ma donútila túto rubriku naozaj začať, ktorá má 10 ročné skúsenosti s prácou, ktorú 3 roky z toho nevykonávala, za ktoré sa nemohli zmeniť žiadne skutočnosti a organizačné postupy práce, lebo ona je ako slepá ovca ,ktorú slovenskí zamestnávatelia potrebujú, aby robila do úmoru a držala tlamu. Niet lepší zamestnanec, než ten, ktorý od nich nič nechce.
A tak som si dneska vychutnávala, to že ona nič nevedela o tovare, ktorý 10 rokov predáva a nemala poňatia o kvetoch a rastlinách ,ktoré má na predajni a mala by vedieť poradiť so starostlivosťou a ošetrovaním každej jednej, na otázku ,či sa to ešte rozrastie, alebo sa to dopestuje iným spôsobom vám povie akurát to, že to také musíš kúpiť, je ako otázka, či bola skôr sliepka alebo vajce, aj keď na túto otázku už odpoveď vedci vyriešili. Je v práci dva mesiace a mám pocit, že som zostarla aspoň o 10 rokov a rozprávala sa s malým deckom. To, že pozdravíte niekoho, kto chodí do obchodu každý deň a občas sa u vás zastaví na kvety, ale pozdraví vždy ,príde takémuto zaslepenému človeku ako totálna drzosť, ako si vás niekto cudzí dovolí vôbec osloviť a nechápavo sa na vás pozrie, či ho poznáte, že tu čumí už asi hodinu a lezie jej to na nervy ,by si človek s mierou takejto vysokej vnímavosti, nedokázal vysvetliť takýmto bludom a absurditou. Práca v obchode a s ľuďmi je diametrálne odlišná od práce za strojom, ktorý za deň vydá len jeden tón a nemáte nutnosť o ňom zisťovať viac, než vám povie nadriadený. Ale ak máte fungovať v predajni, tak takáto možnosť tu neexistuje. Ak sa zameriate na zaslepený predaj typu, je to pekné, predá sa to samo a len budete čakať, kým to niekto zdvihne a donesie k vám ,aby ste mu to veľavážene nablokovali, je totálny nonsens, ste platení za to, aby ste obsluhovali, podávali informácie, zhodnotili dôležitosť predaja, nie za to, aby ste sa zavreli do predajne, tvárili sa ,že niečo tvoríte a v prípade akejkoľvek integrácie s okolím, ostali naštvaní ,že si vás niekto dovolí vyrušiť pri "práci" ,je v mojom pohľade vhodný akurát na vyhodenie a nie dlhodobý pracovný pomer.
Ste si vedomí toho, koľko máte vecí na práci, ale miesto toho, aby ste robili 10 vecí zároveň, rozdelíte si ich na malé časti, ktoré viete urobiť naraz, čím sa znižuje riziko omylnosti. Už len to, že si uvedomujete túto skutočnosť, je pre vás veľké plus, nie len pre pracovné zaradenie. Budem to spisovať postupne, nejdem robiť stĺpčeky ani číslovať dané vlastnosti. Každý deň sa stretávam s miliónmi rôznych vlastností a vnemov. Cieľom je, aby ste si ich uvedomili a prijali. Či bude pre vás nutnosť alebo cieľ sa tomu venovať, nechám už na každom z vás, aby si svoje rozhodnutie uvážil.
Do nadmerného vnímania sa dá uviesť aj to ,ak ste si vedomí opačnej osoby, ktorá sa s vami rozpráva, z môjho pohľadu je to človek, ktorý chce kyticu a netuší ako má vyzerať, aká má byť cena, aké kvety tam majú byť a v akej farbe. Tým, že sama seba si viem dokonale predstaviť v tejto situácii, viem zhodnotiť, že musím najskôr povedať informácie, na základe ktorých sa on môže rozhodnúť. Priorita je cieľ kúpy, či je to len pre radosť alebo na nejaký sviatok alebo slávnosť. Rôzne kvety sa hodia na rôzne situácie, tak ako máte veľa druhov nožíkov, kde jeden je na rybu a druhý na pečivo. Potom môžete naozaj efektívne pokračovať s otázkami, ako je dôležitá situácia a ,koľko je ochotný zaplatiť za tovar. Čo mňa dojalo, je spôsob akým ľudia na Slovensku, neškatuľkujem, ale je ich naozaj veľa, tieto veci berú buď ako samozrejmosť a tým ,že sa niektoré informácie museli naučiť, či už vplyvom pracovnej náplne, alebo omylom sa k nim dostali a zapamätali si ich, nedokážu vnímať zákazníka, ktorý tieto informácie mať nemusí, to neznamená, že sa budem na neho dívať ako na debila, že nevie čo chce, ale som tam na to, aby som zistila ,čo chce. Takže tu sa zväčša na vás pozrú ako na debila, alebo sa urazia, čo od nich vlastne chcete, že ich vyrušujete pri práci, lebo oni majú inú robotu, ako zisťovať, ktorý kvet/ tovar je pre vás vhodnejší.
Za tento smer môže politické vedenie štátu.
Inou čerešničkou na torte je zas opačná situácia, kedy zákazník vie ,čo chce, ale vy nemáte ani potuchy ,čo od vás pýta. Toto je veľmi časté, lebo dnešným zamestnancom ,nie žeby som sa im čudovala, ale ak mám zotrvať v nejakej práci, tak musím byť s ňou stotožnená, sa v pomere práca = plat, nemá motiváciu vzdelávať v neustálom zhone. Ale ak chcete zvýšiť svoj plat, čo je úmerné predavačke a predajcom, zvýšiť tržby a tým aj návštevnosť, aby ste to docielili, musíte mať k tým ľuďom vzťah a neofrflať každého ,kto odíde z predajne. Tým ,že viem o tovare ,ktorý predávam naozaj veľa, dokonca si trúfnem povedať, že viac ako kolegyňa ,čo ma donútila túto rubriku naozaj začať, ktorá má 10 ročné skúsenosti s prácou, ktorú 3 roky z toho nevykonávala, za ktoré sa nemohli zmeniť žiadne skutočnosti a organizačné postupy práce, lebo ona je ako slepá ovca ,ktorú slovenskí zamestnávatelia potrebujú, aby robila do úmoru a držala tlamu. Niet lepší zamestnanec, než ten, ktorý od nich nič nechce.
A tak som si dneska vychutnávala, to že ona nič nevedela o tovare, ktorý 10 rokov predáva a nemala poňatia o kvetoch a rastlinách ,ktoré má na predajni a mala by vedieť poradiť so starostlivosťou a ošetrovaním každej jednej, na otázku ,či sa to ešte rozrastie, alebo sa to dopestuje iným spôsobom vám povie akurát to, že to také musíš kúpiť, je ako otázka, či bola skôr sliepka alebo vajce, aj keď na túto otázku už odpoveď vedci vyriešili. Je v práci dva mesiace a mám pocit, že som zostarla aspoň o 10 rokov a rozprávala sa s malým deckom. To, že pozdravíte niekoho, kto chodí do obchodu každý deň a občas sa u vás zastaví na kvety, ale pozdraví vždy ,príde takémuto zaslepenému človeku ako totálna drzosť, ako si vás niekto cudzí dovolí vôbec osloviť a nechápavo sa na vás pozrie, či ho poznáte, že tu čumí už asi hodinu a lezie jej to na nervy ,by si človek s mierou takejto vysokej vnímavosti, nedokázal vysvetliť takýmto bludom a absurditou. Práca v obchode a s ľuďmi je diametrálne odlišná od práce za strojom, ktorý za deň vydá len jeden tón a nemáte nutnosť o ňom zisťovať viac, než vám povie nadriadený. Ale ak máte fungovať v predajni, tak takáto možnosť tu neexistuje. Ak sa zameriate na zaslepený predaj typu, je to pekné, predá sa to samo a len budete čakať, kým to niekto zdvihne a donesie k vám ,aby ste mu to veľavážene nablokovali, je totálny nonsens, ste platení za to, aby ste obsluhovali, podávali informácie, zhodnotili dôležitosť predaja, nie za to, aby ste sa zavreli do predajne, tvárili sa ,že niečo tvoríte a v prípade akejkoľvek integrácie s okolím, ostali naštvaní ,že si vás niekto dovolí vyrušiť pri "práci" ,je v mojom pohľade vhodný akurát na vyhodenie a nie dlhodobý pracovný pomer.
Nová rubrika!!
Tak sa prelomili ľady a moje Ja si povedalo, že začne fungovať z negatív ako predností. Nakoľko sa stretávame s negatívami denne ,nie len od seba samých, tak aj okolia, či rôznych iných zdrojov, chcených a nechcených.
Moje pracovné zaradenie mi dáva možnosť zvažovať rôzne iniciatívy, od nespočetne veľa subjektov ,cez rôzne štýly vedenia a riadenia spoločností, kolegov, zamestnancov a v neposlednom rade zákazníkov.
Túto rubriku budem venovať mojim poznatkom, ktoré som získala za viac ako 4 roky boja s chorobou a samou sebou. Niektoré veci sú naozaj prednosťami, len ich musíte vedieť nie len ovládať, ale aj si ich uvedomovať. Nakoľko mám dosť stabilné lieky, vďaka ktorým sa viem pozerať na svet aj z iného uhla, chcem tieto veci posunúť inam ,viem ,že na toto nemám šancu uspieť inde viac, ako na internete, pretože Slovensko, je možno prírodne bohaté, ale morálne rozbité. Nenájdete veľa zamestnávateľov, ktorí sa zaujímajú o vašu osobnosť a nie o jej rozvoj a prínos do firmy, ako to má každá druhá v popise. Za ten rok v kvetinárstve, som nechcem hlúpo povedať, ale v určitom smere naozaj osprostela. Najviac mi to dáva pocítiť osoba, ktorá po 3 rokoch prišla do roboty a ohradzuje sa tým, že túto robotu robí už 10 rokov a vy ste tam rok, nemáte najmenšie právo ju poučovať. Potom príde deň, kedy na vás bude kukať ako teľa na nové vráta, lebo nechápe odkiaľ máte informácie, ktoré by ona po toľkých rokoch mala mať a mala dávať ona vám. Táto skúsenosť ma presvedčila, aby som túto rubriku naozaj založila. Dlhšie nad tým uvažujem, ale nechcem skĺznuť do žiadného motivačného webu, ani rozpisovať o tom, ako sa máte správať v živote, v práci ani nič podobné. Hlavným cieľom bolo podeliť sa o svoje trápenie a boj, ktorý sa dá vyhrať ,aj keď niekedy je neľútostný a mnoho z nás mu podľahlo.
Touto rubrikou chcem ukázať ľuďom, ktorí nevedia ako ďalej zápasiť a ,či to má význam bojovať s týmto ochorením. Je mi jasné, že nie každý bude v stabilizovanom stave po prvých liekoch, alebo sa nevyskytne iná prekážka ,kvôli ktorej musí liečbu zmeniť, prerušiť a podobne. Chcem, aby ľudia rôzne vnímajúci a reagujúci na liečbu, vedeli, že zmena liekov a denného režimu, nie je vždy to najhoršie a snažili sa pochopiť a vyskúšať nové lieky a spôsoby, naozaj nikto z vás nemôže a ani nevie, ako a čo bude fungovať práve na vašu osobu. Nechcem ani ukazovať prstom na tých, ktorí sú na tom podstatne horšie ako ja, že to nemá význam a ak ste na tom naozaj zle, nie je cesty späť.
Takže prajem všetkým ,ktorí prídete na návštevu sem, aby ste tieto slová brali ako šancu, možnosť ,alebo ak si trúfate ako kritiku a spôsob zmeny z rutiny ,von z pelechu a otvoreniu iných šancí a ciest k lepšiemu a verím, že hodnotnejšiemu životu, aby sa aj tí, čo si povedia, že je to to posledné čo potrebujú, našli v sebe silu a v týchto riadkoch tiež.
Moje pracovné zaradenie mi dáva možnosť zvažovať rôzne iniciatívy, od nespočetne veľa subjektov ,cez rôzne štýly vedenia a riadenia spoločností, kolegov, zamestnancov a v neposlednom rade zákazníkov.
Túto rubriku budem venovať mojim poznatkom, ktoré som získala za viac ako 4 roky boja s chorobou a samou sebou. Niektoré veci sú naozaj prednosťami, len ich musíte vedieť nie len ovládať, ale aj si ich uvedomovať. Nakoľko mám dosť stabilné lieky, vďaka ktorým sa viem pozerať na svet aj z iného uhla, chcem tieto veci posunúť inam ,viem ,že na toto nemám šancu uspieť inde viac, ako na internete, pretože Slovensko, je možno prírodne bohaté, ale morálne rozbité. Nenájdete veľa zamestnávateľov, ktorí sa zaujímajú o vašu osobnosť a nie o jej rozvoj a prínos do firmy, ako to má každá druhá v popise. Za ten rok v kvetinárstve, som nechcem hlúpo povedať, ale v určitom smere naozaj osprostela. Najviac mi to dáva pocítiť osoba, ktorá po 3 rokoch prišla do roboty a ohradzuje sa tým, že túto robotu robí už 10 rokov a vy ste tam rok, nemáte najmenšie právo ju poučovať. Potom príde deň, kedy na vás bude kukať ako teľa na nové vráta, lebo nechápe odkiaľ máte informácie, ktoré by ona po toľkých rokoch mala mať a mala dávať ona vám. Táto skúsenosť ma presvedčila, aby som túto rubriku naozaj založila. Dlhšie nad tým uvažujem, ale nechcem skĺznuť do žiadného motivačného webu, ani rozpisovať o tom, ako sa máte správať v živote, v práci ani nič podobné. Hlavným cieľom bolo podeliť sa o svoje trápenie a boj, ktorý sa dá vyhrať ,aj keď niekedy je neľútostný a mnoho z nás mu podľahlo.
Touto rubrikou chcem ukázať ľuďom, ktorí nevedia ako ďalej zápasiť a ,či to má význam bojovať s týmto ochorením. Je mi jasné, že nie každý bude v stabilizovanom stave po prvých liekoch, alebo sa nevyskytne iná prekážka ,kvôli ktorej musí liečbu zmeniť, prerušiť a podobne. Chcem, aby ľudia rôzne vnímajúci a reagujúci na liečbu, vedeli, že zmena liekov a denného režimu, nie je vždy to najhoršie a snažili sa pochopiť a vyskúšať nové lieky a spôsoby, naozaj nikto z vás nemôže a ani nevie, ako a čo bude fungovať práve na vašu osobu. Nechcem ani ukazovať prstom na tých, ktorí sú na tom podstatne horšie ako ja, že to nemá význam a ak ste na tom naozaj zle, nie je cesty späť.
Takže prajem všetkým ,ktorí prídete na návštevu sem, aby ste tieto slová brali ako šancu, možnosť ,alebo ak si trúfate ako kritiku a spôsob zmeny z rutiny ,von z pelechu a otvoreniu iných šancí a ciest k lepšiemu a verím, že hodnotnejšiemu životu, aby sa aj tí, čo si povedia, že je to to posledné čo potrebujú, našli v sebe silu a v týchto riadkoch tiež.
10.1. 2019
Začiatok roka je vcelku zaujímavý. Je 10. januára a pred pár dňami som sa dozvedela, že nám zomrela ďalšia teta ,tiež z otcovej strany ako aj minulý rok. Akurát s ňou sme nemali žiaden vzťah, dokonca by som povedala, že až nenávisť, nakoľko každého len využívala, denne bývala opitá a nikdy nič neplatila. Až nejak pred dôchodkom bola na brigáde v Čechách, ale ani boh nevie ,či tam niečo robila okrem toho, že vkuse pila.
Nechcem nikoho obviňovať ,ani nejak nadávať, len uzrejmujem, že smrť tejto osoby sa mňa nijak nedotkla, za to nemôžem povedať ,že môjho otca nie. Každý mu na pohrebe rozprával ,že už je sám, že všetci súrodenci už sú po smrti a on to nezvládol a vynadal mame, až po pár hodinách sa doma ukľudnil a ospravedlnil sa. Čo na posledné roky beriem ako naozaj veľké gesto. Na jediné čo sa zmohol, bolo povedať ,že do roka pôjde aj on. Až mi stuhla krv ,keď mi to mama povedala.
Chápem ho ,že to nemá ľahké a má zdravotné problémy ,o ktorých ja samozrejme neviem. Mama tiež veľa nie, ale aspoň ona si zobral za poučenie a prestala prijímať toľko alkoholu ako predtým. Môžu za to výsledky so zvýšeným cukrom a zníženou funkciou pečene. Tak som rada, že sa z toho pomaly dostáva, nie je to nejak v kritických hodnotách, ale tato to zďaleka neberie tak vážne.
Dôvod tohto článku je hlavne ten, že by ma nepoznačila táto skutočnosť ,ale môj sen, ktorý ma síce nezobudil, ale mám pocit, že som nespala a bolí ma totálne hlava. Je naozaj nepríjemné ,keď sa vám sníva o niekoho smrti a to aj o tom koho nepoznáte, aspoň pre mňa určite. Mne sa ale snívalo, že mal zomrieť on a bola tam aj teta, ktorá zomrela pred rokom, mali zomrieť v rovnakom čase, my sme práve boli v jej dome, a mali sme ísť na jej pohreb ,ale vtedy ostalo ticho a zrazu tato zomrel ,prestal sa hýbať a nikto nevedel ,čo sa stalo. Tak sme ho dali do postele a počkali kým sa preberie. Po celkom dlhej chvíli sme ho nechali v tej zime ,ako keby sme ho chceli konzervovať voči rozkladu, sila, že tetine telo bolo vedľa v izbe, kde bola kedysi maštaľ. Dali sme ich do jednej izby a išli preč, Z tohoto je jasné, že jej pohreb to nebol, ale koho potom? po nie dlhej chvíľke za nami prišiel sused, že čo nečakáme na neho, veď už ide za nami. My sme sa otočili akoby sa nič nedialo a šli sme pre neho. Akoby ožil len kvôli tomu pohrebu a to isté sa stalo neskôr s tetou, akoby nemali zomrieť a zomreli. Po ani nie hodinke sa prebrali a znovu ich nebolo.
Úprimne môžem povedať, že to bol jeden z tých najnepríjemnejších snov za poslednú dobu. Vonkoncom to neberiem ako zvesť, keď sa vám sníva o smrti ,tak dotyčný bude dlho žiť. Nie som zrovna poverčivá, skôr beriem vykladanie snov ako zábavu.
Na tento sen sa onedlho napojil ďalší. Tento raz išlo o to, že tato bol bubeník v nejakej kapele (narážka na jeho firmu ,z ktorej ho vyhodili), odkiaľ ho chceli vyhodiť tesne pred dôležitým koncertom, na plagáte mali byť piati a boli tam štyria. Chcela som ten plagát urobiť pre nich ja, ale nakoniec som bola rada, že som ho neurobila. Tak sme tam mali ísť a predtým ako sme dorazili na koncert ,autobusár vyvalil dva smetné koše a museli sme čakať. Nakoniec sme šli peši.
Potom si už pamätám len útržkovito, že som zbierala lístky od autobusu a bola v hale ,kde mala kapela veci a cestou na wc som našla hromadu lístkov a podpísaných pohárikov s menami členov kapely. Z wécka som si zobrala tú hŕbu lístkov a rátala som ,koľko ich asi vyšla cesta sem. Jeden mal asi 300 dokladov a iný dva. Rozbehla som sa preč, kde som stretla môjho priateľa a hovorím mu, že to nemá význam a on sa predsa rozbehol za kapelou ,z nejakého dôvodu tam bola úplne iná kapela ,niečo ako Guns ´N´Roses a nastupovali do lietadla. Aj sa mu ich podarilo stretnúť. ďalej nejdem písať, lebo obsah by nebol pre všetky vekové kategórie vhodný. Áno boli tam aj hnusné pohľady a aj trocha perverzity ,ktorá mi dosť znepríjemnila spánok.
Nakoniec som deň prežila v pohode, boli sme u lekára a dohodli sa na tom, že pôjdeme na koncert dvoch mojich veľmi obľúbených kapiel, ktoré na Slovensko ešte nezablúdili. Jedna mala na mále, ale nakoniec zrušila koncert vraj z interných dôvodov kapely. Tak uvidíme, či táto radosť nie je predčasná.
Sumár za rok 2018
V tomto roku to bolo skutočne plné zmien. Nie preto ,že sme sa 3x sťahovali ,ale začiatok roka bol dosť smutný, keď nám zomrela teta. Celý rok to nejak poznačilo a hlavne rodičov. Dodnes vidieť, že sa to nevstrebalo a v duchu na to myslia.
Po pár mesiacoch sme sa rozhodli ,že ideme na dovolenku do Japonska, čo bol asi najkrajší zážitok v tom roku, nič sme nemali, ale začali sme šetriť každý cent a dopriali si prekrásny a pokojný týždeň v najvľúdnejšej krajine sveta. Prístup ľudí ma tam natoľko dostal, že ešte pol roka po návrate, sa neviem aklimatizovať na týchto neprajných a odporných ľudí tu na Slovensku.
Tiež som dostala ranu pod pás, keď naši ignorovali, či po zemetraseniach žijeme a fotky z dovolenky len ofrflali.
Mesiac na to sme začali uvažovať, či zoberieme auto od jeho otca. Je to síce 20 ročné auto ,ale so športovou výbavou a zachovalé, všetky opravy nám robí on a je plne funkčné. Ani jeden nie sme zbehnutý vodič, ale učíme sa a jemu to ide už naozaj dobre, nakoľko ja zabúdam na niektoré veci, ako zapnúť svetlá, občas si zo strachu menej pridám plyn a zdochne mi to v križovatke ,ale inak to nie je najhoršie.
Kúpila som si pred vianocami kurz kreslenia, keďže mi drahý minulý rok kúpil tablet na kreslenie ,tak svojpomocne mi to veľmi nejde, tak som sa rozhodla pre online kurz, ktorý mi naozaj pomáha v tých základných veciach, ktoré nemám zvládnuté lebo som to neštudovala a mám medzery v základných postupoch.
Treba spomenúť aj to, že už máme doma plnú výbavu všetkého možného, od perín po kuchynské riady.... čo je ešte super ,že 1.2. 2019 sa znovu sťahujeme, ale budeme mať balkón a to ma nesmierne teší! Už nám chýba len kávovar, ktorý zvažujeme do toho ďalšieho bytu kúpiť a sme naozaj vybavený všetkým. Padol aj návrh presťahovať sa do Čech, Fínska či Japonska, ale asi ostaneme niekde tu a ja ak nebudem v kvetinárstve, tak určite pôjdem robiť do papierníctva alebo kreatívnych potrieb pre umelecké školy, už som zvažovala aj opäť podnikať, ale bojím sa ,že to nezvládnem, možno len kvôli poslednej zlej skúsenosti. Ktovie, časom sa uvidí a možno si tie potreby ,alebo nejakú tlačiarenské služby časom otvorím.
Po pár mesiacoch sme sa rozhodli ,že ideme na dovolenku do Japonska, čo bol asi najkrajší zážitok v tom roku, nič sme nemali, ale začali sme šetriť každý cent a dopriali si prekrásny a pokojný týždeň v najvľúdnejšej krajine sveta. Prístup ľudí ma tam natoľko dostal, že ešte pol roka po návrate, sa neviem aklimatizovať na týchto neprajných a odporných ľudí tu na Slovensku.
Tiež som dostala ranu pod pás, keď naši ignorovali, či po zemetraseniach žijeme a fotky z dovolenky len ofrflali.
Mesiac na to sme začali uvažovať, či zoberieme auto od jeho otca. Je to síce 20 ročné auto ,ale so športovou výbavou a zachovalé, všetky opravy nám robí on a je plne funkčné. Ani jeden nie sme zbehnutý vodič, ale učíme sa a jemu to ide už naozaj dobre, nakoľko ja zabúdam na niektoré veci, ako zapnúť svetlá, občas si zo strachu menej pridám plyn a zdochne mi to v križovatke ,ale inak to nie je najhoršie.
Kúpila som si pred vianocami kurz kreslenia, keďže mi drahý minulý rok kúpil tablet na kreslenie ,tak svojpomocne mi to veľmi nejde, tak som sa rozhodla pre online kurz, ktorý mi naozaj pomáha v tých základných veciach, ktoré nemám zvládnuté lebo som to neštudovala a mám medzery v základných postupoch.
Treba spomenúť aj to, že už máme doma plnú výbavu všetkého možného, od perín po kuchynské riady.... čo je ešte super ,že 1.2. 2019 sa znovu sťahujeme, ale budeme mať balkón a to ma nesmierne teší! Už nám chýba len kávovar, ktorý zvažujeme do toho ďalšieho bytu kúpiť a sme naozaj vybavený všetkým. Padol aj návrh presťahovať sa do Čech, Fínska či Japonska, ale asi ostaneme niekde tu a ja ak nebudem v kvetinárstve, tak určite pôjdem robiť do papierníctva alebo kreatívnych potrieb pre umelecké školy, už som zvažovala aj opäť podnikať, ale bojím sa ,že to nezvládnem, možno len kvôli poslednej zlej skúsenosti. Ktovie, časom sa uvidí a možno si tie potreby ,alebo nejakú tlačiarenské služby časom otvorím.
Sumár za rok 2017
Tento rok bol skutočne zaujímavý svojou pestrosťou skúseností. Nehovoriac o tom, ako som sa chabo snažila podnikať, spamätanie sa a znovu návrat do bežnej práce. V tom roku som zmenila 2x robotu, najskôr ako predavačka s oblečením pre pánov a neskôr ako kvetinárka, kde som už vyše roka. V tejto práci som sa naučila tiež mnoho, dokonca uvažujem nad malou brožúrkou ,ktorú by som vydala ,len nemám veci, ktoré potrebujem na prevedenie týchto nápadov, aj keď padol nápad, aby som sa popýtala na vypožičanie z bývalej práce, prípadne by to ostalo aj ako interný materiál.
Čo sa týka kvetinárstva, tu som sa naozaj našla, človek sa vyhrá s aranžmánmi a vkuse tvorí niečo nové. Je to naozaj namáhavá práca, ale pre môj stav veľmi prospešná. Napriek zmenám vo firme, síce mám novú kolegyňu, čo prišla z materskej a nie sme si veľmi sympatické a nevychádzame spolu najlepšie, alebo je to len z mojej strany pocit útoku na moju osobu. Neviem si to vyhodnotiť, ale nesedí mi vo viacerých veciach a vôbec nie, že keď ona nemôže do práce ,alebo je nejaký problém, tak si to odskáčeme my s kolegyňou a ona je v pohode. Môžeme dúfať v nápravu a zmenu.
Ďalším zaujímavým je presťahovanie sa. Vtedy sme sa konečne odsťahovali s priateľom preč. Bolo to hektické a smutné zo strany mojich rodičov. Ale už sa to ukľudnilo a sú radi keď prídeme na návštevu.
Čo sa týka kvetinárstva, tu som sa naozaj našla, človek sa vyhrá s aranžmánmi a vkuse tvorí niečo nové. Je to naozaj namáhavá práca, ale pre môj stav veľmi prospešná. Napriek zmenám vo firme, síce mám novú kolegyňu, čo prišla z materskej a nie sme si veľmi sympatické a nevychádzame spolu najlepšie, alebo je to len z mojej strany pocit útoku na moju osobu. Neviem si to vyhodnotiť, ale nesedí mi vo viacerých veciach a vôbec nie, že keď ona nemôže do práce ,alebo je nejaký problém, tak si to odskáčeme my s kolegyňou a ona je v pohode. Môžeme dúfať v nápravu a zmenu.
Ďalším zaujímavým je presťahovanie sa. Vtedy sme sa konečne odsťahovali s priateľom preč. Bolo to hektické a smutné zo strany mojich rodičov. Ale už sa to ukľudnilo a sú radi keď prídeme na návštevu.
Sumár starých rokov
Tak som sa rozhodla, že začnem troška spomínať na to, ako som sa dostala tam kde som a ,čo všetko sa zmenilo a dosiahlo za tých 25 rokov.
Ak to vezmem postupne, tak základná škola bola pre mňa voči socializácií dosť mizerná, nemala som veľa kamarátov a tých zopár sa potom tiež vytratilo. Asi to je tak dobre, nestáli mi za to ,aby som počúvala kto nemá peniaze a aký je hlúpy a pod. Všetko som brala len ako šum, nebolo mi príjemné chodiť tam, keď viete, že budete celý deň len čušať a dávať pozor na hodinách, ale mne to vyhovovalo. Celkovo som na základnej škole bola zameraná na učenie, výsledky som mala vždy 1-2 a neskôr som si bola za to vďačná. Dokážem teraz písať naozaj zdvorilo a diplomaticky ,ak je to za potreby, taktiež mám dosť dobrý rozhľad vo viacerých smeroch, čo je dnes na nezaplatenie. Mám si byť za čo vďačná a aj tie osamelé dni boli na niečo dobré.
Stredná škola nepriniesla o nič lepšie presadenie v kolektíve, keď každý chodí piť a fajčiť ... občas som sa s nimi bola vyvenčiť na von, ale to bolo len pár krát a našlo sa tam pár ľudí, čo stáli za to ,aj keď sa aktuálne nestretávam ani nekontaktujem s nikým. Spoznala som počas nej svojich teraz najlepších známych ,ktorým môžem naozaj veriť. Neraz som zavesila niekomu svoje stavy na nos a doteraz môžem tým ľuďom pozrieť do očí a tešiť sa s nimi. Priniesla mi aj nepríjemnú skúsenosť s láskou ,ale inak človek nevytriezvie. Taktiež toto ochorenie. Dnes som celkom pod kontrolou, viem si ataky postupne uvoľniť a ukľudniť sa, čo je naozaj dôležité.
Aby som nehovorila, že som neviniatko, tiež som sa počas školy pár krát opila a odvtedy viem, že mi táto zábavka nestojí za nič. Je to len zbytočne minutý peniaz a zničené zdravie. Samozrejme, nehovoriac o kombinácií s liekmi ,ktoré užívam.
Som 4. rok po škole a nemôžem povedať, žeby som sa nikam neposunula, ani nič nedokázala. Dokonca si môžem gratulovať, ako som zvládla fungovanie v práci, ktorých som vystriedala už 10 a nabrala tiež nespočet skúseností a rozhľadenosti. Silu na ohodnotenie svojej práce a postupne sa tratí aj moje podceňovanie sa, za ktoré vďačím mojej polovičke, inak by som s tým nikdy neprestala.
Nebudem teraz búchať všetky roky osobitne. ale túto rubriku som vytvorila preto, aby som videla, aký posun sa odohralo počas rokov. Tiež si to môžete sami vyhodnotiť, či aj vám by sa niektoré nevyplatilo a nemali by ste riešiť veci trochu inak.
Ak to vezmem postupne, tak základná škola bola pre mňa voči socializácií dosť mizerná, nemala som veľa kamarátov a tých zopár sa potom tiež vytratilo. Asi to je tak dobre, nestáli mi za to ,aby som počúvala kto nemá peniaze a aký je hlúpy a pod. Všetko som brala len ako šum, nebolo mi príjemné chodiť tam, keď viete, že budete celý deň len čušať a dávať pozor na hodinách, ale mne to vyhovovalo. Celkovo som na základnej škole bola zameraná na učenie, výsledky som mala vždy 1-2 a neskôr som si bola za to vďačná. Dokážem teraz písať naozaj zdvorilo a diplomaticky ,ak je to za potreby, taktiež mám dosť dobrý rozhľad vo viacerých smeroch, čo je dnes na nezaplatenie. Mám si byť za čo vďačná a aj tie osamelé dni boli na niečo dobré.
Stredná škola nepriniesla o nič lepšie presadenie v kolektíve, keď každý chodí piť a fajčiť ... občas som sa s nimi bola vyvenčiť na von, ale to bolo len pár krát a našlo sa tam pár ľudí, čo stáli za to ,aj keď sa aktuálne nestretávam ani nekontaktujem s nikým. Spoznala som počas nej svojich teraz najlepších známych ,ktorým môžem naozaj veriť. Neraz som zavesila niekomu svoje stavy na nos a doteraz môžem tým ľuďom pozrieť do očí a tešiť sa s nimi. Priniesla mi aj nepríjemnú skúsenosť s láskou ,ale inak človek nevytriezvie. Taktiež toto ochorenie. Dnes som celkom pod kontrolou, viem si ataky postupne uvoľniť a ukľudniť sa, čo je naozaj dôležité.
Aby som nehovorila, že som neviniatko, tiež som sa počas školy pár krát opila a odvtedy viem, že mi táto zábavka nestojí za nič. Je to len zbytočne minutý peniaz a zničené zdravie. Samozrejme, nehovoriac o kombinácií s liekmi ,ktoré užívam.
Som 4. rok po škole a nemôžem povedať, žeby som sa nikam neposunula, ani nič nedokázala. Dokonca si môžem gratulovať, ako som zvládla fungovanie v práci, ktorých som vystriedala už 10 a nabrala tiež nespočet skúseností a rozhľadenosti. Silu na ohodnotenie svojej práce a postupne sa tratí aj moje podceňovanie sa, za ktoré vďačím mojej polovičke, inak by som s tým nikdy neprestala.
Nebudem teraz búchať všetky roky osobitne. ale túto rubriku som vytvorila preto, aby som videla, aký posun sa odohralo počas rokov. Tiež si to môžete sami vyhodnotiť, či aj vám by sa niektoré nevyplatilo a nemali by ste riešiť veci trochu inak.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)