Nečudujem sa, ak si polovica z vás už len pri prečítaní nadpisu mávne rukou, čo za debilinu som napísala. Žiaľ, ak chcete fungovať s touto kamarátkou po boku, musíte si uvedomiť jej prítomnosť, nálady, zmeny a prekážky. Nik nie je väčšou zábranou než ste sami sebe. Nik vás nepozná lepšie a náš mozog je nastavený, aby chránil telo i myseľ. Je to proces, ktorý v určitých situáciách sami neovplyvníte. Spôsobuje to rázne odmietanie, automatická odpoveď, gesto, rôzne vnemy, ktoré nám bránia urobiť pre niekoho bežnú vec. Veľa krát to bolo pre mňa aj zdvinutie sa z postele, mohla som spať 8-12 hodín a stále som bola unavená. Keď som zúfalo chodila ako bez duše, odpadávala v škole, vonku aj po ceste domov, vtedy si poviete, že asi chytáte nejakú neurotickú chorobu, málo kedy som si trúfla povedať, že to je psychika. Teraz je to všade, každý druhý má depresiu, zabíja sa alebo je sociopat a maniak. Neverila som, že to dokáže psychika až do takej miery, aby som odpadávala a mala mdloby. Prioritou boli fyzické stavy, tam smerovali aj moje vyšetrenia, ortopédia, kardiológia, neurológia, gynekológia a všade boli výsledky vraj nadmieru dobré. Tak som si odpadávala aj ďalej, kým som si nepovedala, že asi to je len psychika a trúfla som zo seba takpovediac urobiť blázna a ísť k psychologičke a psychiatričke. Prečo blázna, lebo na Slovensku ak chodíte ku psychiatrovi, ste labilní, šialení a nesvojprávny aj napriek širokému záberu týchto metód a druhov liekov. Hneď si každý predstaví zvieraciu kazajku a hádzanie sa do molytanových stien.
Občas si poviem, že taký týžden terapie by mohol byť fajn, ale vzápätí ma to prejde a poviem si, že som na tom tak zle neni. Tak som začala svoju chorobu brať ako blíženca, ktorého sa nezbavím. Občas som v ruinách myšlienok a chuti plakať, ale vnímanie a hodnotenie vecí, situácii a okolia sa mi neporušilo a dokonca by som povedala, že sa upevnilo. Opäť mám svoje zásady, pravidlá a plány. V dňoch záchvatu smútku sa im veľmi nevenujem, za to potom nad tým rozmýšľam a uvedomujem si v čom som iná, lepšia. Bežný zdravý človek má málo zábran, čo ho odradia od nebezpečného konania. Veľa ľudí zvyčajne niektoré veci nerobia kvôli zlej skúsenosti a vtedy sa im buduje obranný mechanizmus. Je nútený rozmýšľať a hľadať iné východiska.
Ja som od mala veľmi obozretná, všetko musím vedieť čo najlepšie, aby som to mohla niekam predať, posunúť. Naučilo ma to, že všetky šance sú vhodné ak ich správne uchopíte. Dá sa tejto vlastnosti časom naučiť, chce to len pevnú vôľu. U mňa funguje pravidlo:
✓ viem prečo tam som, viem čo chcem a uvedomím si, že to inak nejde
Ak si na veci ako koľko mať peňazí, koľko a ako ich zarábať a máte mantinely, pod ktoré nepodleziete, ste na dobrej ceste.
Hlavne sa nespoliehajte na nikoho. Aj keď je to rodina, kamoš od detstva, vždy veci riešte tak, aby sa pri zlyhaní našli zadné dvierka. Ušetríte si nervy aj straty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára