Výhody depresie

 Som po veľmi ťažkej etape depresie. Bola som v liečebni, kde mi to veľa nedalo, ale aspoň mám zopár nových ľudí, ktorí chápu ako sa cítim a nevyčítajú mi moje správanie. Uvedomila som si tam určité hodnoty, ktoré mám a verím, že ľudia trpiaci depresiou sa mnohému z toho, čo teraz budem písať sami naučili alebo si to len začnú uvedomovať. 

Urobte zo svojej "negatívnej" choroby pozitívnu. Áno, je to hlúposť, lebo keď ste na dnes, tak vám nepomáhajú žiadne motivačné žvásty. Nie, nejde mi o žiadne trápne citáty, ani hranie na city. 

Uvedomte si, čo všetko ste zvládli napriek tejto chorobe - žijete! Lepšie, horšie, stále bojujete. Možno vám práve zmenili lieky a ste úplne v riti sami zo seba. Ja mám aktuálne zmenené lieky a posledný týždeň som taká čulá, žeby som napísala aj 300 stranový román. Ale k tým pozitívam. 

Ani si neuvedomujete ako z vás depresia robí lepších ľudí. 

Ľudia s depresiou sú:

• vnímavejší
• tolerantnejší
• uvedomelejší
• zodpovednejší
• empatickejší
• ľudskejší 

a mnoho ďalšieho. Vnímate ďaleko viacej vecí do hĺbky, ako by ste si možno chceli priznať. Skúste sa zamyslieť nad tým ako beriete ľudí okolo seba, či ste láskavejší a ústretovejší? Učíte sa tešiť z maličkostí, ktoré mnohí prehliadajú a berú ako samozrejmosť. Svojím spôsobom ste vlastne šťastenjší, lebo vám stačí len málo a uvedomíte si, že ste za to vlastne vďační. 

Aby som nezveličovala, tak som naštvaná, lebo som vďaka liekom pribrala 15 kíl. Ale ako mi ich vysadila, ide to dolu. Veľmi pomaly, ale aj z toho sa viem potešiť. Nepamätám si, kedy naposledy mi bolo tak super ako mi je teraz. A to mám len tri lieky. Dva z toho som kedysi už brala a ten tretí je asi vykúpením. Neberiem ani Lexaurin na ukľudnenie. Aj by som vám napísala, čo je ten liek zač, ale sama to neviem ani poriadne prečítať, tak radšej nech nenapíšem debilinu. 

Ešte pred nástupom do liečebne som si kúpila kurz, možno som to spomínala neviem, ktorý som mala problém dokončiť a skôr som ho len prechádzala a snažila si uvedomiť, čo odo mňa chcú. Po návrate z liečebne som mala 5 minúť šťastia, že som konečne doma a vonku na svetle. Do určitej miery bolo v liečebni super, kým si nezačnete zvykať a potom sa bojíte ísť von za bránu, lebo už predtým ste nezvládali svet vonku. Tak som si počas svojej slabej chvíľky kúpila ďalší kurz. O týždeň na tom som začala upadať znova do depresie a chcela som kurzy predať. Teraz ako mi zabrali lieky, som si uvedomila v čom je moja sila a možnosti. Vnímať niektoré veci inak nie je zlé. Je to veľké pozitívum a jedinečnosť, ktorú vám nik nevezme. Čerpajte z toho v čom ste iní a uvedomte si hodnoty, ktoré vám dávajú zmysel a možno chuť žiť. Ja som po zmene liečby skoro dokončila oba kurzy, chýba mi už málo a teším sa z toho. Neviem, či som spomínala aj svoju slabosť strhnúť volat za jazdy. Teraz mám v pláne si kúpiť auto a začať jazdiť, sama tomu nechápem a neverím, kde sa to vo mne berie. 

Nezúfajte, ak lieky nezaberajú, vymenia vám ich, ale je toľko možností, ktoré musíte vyskúšať a jedine ich prežiť. Ja sa liečim vyše 10 rokov a vnímam svoje slabé chvíle, býva to veľmi zlé, naozaj mnoho krát som si povedala, že asi by som tu nemala byť. Ale som tu a mám zas chuť žiť. Tak držím palce!

Sumár za rok 2023

 Tento rok bol pre mňa veľmi ťažký a tak skoro naň nezabudnem. Doteraz cítim, že som sa z viacerých vecí nespamätala a vôbec nie som odhodlaná niečo ísť so sebou robiť. Nemám energiu na nič a najradšej by som prespala celý život. Nič sa mi nedarí a s ničím nie som spokojná. 

Začiatok roka bol pekný, riešili sme svadbu, ale potom ako mi zomrel otec som ostala vykoľajená a stále to mám pred očami. Je to už dosť mesiacov, ale vôbec som sa cez to nepreniesla. Len to vo mne posilnilo pocit, že nič nemá význam a všetko speje aj tak len jedným smerom. 

Neskoršie problémy s predajom pozemku ukázali, že spolu zvládneme naozaj veľa a nakoniec sme sa dopracovali k predaju. Kupec bol totálny idiot, ale asi nás to niečo malo naučiť. Ako vytrvať spolu v rozhodnutí a dotiahnúť veci dokonca. Celý tento proces sa tiahol vyše pol roka. 

Zjavne toho bolo na mňa veľa a pokúsila som sa ešte raz obvolať liečebne a skúsiť ešte to. Nakoniec sa mi v septembri podarilo do jednej dostať, ale žiaľ bez výrazného efektu. Je december a mám pocit, že sa nič nezmenilo a ja nevládzem robiť nič. Všetko mi visí na vlásku a nie som schopná veci dotiahnúť dokonca. Všetko možné som pozačínala, mám veľa kurzov pokúpených, ale ani jeden som ešte nedokončila. Teraz pred koncom roka som začala zvažovať opäť podnikanie a kúpila si ďalší kurz, ktorý som kvôli liečebni prerušila a už sa k nemu nevrátila. Cítim, že sa nič nezmenilo, asi som očakávala moc veľký zázrak z liečebne a aktuálne už nemám ani energiu pokračovať v psychoterapiách, ktoré ma viac vyčerpávajú ako mi dávajú. 

Od septembra som vlastne aj na úrade práce, ešte do februára mám podporu a potom netuším čo spravím. Hľadám si prácu aj v zahraničí, ale sú tam jednoznačne lepší grafici ako som ja, čo sa ani nečudujem, takže aj to ma odrádza od pokračovania v tom. 

Veľmi krátky súpis tohoto roka, žiaľ nemám sa čím chváliť.

Psychiatrická liečebňa ako posledná šanca

 Tento rok je pre mňa skutočne ťažký a mrzí ma trocha, že som ho viacej nerozpísala a píšem prvú vec až teraz na jeho konci. Rok začal svojím spôsobom úžasne a všetko nasvedčovalo v radostný a úspešný rok. Bohužiaľ sa hneď na jar zmenil v jeden z tých, vzhľadom na moju depresiu, asi najhorších aký som mala. 

    Začiatkom roka sme začali vybavovať a zháňať veci na svadbu, čo je skutočne radostná vec. Vo všetkom sme sa dopĺňali a svadbu sme mali naplánovanú behom mesiaca. Neskôr sa už len doladili pozvánky, zasadací poriadok a počet hostí, ktorý sme mali vcelku malý. Nechceli sme veľkú svadbu, chceli sme len toľko ľudí, koľko sami zvládneme za večer obehať a s každým sa zabaviť. Rovnako sme chceli netradičnú svadbu, takžde sme si pozvali rockovú kapelu, ktorá nám zahrala piesne na želanie, vytvorili sme si aj vlastný playlist, ktorý hral mimo kapelu a všetko boli rockové a metalové pecky, ktoré každý hosť poznal. Bol to jeden úžasný večer v metalovom štýle a verím, že každému zarezonoval a dlho na našu svadbu nezabudnú. Rovnako som si dovolila na svadbe osláviť svoje 30. narodeniny, ktoré započali krájaním torty o polnoci, kde mi kapela dopriala ešte tri skladby na želanie. Hostia boli skvelí, jedlo bezchybné a atmosféra jedinečná. 

    Žiaľ mi na svadbu neprišla moja rodina. Mesiac pred svadbou mi zomrel ocino, čo ma dosť vzalo. Môj brat si to nemyslí a krásne sme sa pohádali dokonca aj den pred svadbou, kedy som mu vyslovene napísala, že ho tam nechcem mať. Pôvodne som chcela, aby prišli aspoň na obrad, ale keď mi to začal vyčítať a tvrdiť, že oni, narozdiel odo mňa, smútia a je mojou psou povinnosťou svadbu o rok presunúť, tak som sa naštvala a zakázala som mu na svadbu prísť. Táto situácia ma vôbec neprekvapila, skôr ma dojalo, že si ani trochu nevošiel do svedomia a nesnažil sa ma pochopiť. Bolo to od neho hnusné, ale pre neho typické správanie. Samozrejme som zvažovala, či to neposunúť, ale mali sme všetko naplánované, rozhodne som nechcela všetko posúvať. On ani netuší, čo všetko treba vybaviť pred tým celým dňom a povedala som si, že oco by to aj tak nechcel, aby som to presunula. Tak som sa na neho vykašlala a nechala ho topiť sa vo svojom bordeli, že ani vlastnej sestre nepríde na svadbu. Mrzelo ho to asi mesiac, nakoľko sme museli riešiť pozostalosť a musela som sa s ním stretnúť. Doteraz som mu neodpustila a nikdy ani neodpustím. Nebyť mamy, tak sa s ním prestanem aj kontaktovať a vykašlem sa na neho. To bola jedna krásna časť roka, ktorú si rozhodne budem ešte dlho pamätať a veľa krát ju oplačem. 

    Ďalšou perličkou bol predaj pozemku, kde si kupujúci absolútne neuvedomoval, čo kupuje a napriek našim informáciám a rozhovorom trval na kúpe, čo si ani nie po týždni rozmyslel. Ale my nie sme eshop a nemáme zo zákona vrátnu lehotu. Takže sa začali naťahovačky s totálnym idiotom, ktorý je rozmaznaný a myslí si, že všetko vždy pôjde len podľa neho. Tvralo 4 mesiace, vlastne dodnes to nie je ešte vyriešené, ale už je to aspoň na dobrej ceste. To nám zničilo nervy na totálku. Obaja sme skončili psychicky vyčerpaní a zúfalí. Mňa to odrovnalo v práci a bola som rada, že v nej končím. Síce mi je smutno za prácou, ktorá nebola najhoršia, aj keď nie vždy podľa mojich predstáv. Vďaka nej som mala aspoň ako tak režim a musela sa donútiť do niektorých úkonov. Pravda je, že som posledné letné dni prespala a odignorovala všetko, čo bolo možné. Doktorka mi zmenila lieky a povedala mi, že v mojom rozpoložení mi určite nedvihne dávku, aby som si niečo nespravila. Terapeutke som tiež povedala, že mám na hrane a odporučila mi liečenie na psychiatrickej liečebni. Tak som sa začiatkom roka snažila tam dovolať, ale vzali ma až v septembri. Odsedela som si tam 7 týždňov. Prvý týždeň zavretá za mrežami a len so základnými potrebami, čo bolo pre mňa des, že som nemohla ani manželovi písať a volať s ním kedy sa dalo. Byť pri takých skutočne ťažkých stavoch neprospeje asi nikomu. Rozhodne nie človeku, ktorý sa chce zabiť. Na moje šťastie mi zabrali lieky a na tretí deň som sa cítila oveľa pokojnejšie. Neskôr mi doniesol manžel knihy, tak aspoň som to prečkala s hlavou mimo realitu. Druhý týždeň bol už jasnejší. Konečne som bola presunutá do otvoreného oddelenia a medzi ľudí, ktorí sa o seba vedeli postarať. Veľmi mi to pomohlo, lebo som videla, že sa mám s kým porozprávať a veľa krát sme sa aj riadne zabavili. Chodili sme hrávať bedminton, pinpong, volejbal... Skutočne som si tam našla viacero super ľudí a s niektorými som aj ostala v kontakte. Zaradili ma do skupinovej terapie, kde som dúfala v nejaký posun, terapia trvala 6 týždňov a ja som sa vrátila domov v tom istom stave ako som odišla. Silou mocou som chcela individuálne terapie, ale nedostala som sa k nim. Dosť ma to štve a som naštvaná, že mi ich primár odmietol. Dala som tomu týždeň dva na terapiách, aby som si povedala, že som to skúsila. Prežila som celých 6 týždňov len vďaka ľuďom, ktorí boli na ubytovni. Veľa som sa rozprávala a zisťovala veci, čo by mi mohli pomôcť, prípadne ma nakopnúť. Jediné, čo mi ako tak pomohlo bolo zistenie, že v tom nie som sama a donnútilo ma to premýšľať nad sebou ako skutočne chorou, nie je to len výplod mojej fantázie, ale je to skutočne choroba a treba ju riešiť. Popravde som si povedala, že toto je posledná vec, ktorú vyskúšam. Ak toto nezaberie, tak sa na to vykašlem a prestanem s terapiami. Lieky budem užívať, lebo by som nebola schopná ani vyjsť do obchodu. Ale nebudem to už žiadno siliť. Dala som do toho za tých 10 rokov naozaj veľa a keď mi už nepomohla ani liečebňa, kde mám byť denne so psychológom, tak pochybujem, že ešte nájdem niečo čo mi pomôže. Stále visí otáznik, či sa nepresťahujeme do zahraničia. Možno tam by som ešte bola ochotná podstúpiť terapiu. Tu cítim, že mi už nemajú čo dať. 

Moja situácia sa tam vôbec nevyriešila a moje stavy sa mi stále vracajú. Je príšerné vnímať okolie a rozprávať sa s človekom, akoby sa nič nestalo, keď vás prenásleduje pocit, že vidíte dotyčného mŕtveho. Denne rozmýšľam nad smrťou a je jedno čiou. Je to príšerný pocit a neviem sa z neho vyhrabať. Príde mi to ako obranný mechanizmus, aby som vždy bola pripravená na najhoršie a nezasiahlo ma to. Vyskúšala som si to pri otcovej smrti, kedy som bola na tom tak, že som nedokázala vyroniť ani slzu. Rozplakala som sa až na pohrebe, kedy som si uvedomila, že je to skutočnosť a nevedela som sa z toho spamätať. Doteraz tomu stále neverím a mám v sebe pocit, že sa to nestalo. Príšerne sa bojím budúcnosti a toho čo bude. Sama sebe neverím, že už mám 30 rokov, keď ako 18 ročná som nikdy nechcela dospieť. Stále to neviem akceptovať a mám pred sebou čierny satén, ktorý ma upozorňuje na každú nástrahu a možnosť nebezpečenstva, na ktoré by som sa mala pripraviť. Vyrovnávam sa so smrťou ľudí okolo mňa, ktorá ešte nenastala. Strácam sa už v tom a neviem ho odhrnúť preč. Niekedy je to lepšie a inokedy horšie. Už nemám predstavu ako s tým bojovať a či je to vôbec možné. Veľa krát ma to prenásleduje aj vo snoch, čo sa podpíše na mojom spánku a vydesená, spotená sa budím o druhej v noci a bojím sa znova zaspať. 

Sumár za rok 2022

 Viem, že ho píšem pomaly keď už bude končiť 2023, žiaľ som nemala energiu ani chuť sa podeliť o novinky. V práci bol perný rok, mala som veľa vecí na starosti a mnoho nevyšlo najlepšie. Moju chuť podeliť sa prebral na starosti terapeut, aj preto som možno nemala dôvod sa ozývať. 

Celý rok som bola veľmi nervózna a nešťastná, partner bol dlhšie chorý a stále sa to nevyliečilo, takže som z toho na prášky. Ale ku koncu roka sa mu trocha polepšilo a začali sme riešiť svadbu. Aktuálne som už vydatá keď toto píšem. Tak mal ten rok aj pozitíva. 

V práci som bola zodpovedná za viacero vecí ohľadom školenia, ktoré sa trocha nevydarili, ale čo už. Časovo sa to lepšie poriešiť nedalo a predsa robím len do výšky platu. Firma sa trocha rozrástla a viacero vecí sa mi nepozdávalo, takže momentálne som bez práce. Nakoľko som z nej odišla po viacerých uvedomeniach nie len s vedením, ale aj svojho vlastného vyčerpania. Bolo toho na mňa veľa a aj za to, čo som mala ja zodpovedať vôbec nevyšlo z mojej hlavy, takže ma to celkom odradilo od práce. Možno by som povedala, že som vyhorela. Nemám energiu na nové veci a všetko čo aj začnem končí v koši. Dosť to vyčerpáva, keď máte robiť kreatívnu prácu a nonstop vám do nej niekto kecá. Asi bolo na čase odísť a dúfajme, že si nájdem niečo lepšie a menej hektické. Už som pár mesiacov doma a nejako sa mi nedarí zobudiť sa do života. 

Keďže som bola dlho úplne mimo a v práci som sa nevedela na nič sústrediť, tak som sa snažila nájsť nejakého psychológa, čo by mi troška pomohol. Popravde je ich tak málo a sú takí drahí, že som nakoniec skončila na online hovoroch. Ale stále lepšie ako nič. Musím povedať, že mi to veľmi pomáha, doteraz mávam sedenia a vždy ma to posunie aspoň o kúsoček ďalej. Neviem, či môžem uviesť cez čo mávam tie terapie, ale snáď sa neurazia a vám to možno pomôže nájsť niekoho, kto vám sadne - hedepy.cz - je databáza plná psychológov rôznych odvetví a naozaj si viete vybrať to čo vám je treba, majú aj slovenskú verziu. 

Keď strach z výšok nie je tak úplne pravda

V stavoch, v ktorých sa momentálne nachádzam sú pre mňa terapie so psychológom veľká pomoc. Neviem si predstaviť, že nemám komu porozprávať a vyplakať sa ako mi je a čo sa so mnou deje. Stále je tu nejaká kamarátka, ale to nie je úplne ono. Posledných pár rokov som začala mať veľký problém s výškami. Nikdy predtým som s tým problém nemala. Teraz bývame na treťom poschodí a dokonca aj to mi občas príde vysoko a začne sa mi na balkóne motať hlava. 

Zistila som, že to nie je tak úplne problém výšok. Všetko okolo toho je len môj vnútorný boj medzi životom a smrťou. Pri akomkoľvek výškovom stupni mám strašne zlý pocit a začnú sa mi triasť nohy. Začnem mať pocit, že sa neovládnem a skočím, akoby som zošalela alebo mi v ten moment malo prepnúť. Jediný dôvod prečo s tým bojujem je môj partner. 

Celé je to len o tom, ako by som chcela zomrieť, vidím v tom cestu von z tohoto začarovaného kruhu.  Jedna časť môjho ja to chce urobiť a druhá nie. Keď už sme niekde vysoko, tak mi strašne zovrie hruď akoby som mala dostať infarkt alebo omdlieť. Je to odporný pocit. Aj keď to len píšem je mi do plaču. Môže mi byť sebelepšie, môžem v tom dni byť spokojná, ale ako náhle niekam vyjdem, tak sa ten pocit vyrúti. Okolnosti, ktoré práve nezľahčujú situáciu tomu len pomáhajú a utvrdzujú, že by som to mala urobiť. A potom si uvedomím, že je tu on a snažím sa to prekonať. 

Sumár za rok 2021

 Tento rok prinieslom vskutku rôznorodé pocity. 

Smutné aj to, že sa mi vrátili ataky a netuším prečo, takže už nie len zuby, ale opäť sa vraciam k svojím vydeseným večerom, kedy nezvládam byť sama doma. Mám zo všetkého zmiešané pocity a pri predstave, že sa vraciam k týmto mojim stavom, tak zvažujem, či je odchod zo Slovenska teraz ta správna vec. Veď zle mi predsa môže byť aj inde, nemusím meniť štát, aby mi bolo zle. Desí ma predstava, že sa mám vrátiť do spôsobu života, kedy som nebola schopná ani vyjsť za roh. 

Tento rok mi ukázal aké je Slovensko nezmyselné a vlastne nemám dôvod tu ostávať. To, že tu mladí nemajú šancu niečo dokázať a niečo vybudovať je nonsens, ale aspoň mám jasno, prečo ísť preč a je viacmenej jedno kam. 

Ataky sa mi vrátili cez leto, kedy som mala asi týždeň pred dovolenkou. Myslieť si, že to bolo z pracovného vypätia je zjavne blbosť, lebo aj po pár mesiacoch sa opakovali. Tento krát v podobe zo strednej školy, kedy má ovládol nepríjemný vnútorný tras, ako keby zimnica, ale trasie vás len z vnútra. Je to des, lebo to nemáte veľmi ako predýchať a partner je z toho vydesený viac ako ja. 

To ma donútilo rozmýšľať nad všetkým možným, ani niekedy nemám chuť niečo začať robiť, venovať sa niečomu a už vôbec nie, keď sa inečo nedarí, aj keď je to bežnou súčasťou. Všetko mi príde nezmyselné a zbytočné. 

Začala som fungovať na online terapiach, ktoré aj možno pomáhajú, skôr mi je fajn sa vykecať a občas mi postačí aj to. 

Tento rok sa toho veľa neudialo a skôr nemalo kedy, lebo som celý rok sedela doma na zadku alebo v robote. Každoročná koncoročná depresia sa opakuje a teraz s návratom atakov, takže štart do nového roka tomu znamenite pomôže. Rozhodla som sa nechať si pred odchodom aspoň dva mesiace voľno, bez práce a bez nervov, budem dúfať, že sa mi v budúcom roku podarí nájsť prácu v zahraničí a uvoľní sa mi napätie z tohto hrozného štátu. 

Takže opäť žiadne predsavzatia a nesplniteľné sľuby. Len pevné nervy k pandémii a nezmyselným opatreniam, ktoré nemajú žiadnu logiku. 

Pravá tvár závisti

 Ak existuje človek, ktorý nikdy nikomu nič nezávidel, tak mi ho prosím predstavte. Nutne potrebujem terapiu antizávisti. Mojím najväčším problémom je, že nemám silu sa do niečoho púšťať. Vždy sa stopnem, lebo si to nezaslúžim, nedokáže vytvať v niečom dlho a ak aj niečo mám, tak potom to ignorujem. Skutočnosť, že vidíte niekoho šťastného, lebo možno si kúpil šaty rovnakej farby ako ste si chceli vy, ale nemáte na to postavu a oná osoba v tom vyzerá dokonalo vás dostáva do zúfalstva a na pokraj zrútenia. Tí, čo majú aspoň trocha sebavedomia a ega, si povedia, že je blbá, trápna a ktovie čo iné a idú ďalej. Ja si to aj môžem povedať, ale neverím tomu. Teda ma to časom dobehne. 

Vždy to skončí tým, že mám čo jesť, kde spať a mám prácu. Niekto by bol rád aj za pohár čistej vody. Chabá útecha, ale toto jediné mi zaberá a tam to aj končí. Lebo mám životne dôležité veci a tie ostatné sú rozmary. Dokážem bez toho žiť a tým to u mňa hasne. 

Prvý moment, keď vidíte niekoho šťastného si poviete, že by ste chceli to čo má on. Možno má milióny, možno len o jeden krajec chleba naviac alebo jeden pár topánok. V podstate si ten krajec môžete odrezať, peniaze zarobiť a topánky si kúpiť, ale je to naozaj to, čo vás urobí šťastným? Možno by vám tie topánky boli malé, peniaze z vás urobili namysleného a možno máte tráviace problémy a chlieb nejedávate. Je to ako Schrödingerova mačka, kým si ten chlieb neodkrojíte, neviete či vás poteší alebo zabije. 

Niektoré situácie mi prídu presne také, že si poviem, áno mať toto a toto tak som šťastná. Nie, nie je to tak. Keby to mám teraz, viem, že časom ma to omrzí a nezvládnem to. Nemám psychiku v takom stave, aby som si to vedela úprimne užiť, potešiť sa niečomu a dlhodobo sa z toho tešiť. Nevydržím sa o to starať, využívať to alebo nosiť. Nie som spokojná s 90% toho, čo urobím, ako vyzerám, kde žijem, ako žijem a čo robím. Teda reálne nezávidím, že majú peniaze, úžasného psa ani veľký dom. Závidím im ten pokoj a zdravú psychiku, ktorá im neprekazila plány na splnenie snov a krásny všedných dní, ktoré trávia cestovaním, objavovaním a inými šťastne znejúcimi činnosťami. Viem, že by som aktuálne mohla byť aj 10 tisíc kilometrov preč a aj tak by som nebola v pohode. Rozmýšľala by som nad toľkými vecami, že by som si tie dni vôbec neužila. Možno by som sa po chvíli aj zrútila a tým by to asi celé aj skončilo. 

Dúfam, že sa dožijem sťahovania do Fínska, najradšej by som tam šla už teraz. Zobrala prvú robotu, čo by som našla za plat, ktorý by som tam dokázala vyžiť a bola ďaleko od tých hlúpych ľudí tu v okolí. 

Keď nesadnú lieky....

 Nájde sa zopár jedincov, ktorým sú určité lieky prekliatím. Samozrejme sa to nedozviete kým na nejaké také nenatrafíte. O to viac ak nejaké užívate pravidelne. Od Júna 2020 sa mi zmenili lieky, ktoré som užívala asi 4 roky, určite to v niektorých sférach pomohlo, ale vraj treba vymeniť a začať riešiť inú časť psychiky. Vy ako pacient s tým veľmi nepohnete, predsa je lekár od toho školený, zas nie je lekár ako lekár, sme na Slovensku. V tomto prípade môžem povedať, že moja lekárka robí naozaj svedomito a pri akomkoľvek náznaku problému sa ho snaží riešiť. 

Od zmeny liekov to bude zachvíľu rok. Prvý mesiac to nebolo veľmi poznať, spávala som stále rovnako, nemala som bolesti hlavy, nočné mory, nemala som problém sa sústrediť a pod. Prešiel necelý pol rok a zo mňa sa stal drtič zubov. V priebehu dvoch mesiacov som si zrušila dva zuby, bola som u zubárky s bolesťami ďasien a hlavy. Poslala ma na röntgen a všetko bolo v poriaku, takže to fyzické nebolo, žiaden zub múdrosti ani hlúposti. Počas môjho nočného vyšetrovania mi partner povedal, že som ho zobudila príšerným škrípaním zubov, snažil sa ma zobudiť, objať alebo nejako donútiť sa pohnúť, prebrať a nič. Neúprosne som zatínala zuby a po ránu som myslela, že ma porazí, nevydržala som sedieť pri počítači a v práci to bol des. Takú bolesť hlavy som asi ešte nemala a časom nezaberal ani Brufen. Pátranie sa mohlo začať znova, nikdy som si nepriala mať problém so zubami, odkedy som zmenila zubárku, tak som si povedala, že radšej nech je to zub múdrosti a nech mi ho vytiahne. Je to síce strašná bolesť, ale bola by jednorázová. 

Po dlhých telefonátoch s mojou lekárkou sme si povedali, že ešte počkáme nejaký mesiac, ak by to naozaj bolo liekmi. Ostali sme pri starom scenári a skrípanie neprestávalo. Odporučila mi nájsť si psychoterapeuta, ktorý by mi pomohol tento problém definovať. Vraj to nemôže byť liekmi a nemá mi aké lieky predpísať, aby som po nich nezaspala alebo bola aspoň z polovice funkčná. Nájsť psychoterapeuta v dnešnej dobe je ako čakať na spasenie. Každý má plno a nikde vás nevezmú. Po ďalších dvoch mesiacoch neúspešného hľadania som jej zavolala opäť. Rozhodli sme sa vyskúšať niečo na utlmenie. Nikto nečakal, že tie lieky budú zázrak a jediný problém bolo, že ani nie do pol hodiny som nedokázala vnímať a musela som si dať budík na 22:00, aby som si nezabudla dať večerné lieky. Partner sa na mne dobre bavil, lebo som chodila ako koala, nevnímala som, zaspávala a vyzerala som hrozne. Po týždni takéhoto mučenia prišli ďalšie zážitky. Už som len nezaspávala, ale dokonca ma začala bolievať hlava, meškala mi menštruácia, mala som bolesti a nakoniec sa privtrel aj panický atak. Ráno znova telefonát a lieky sme vysadili. Z nočného škrípania prešlo na denné zatínanie zubov. Po dlhom konzultovaní som sa rozhodla niektoré veci skúmať ďalej. Obšírnejší pokec o tomto nájdete v článku Škrípanie zubami (bruxismus)

Keď som sa zamýšľala nad obdobím kedy to začalo, nenašla som nič zaujímavé, čo by ma presvedčilo o vzniku. Leto bolo super, veď sme sa zasnúbili, boli sme na dvoch chatách, na svadbe a vždy si večer nájdeme čas na seba. Rozprávame sa o všetkom. Začalo to po pol roku, kedy asi tie lieky mohli už byť v dostatočnom množstve v tele. Čo je tiež možnosť, nakoľko to môžu podnietiť aj antidepresíva. Tu ma lekárka ubezpečila, že z týchto liekov určite nie. Potom som po chate bola doštípaná všade možne a po pár pivách už neregistrujete silu skrabancov a tak som si narobila aj modriny a tak ma to vydesilo, že som šla k obvodnému. Ten rieši veci radikálne a dal mi dve injekcie. Jedna na zápal a druhá na alergiu. Ani jedno som zjavne nemala a naozaj som si tie modriny vyrobila sama. Dôkazom bolo aj to, že po prvej injekcií som bola v pohode, ale tá druhá bola na dlhšie a kým mi sestrička celú emulziu vpichla, tak som im tam odpadla, chytila ma strašná zimnica a previezli ma do nemocnice na infúzie a testy. Alergická reákcia sa vraj nepotvrdila. Tak som si preležala dva dni s liekmi na alergiu, ktorá zjavne vo mne ani nebola.  Neskôr som bola nútená ísť pracovať z domu, čo nie je problém v mojom prípade. Uvažovala som aj nad touto verziou, pandémia predsa len trvá už skoro rok a pól. Myslím, že to je dosť dlhá doba, aby sa vám to zažralo pod kožu a nehovoriac o neustálom tlaku našej vlády na bežný život smrteľníkov, čo by mohol byť ďalší aspek, ktorý ale sotva vyriešim ja. Jedine ak by som odišla zo Slovenska, čo nie je stále vylúčené. Potom bolo chvíľu obdobie, kedy sme sa rozprávali o svadbe, plánoch ak nevyjde dom, teda pozemok sa už teraz predáva, takže riešime, či ostať tu alebo odísť. Ja hlasujem jednoznačne pre odchod. Je pravda, že k mojej verzií svadby sa mi vyjardil, že to určite nie, ale to bolo už po 4 mesiacoch odkedy som začala v noci škrípať. Takže toto ma tiež nemohlo až tak vytočiť. To, že drahý je alergický na susedov, aj ja už začínam, nemám to síce až také prehnané, že sa zľaknem naozaj každého buchnutia do nepríčetna. Nie je to úplne každý deň a ani nie tak veľmi ako v prvom byte. Verím vo vybudovanú imunitu počas týchto troch rokov v tomto všivavom meste.  Problémy s predajom pozemku, ktorý sám o sebe nie je lákavý pre hocikoho, rozhodne veci neprilepšujú, ale je to už pol roka od začiatku. Jediná verzia, ktorá mi príde schodná je alkohol. Nie som ožran a verím, že nikdy nebudem, ale pivo si dať viem. Občas nie je len jedno a nie len raz za týždeň. Prvý dôkaz uvidím až tak o mesiac dva bez piva, takže sa za ten mesiac dva ešte môžem zblázniť, ak si ešte viac poškodím zuby. 

Škrípanie zubami (bruxismus)

Škrípanie zubami sa odborne nazýva bruxismus. Dokáže sa vytvoriť z každej blbosti, doslova. Nenašla som nič, kde by to bolo špecifikované a popísaný priebeh liečby. Zhrniem len zopár vecí, lebo by som tu napísala veľmi dlhý sloh. 

Najčastejšie príčiny: stres, nevybitá zlosť, obavy, podvedomá nervozita, strach z hocičoho (písomka, pohovor, stretnutie...) vopred známy problém, ktorý sami nevieme vyriešiť, nie je na nás ani od nás závislý výsledok, nevyriešené spory, vzťahy a xy iných. 

Škody: od malého zbrúsenia zubov, cez bolesti sánky, hlavy, zlomených zubov, kŕčov ústnych svalov, zničenie ďasien, zápaly a v neposlednom rade vypadávanie zubov.

Riešenia: nenašla som nič špecifické, z bežne dostupných liekov v lekárni ani na predpis nenájdete nič, maximálne si dajte predpísať niečo na uvolenie svalov a od bolesti, sú dostupné chrániče na zuby, ktoré som ešte neskúšala, ale nájdete od mäkkých až po tvrdé akrylové verzie, na predpis urobené na mieru aj bez predpisu. 

Zozbierala som všetky možné aj nemožné informácie, ktoré som sa za tento polrok vôbec dočítala o tejto aktivite. Najviac sa zhodujú verzie, kde vám pomôže jedine psychoterapia. Dôslednosť a cielená terapia dokážu vraj odhaliť pôvod. Mne sa zatiaľ nepodarilo dostať k terapeutovi. Sú dva spôsoby liečby, môžete si uvoľnovať svalstvo a masírovať sánku vedome počas dňa alebo začať sa vŕtať v hlbinách vašich problémov. 

Osobne mám väčší problém, ktorý by mi asi masírovanie veľmi nepomohlo. Počas dňa sa pristihnem často pri tom, ako mám zaťaté zuby a tlačím jazykom na podnebie. Dokonca mám jazyk otlačený podľa zubov, čo je už tiež celkom sila. 

Jeden z cieľov, ktorý potrebujeme dosiahnúť je psychické upokojenie. 

Keď vylúčime masáže sánky, dostanem sa k iným spôsobom ako sa donútiť oddychovať. Každý máme svoj "oddych". Najjednoduchšie verzie sú čítanie kníh, dlhšie odstupy od počítača a iných zvrhlých technických vymožeností, relaxačné cvičenia, prechádzky a šport. 

Spoločné faktory: nútia vás sústrediť sa na činnosť, pri čítaní napínavej knihy sa zaboríte do fantázie a myšlienok deja, ktorý práve čítate a ani podvedome sa nesnažíte pretlačiť vlastné myšlienky, rovnako pri športe sa sústredíte na bezpečnosť a cieľ aktivity. Prechádzanie sa v okolí a prírode vás núti premýšľať nad bežnými vecami s nadhľadom, čerstvý vzduch a okolie vytvára more podnetov, ktoré nie sú vždy pozitívne, ale dokážu troška upokojiť. Pokiaľ nie ste na tom ako ja, že vidíte človeka a máte ho chuť zabiť, lebo pred mesiacom neschoval vozík v Kauflande na miesto, kam sa bežne vozíky dávajú, ale nechal ho na strede chodníka a spokojne odkráčal. Relaxačné cvičenia sú super v tom, že sa naopak donútite nemyslieť na nič a sústrediť sa na jednu možno dve veci. Nedokáže to každý hneď, ale dá sa to časom vycibriť. Najznámejšie sú verzie sledovania dýchania, ktoré sa snažíte uvedmovať a vyplaviť zo seba zlú náladu. Sú rôzne nahrávky, ktoré vám pomôžu so sústredením a postupne prevádzajú sústredenosť do podvedomia, aby ste sa časom vedeli odosobniť od okolia a psychického tlaku. Neskôr si možno aj sami budete vedieť tieto cvičenia robiť, dobré na tom je, že si môžete oddýchnuť aj v práci, kedy sa na 2-3 minútky prestanete sústrediť na prácu a pomocou dýchania sa upokojíte. Osobne som pri tom veľmi rýchlo zaspávala. Mám lieky aj na upokojenie, ale od malička mám vrodenú vadu zaspať kedykoľvek a kdekoľvek.  Ak vám reči vydia, môžete si pustiť nejakú pomalú hudbu, ktorá vás podvedome donúti zvoľniť dych a uvoľní vás. Jeden z tipov, čo mne funguje, cvičievam piatich tibeťanov pred spaním, je to viacmenej jednoduché cvičenie ak nemáte problém so zápästím. Je to 5 cvikov, časovo pri 21 opakovaniach by nemalo prekročiť 20 minút. Je to výťažok z jógy, cviky sú vhodné na chrbticu, nohy a brucho. Po cvičení je dobré aspoň na 5-10 minút oddychovať na chrbte a uvoľniť sa. Cviky stimulujú prekrvenie končatín, menštruačné problémy, uvoľňujú svalstvo a zohrievajú telo. Sú vhodné pred začatím dňa aj pred spaním. Niekoho možno po cvičení prebudí zvýšená energia a iným sa bude dobre spať, treba to len vyskúšať. Zaberie to polovicu času, ktorý by ste nemali byť pri mobile tomu podobných zariadeniach. Ideálne sa vraj odporúča 1 hodina pred spaním bez prístupu na internet, pri počítači a mimo mobilného telefónu. 

Možný nedostatok vápnika a horčíka. Nie, nejdem hovoriť o kŕčových žilách. Našla som aj verziu, kedy telo nemá dostatok minerálov a spôsobujú nepokoj svalstva a otupenia nervov. Rovnako ako tras rúk a tomu podobné problémy spôsobené nedostatkom minerálnych látok v tele. S týmto sa odporúčam poradiť s lekárom, prebytok a neustále napchávanie sa minerálnymi vodami, doplnkami po dlhšom čase spôsuje zúženie žíl a zanesenie organizmu, rovnako ako vodný kameň v kanvici, ktorý octom asi sotva odstránite. 

Alkohol a kofeín. Také bežné takmer neškodné veci. Alkohol síce uvoľňuje svalstvo, ale dáva zabrať nervom, čo môže viesť k nepokoju svalstva a potreby pohybu, aby sa alkohol rýchlejšie vstrebal. Uvoľňuje aj myšlienky a tie môžu viesť k potrebe vybitia zlosti, stresu a to ku škrípaniu zubami.  Kofeín zas opačne, dodáva telu energiu, ktorú rovnako každý vyčerpávame inou rýchlosťou. Ja kofeín spracúvam dosť ťažko. Nemala som problém piť kávu nalačno, bez mlieka a cukru. Po čase ako som začala odpadávať som ju prestala piť a teraz pijem len 100% Arabicu, ktorá nie je taká agresívna ako Robusta a rôzne zmesi. Rýchle búšenie srdca a tras v rukách pozná asi každý, toto mi za pitie kávy nestojí. Tak si urobím radšej úplne slabučkú a nie 3 dcl. Len tak na chuť ako sa hovorí, nie pre efekt. 

Najťažšia verzia je zbaviť sa stresu počas dňa. Osobne nepatrím k typickým stresantom, ale niektorú nervozitu si ani nemusíte uvedomovať a dlhodobo sa môže nabaľovať. Za mňa je toto najťažšia verzia, už len kvôli tomu, že sa nedá zo dňa na deň prestať chodiť do práce, presedieť celé dni v parku a čítať knihu. V každej práci je stres, nervy, nezhody a mnoho iných vecí, ktoré vám robia podvedomý stres. Preto je ťažké rýchlo odhaliť správnu príčinu. Môžete si spisovať celý deň priebežne, zaznamenávať si svoje psychické napätie a možno po mesiaci takéhoto skúmania sa niekam dopracujete. Určite si pomôžete eliminovať aspoň časť problémov a definovať ich, prečo sa dejú a ako ich zmeniť.  Pre takých ako som ja, čo takéto zaznamenávanie nevydržia ani deň sú tu terapie, ktoré sú naozaj nedostupné v šírom poli. Tak som sa utopila v informáciach a idem postupne skúšať, čo z toho po polroku konečne zaberie. 

Zvyky, ktoré vás zablokujú

Niekedy nezáleží na dôvode psychických chorôb, v určitom algorytme sú rovnaké. Vždy sú podnietené rôznymi situáciami, ktoré nás v minulosti nútili utiahnúť sa, zablokovať v sebe príležitosti, odhodlanie v zmysle zjednodušiť si život. Mnoho krát to znamená vzdať sa rôznych vecí, zvykov, vlastných presvedčení a neraz aj snov. Žijete takpovediac pod pokrývkov, ktorá občas vykypí a vy sa zrútite. Sebakritika v tomto období vás často hodí na dno a vzdáte sa všetkého, lebo v tom momente je to pre vás samozrejmosť. Poviete si, že ostanete na základných hodnotách, načo sú vám záľuby, stojí to peniaze, čas a radšej ho obetujete v práci za pár drobných alebo čumením na starý opozeraný seriál. 

Sama sa takto potápam už niekoľko x rokov. Od 2012 je to už na liekoch. Teda skoro 10 rokov sa to snažím "liečiť" a je to ako na mori, raz dobre a raz zle. 

Prečo to spomínam.... Nedávno som sa s partnerom zasnúbila, čo je v konečnom dôsledku radostná vec. Keď sa dohodnete, či to začať už riešiť alebo nie, my ženy máme takú blbú slabosť k danému momentu. Nežiadúce účinky nastanú až v stave prvých nápadov, zväčša z našej ženskej strany, kedy všetko pošleme do kelu a občas sa zasnívame. Niet tomu inak, keď sa spýtam na rázne dekorácie, ktoré by jeho starí rodičia na svadbe nezniesli. Odpoveď nebola obšírna, lebo muža vytrhnúť zo zanietenia inej práce (aspoň toho môjho) je komplikované. Skončilo to len pri čiernej farbe a značne morbídnych prejavoch. Tak som si povedala, že 18-19 storočie je v pohode, pokiaľ som si nevyhliadla už farbu, motív a scénu svadby. Tá mi bola v momente zamietnutá. To ma troška ranilo a pochopila som to skôr ako cosplay, nevhodné odveci oblečenie a predvádzanie niečoho nereálneho. 

To ma zahodilo do čias, kedy mi naši tiež každý nápad skritizovali a ja som so stiahnutým chvostom len odkráčala. Teraz som urobila to isté. 

Rovnako to je aj so šoférovaním. Naši neriešili, že si idem robiť papiere. Jediné čo povedali bolo, že to isto dám na prvý krát. Aj som dala, ale bolo mi to na prd, lebo aj tak nechceli, aby som jazdila a to, že mi to hovorí aj on, ma zas len utvrdzuje v mojom zvyku. Povedať si Ok, nejdem nikomu nadávať, nič zbytočne siliť. Namiesto toho, aby som využila skutočnosť, len ostanem pri rutinnej reákcii. 

Len sa sama zhadzujem, vôbec nebojujem v ničom a evidentne si v budúcnosti týmto zvykom narobím problémy. Ak toto čítate, nedajte sa odradiť nikým, pokiaľ naozaj neberiete lieky, čo by vás pri šoférovaní uspali alebo akokoľvek ovplyvnia vašu sústredenosť. Ak ste si istý svojím konaním a uvedomujete si zodpovednosť, bojujte za presadenie. Ja asi skončim ako moja mama, po 30tke sa už odmietnem učiť novým veciam a jedine čím som sa posunula, že mám vodičský a ona nie. Tak neskončite ako zúfalci a verte si, ak na niečo naozaj máte.

16.1. 2021

 Pri tomto spôsobe fungovania z domu, kedy nemôžete nikam chodiť, nič poriadne robiť, sa nájde mnoho času na rozmýšľanie. Nehovorím, že inokedy nie, ale teraz je to obzvlášť. Mnoho z nás nevie, čo bude až pominie tento stav, niektoré krajiny s pandémiou problém nemajú, iné zatvárajú každé jedno predajné a služobné miesto. Je to smutné, že všetky vládne výsmešky musíme trpieť my, čo nemáme s ich súkromným životom nič spoločné a dúfame, že konečne sa medzi nimi nájdu tí, čo chcú pomáhať. 

O tomto som vlastne písať nechcela. Dnes mi tak napadlo pri varení, ako sa mi veľmi polepšilo v určitom smere. V piatok som sa dosť rozkecala s kolegom z práce a v minulosti, ak by toto urobila moja polovička, asi by som bola dosť vyvedená z miery. Vadilo mi aj to, že sme niekam išli a každá ho objímala predo mnou. Určitý čas som sa to snažila potláčať, veď sú to kamráti a poznáme sa dlho. Keď sme sa stretli s takými, čo som nepoznala, už som takto reágovať nevedela. Nepoznala som tie osoby a neverila som im napriek jeho vysvetleniam. Vždy, keď sme niekam mali ísť, bol to pre mňa celkom boj. Kým sa mi nepodarilo dostať do podvedomia, že si vybral mňa a nie je to výsmech, ale úprimné a skutočné. Po čase sa mi naozaj podarilo uvedomiť si, že ktorá koľvek sa môže na neho zavesiť, viem, že je to len z jej strany a môže mi tíško závidieť. Nie som veľmi sebecký človek, obzvlášť s touto chorobou to ani nejde, nakoľko si beriete skoro všetko za vlastnú chybu a pričinenie. Donútila som sa povedať si to a teraz to beriem ako osobnú výhru. Uvedomiť si, že si niečo naozaj zaslúžite je skvelý pocit. O to viac, ak ste ho našli po toľkých bojoch ako ja. 

Mala som jedno veľké šťastie a to na môjho partnera. On to so mnou vydržal, trpel tieto moje nápady a hlúposti, že mi je nepríjemné len to, ak sa na neho nejaká pozrie a on sa s ňou rozpráva. Boli hrozné časy. Teraz mu za tieto dni a čas venovaný všetkému tomu vysvetlovaniu, presviedčaniu a bohvie čoho ešte môžem len ďakovať. Chápal to a vedel, že nie som úplne v poriadku. Toľko krát som ho upozorňovala, či si je vedomý toho, do čoho ide. Po za chvíľu siedmych rokoch je to ako vykúpenie, že môžete povedať čokoľvek a on to chápe, nemáte potrebu hádať sa, lebo si obaja uvedomujete, že mnoho je dôsledkom okolitej situácie, práce, stresu a jediné, čo pre seba môžete urobiť, je to vziať na vedomie a tešiť sa z toho, že práve vy mu môžete pomôcť. Občas sa stačí len usmiať, neplánovane objať, poškrabkať po chrbáte a uvidíte ako to dokáže pomôcť. Pre takéto maličkosti je krásne žiť. Ak sa máte naozaj radi, prečo si ničiť život a nie si ho naopak užívať? 

Sumár za rok 2020

 Na to aký plodný mal byť tento rok, tak som sem takmer nič nepridala. Popravde, neberiem tú pandémiuaž tak zle, ako by sa dalo čakať. Obaja sa stránime všetkých verejných akcií, chodíme maximálne na nákup a do práce, čo mi v konečnom dôsledku vyhovuje. Sviatky sme prežili zavretý doma pri seriáloch. Celkom mi vyhovuje, že sa nemusím nútiť niekam ísť alebo sa vyhovárať, prečo by som neprišla. 

Mrzí ma len ten čas. Celý rok, čo som zavretá som nepohla ani prstom v žiadnom smere. Neurobila som takmer žiadne veci na predaj, kde som aj tak ešte nič nepredala, nedokončila som ešte ani jeden kurz, čo som si zakúpila. Vedomostne sa mi tiež nezdá nejaký pokrok. Svojím spôsobom som za tento rok nič nedosiahla. Celý som ho poctivo prekvasila doma.

Cez leto, kým sme ako tak mali pandémiu pod kontrolou sme boli na dvoch chatách, svadbe a jednej oslave. Z toho jedna chata pre mňa skončila dosť nepríjemne, k večeru mi asi niečo nesadlo a kvasila dlho na WC, kde ma stihlo niečo parádne doštípať a nohu som mala samú modrinu, lebo ma to svŕbilo a bolelo. Spať som šla ako prvá ešte ani nie úplne za tmy. Minula som skoro celý repelent a vôbec mi to nepomohlo. Ráno ma tie fľakaté stehná celkom vydesili, nemala som v pláne to riešiť, ale nakoniec s vedomím, ak by to bola nejaká alergia, som išla k lekárovi, ktorý mi dal nejaké dve injekcie, ktoré ma totálne odrovnali a skončila som namiesto voľného dovolenkového dňa na infúzkach. 

Ostatné akcie boli super, rozlúčka so slobodou bola vydarená a svadba sama o sebe tiež. Nečakane som musela uviesť celú súťaž, ktorú som ani nemala pripravenú, lebo ju mal uvádzať niekto iný, ale s úcty k neveste som sa snažila nejako zimprovizovať celú situáciu. Vraj to až také zlé nebolo, uvidíme na videu a potom podám hlásenie. Chata vyšla tiež na výbornú, boli sme zase všetci možní z partie a hrali hry, bililard a varili guláš. Toto by som si pokojne zopakovala. 

Stále sú dni kedy som neskutočne podráždená a nemám síl niečo zo seba vydať. Môžem si gratulovať, že mám možnosť robiť z domu. V niektorých prípadoch to je pre mňa doslova vykúpením. 

Aby som zo seba nerobila len úbožiatko, tak musím povedať, ak som sa už nezmienila, že som mala veľmi pekné letné prekvapenie a úžasný zážitok. Boli sme konečne pozrieť voľne žijúce a na ľudí navyknuté sysle, ktoré sú dokonalé! Prídu k vám a vezmú si z ruky krvmivo. Ak máte šťastie tak sa pri vám zastaví skupinka a užijete si milé malé divadlo, ako bojujú medzi sebou o krmivo, aj keď ho je dosť pre všetkých. Zvieratá boli a budú vždy tou najlepšou terapiou. Po tomto roztomilom výlete sme sa boli ubytovať v zámockom hoteli, kde sme boli tri krásne dni a nečakane sme sa zasnúbili, bol to najkrajší zážitok tohto roka. Napriek tomu, že neplánujeme svadbu hneď zajtra, nakoľko máme rozbehnutú stavbu, ktorú by sme najradšej zrušili a čo možno aj v tomto roku urobíme, sme obaja veľmi nadšený a radi spomíname na ten moment a krásny výlet, ktorý s tým bol spojený. 

Nedávam si nikdy predsavzatia, veď rozhodnúť sa, že niečo začnete robiť nemusí byť len na prelome roka. Dúfam, že sa len v novom roku donútim rozhýbať aspoň v jednom smere. 

V takejto situácii ako je pandémia, si viac než inokedy uvedomujete, čo ako funguje alebo by fungovať malo. Opäť sme sa vrátili k myšlienke odísť z tohoto hlúpeho štátu. Nehovorím o stavbe, nakoľko sme dúfali, že to pôjde hladko, veď sme mali len čakať, ale aj o nezmyselných vyhláškach, čo za tento rok prijala vláda a protiústavné katolícke strany, ktoré v parlamente namajú čo hľadať a nie ešte rozkazovať a dávať návody na život. Je to smutné, ako sme sa z mafie dostali do stredoveku..... Ak zvažujete krajinu na život Slovensko ňou určite nie je. Sme na chvoste v každom smere životných potrieb. Tak dúfajme, že si povieme v priebehu roka hurá Fínsko. 

Verím, že rok 2021 prežijete lepšie a hodnotnejšie ako ja. 

Frustrácia a zbytočnosť

 Aj napriek úžasnému prostrediu, ľudí okolo vás nerátajúc pandémiu, je naozaj stále z čoho sa tešiť.

Mne akurát ide mysľou aká som na nič, pri predstave, že ma láka zahraničie a sedím doma, aj mimo pandémiu. Predstava ako sledujete ľudí, ktorí si užívajú život v každej krajine, vedia veľa jazykov, majú všade kontakty, každý deň sú inde a predsa majú prácu a stále zázemie. 

Bavia ma cudzie jazyky, mám však problém aj s vlastným, aby som napísala správne jedinú vetu. Dohovorím sa anglicky takmer kdekoľvek, ale správnosť vety je mizerná. Je to asi najhoršia vlastnosť, o ktorej tu píšem asi neustále, naozaj závidím každú malú výhru. Viem sa v každej situácii nastaviť a užiť si ju, ale nič z toho ma absolútne neteší, viem, ak budem aj v zahraničí, tak nezmôžem nič. Nevyriešim si ani základné papierovačky na presťahovanie a nie to ešte zotrvať a nájsť si tam prácu. 

Prídem si totálne zúfalá zo seba. Môže ma neuveriteľne tešit, že som mala v živote šťastie na lásku, ktorá je pri mne. Nebyť jeho prítomnosti, napriem niektorým veciam, čo ma nebavia a naučila som sa ich brať ako nutné zlo, či nepotrebnú realitu, bola by som asi už naozaj pod fialkami.

Človek s depresiou asi nikdy nemá šancu byť spokojný sám so sebou. Mnoho vecí sa naučí, ale nič ho nevie posunúť v tomto sebavnímaní asi ďalej. Nezačala a nedonútila som sa stále do žiadnej začatej veci. Stále mám viac k zrúteniu ako k zlepšeniu. Zmenili mi lieky na nejakú tretiu generáciu, čo znamená horšie následky na pečeň. Po polroku som na tom rovnako a miestami mám pocit, že horšie. Znovu som začala brať lieky navyše a necítim sa lepšie. Desím sa samej seba aká som troska a bezmocná voči samej sebe.

Zhoršenie depresie po 5 rokoch

Tento rok sa akosi veľmi zbieha do rôznych smerov. Nehovoriac o práci, kde po odchode kolegu nikto nový nenastúpil, teraz mám roboty za štyroch ľudí, samozrejme nič nestíham a trvalý tlak nie je pre moje psychické zdravie zrovna výhra. Práca je fajn, nie je náročná, len jej je veľa a než začnem robiť jednu vec, tak už chcú inú alebo ma vyrušia a neviem čo som predtým robila. Neznášam, keď mám neporiadok v práci. Nie ten okolo seba, na stole alebo pod sebou, ale ten v práci, poviete si, dnes urobím toto a hento, nakoniec sa na to ani nepozriete a odsúvate sto iných vecí. Nebyť aktuálnej korona pandémie, tak neobetujem asi celé sviatky práci a robeniu nadčasov. Môžem si povedať, že nie zrovna najlepšie, ale preplatené som dostala. Beriem to pozitívne, stále to mohlo byť aj horšie. 

Samozrejme pri práci s novými vecami vám napadajú aj nové riešenie. Nie také, aby ste si pomohli, ale také, čo by ste chceli do budúcna robiť. Pristihnete sa pri tom, že aha toto je super, tiež by som chcela predávať na internete. Nič k tomu netreba, dáte pár eur na doménu a mesiace času na budovanie stránky a nakoniec musíte už len v tom vydržať, aby to niekam aj dospelo. 

Stane sa občas, že si niečo uvedomíte, čo vám naozaj pomôže. Prídete na veci, ktoré vás mohli niekedy zaujímať a prípadne si nájdete nové hobby. Ja som sa tvorbe stránok chcela venovať už dlho, dnes sa mi to splnilo, aj keď nie úplne, spravujem 3 weby a je to fuška. Pokiaľ by bola moja práca len toto, tak som najšťastnejší človek na svete.

Nech len neospevujem a neprúdim pozitívnu náladu, čo som vlastne nemala ani v pláne. Neozvala som sa počas mojích narodenín. Zvažovala som, či niečo napíšem, aj som mala v hlave niekoľko nápadov, ale nestalo sa. Od začiatku roka, neriešiac pandémiu, som na vážkach, z práce som vyčerpaná a nepokojná. Keď mám na starosť zákazky za niekoľko desiatok tisíc a mám popri tom plánovať aj iné veci a tvoriť úplne nové články, spravovať stránky a upravovať fotky produktov, vždy sa v niečom pomýlim. Snažím sa všetko robiť na 100%, ale keď si každá vec vyžaduje 2 hodiny práce a vy máte len 8 hodín k ich naplneniu, tak jednoducho niečo zabudnete, prehliadnete.... Moja prehnaná detailnosť, keď niečo robím a kontrolujem to 10-krát, aby som sa niekde nepomýlila, je skôr na škodu, ale neviem si predstaviť nahodiť objednávku za niekoľko tisíc a neskontrolovať ju. Z toho potom vyplýva aj problém, kedy po ceste domov rozmýšľam, či som niečo nezabudla, niekomu nemala volať, niečo poslať. V tomto tempe som už od marca, teraz to je 3 mesiace. Celkom mi to už lezie na mozog. 

Ako sa bežne stáva, musí sa pritrafiť aj niečo ďalšie, tak sa aj stalo. Máte zaplateného človeka, ktorý má vaše splnomocnenie vybavovať veci, riešiť všetko za vás a vy máte len chodiť a podpisovať. Nie, jednoducho ten človek dostal peniaze, ale aj tak si polku vecí naháňame sami. Jedného pekného dňa mi to už išlo krkom a zdvihla som telefón, pán bol nevrlý a ohradzoval sa zmluvou. My nemáme zmluvu s ním, ale so stavebnou firmou, ktorá s ním tieto veci má riešiť. Nie sme sprostí a keď niečo treba, vždy sa snažíme pomôcť. Keď vás 3-krát pošlú z úradu preč, že vy to aj tak nevybavíte a má to riešiť ten, čo má stavebné povolenie, tak vás to omrzí. Bola som nepríjemná aj ja. Evidentne už na neho nič iné neplatí. Jediné šťastie máme, že všetko máme v zmluve a keby chceme odstúpiť, tak máme nárok na vrátenie peňazí v plnej cene. Stavebná firmy si to vie veľmi dobre zrátať, bohužiaľ ľudia, ktorých si najímajú sú takí ústretoví neni. Po menšej výmene názorov pán pochopil, že naozaj sa čaká na to, aby zdvihol prdel a išiel na ten úrad podať žiadosti. Nedávno nám prišiel dopis, kde nám zamietli vodnú stavbu. Čo je celkom prúser, lebo my studňu musíme mať. Jasne som sa vyjadrila pánovi, že ak budú veci preukázateľné, tak ich uhradíme, ak to bude na neprofesionálnej úrovni a skúšal, či niečo prejde, tak jednoducho mu to nie som ochotná zaplatiť. On mal byť dostatočne informovaný, aby tieto veci vybavil na prvý krát, živí sa tým, ale už nás na úrade na neho upozorňovali. O to, či mu zaplatíme jeho službu v plnom rámci ešte zvažujem, lebo za to ako sa k veci stavia, mám skôr chuť ho poslať preč a nájsť si iného, ktorý to urobí bez kecov. 

V neposlednom rade sme sa aj donútili odsťahovať do 2 izbového bytu. V poslednom byte sme boli 1,5 roka. Za celý čas sme nemohli vetrať, spávať lebo mávali pod nami párty, pili ako sprostí a vždy o polnoci nás budili. Raz aj o pol piatej ráno, lebo opitý debil si zmyslel, že bude trieskať do steny a plieskať dvermi. Keď sme sa boli sťažovať, tak samozrejme sa vyhováral. Aká divná náhoda, že bol práve v tedy hore, keď sme boli klopať a tak pohotovo nám otvoril dvere. Nevadí, každému patrí, čo si zaslúži. Obetovali sme 380€ a odišli sme inam. 

Bohužiaľ nič z toho som veľmi nezvládala a aktuálne mi lekárka zmenila večerné lieky na nejaké veľmi silné. Ak vám hovorí niečo Valdoxan, tak možno viete, čo sú to za lieky. Sú naozaj silné a užívam ich teraz tomu je týždeň. Prvé dni to bol des, keď som si ich dala a mala ísť spať, tak som myslela, že mi vyskočí srdce. Stále som sa potila, mám neustále studené nohy, ale to je aj stresom. Som v takom tlaku, že telo nezvláda prekrvovať celý organizmus a krv posiela len do hlavy a rúk. Ešte tomu musím dať minimálne týždeň, aby lieky začali tvoriť dostatok enzýmov a začali účinkovať. Dúfam, že po mesiaci ich nebudem musieť vysadiť a začnú robiť,čo majú. 

17.2. 2020

K tomu môjmu zlozvyku s rýpaním do vyrážok a ničením samej seba môžem povedať len toľko, že si tým zapisujem a zaraďujem sa viditeľne do radov tých zúfalých, neobľúbených a poľutovania hodných ľudí. Sama si tieto presvedčenia vytváram a výzorom sa zaraďujem k tejto vrstve. Je to smutné, ak si musíte tieto veci takto pripomínať a dávať najavo nie len sebe. Horšie je to ignorovať a brať to ako samozrejmosť, vtedy človek upadne medzi bulímikov, anorektikov a iných psychicky závislých a ťažko vyliečiteľných stavov. V tomto si môžem gratulovať, že si to stále uvedomujem, občas sa mi podarí to obmedziť a tešiť sa z toho. Napriek tomu to už trvá 10 rokov, čo som nemala dlhšie ako týždeň čistú tvár. Nehovoriac o rukách, chrbte a stehnách. Stačí malička hrča a musím sa jej zbaviť. Z pohľadu okolia je to bežná chyba, ktorej nikto nedáva  význam, ale časom sa nájde niečo alebo niekto, kto vám tieto fakty pripomenie a občas padnú na úrodnú pôdu. Ja dúfam, že mi to vydrží aspoň mesiac, už som poctivo zahájila mastičkovanie a čistenie make-upu.

Po dlhšej dobe, cestou z práce, som išla busom a mala čas sledovať okolie a vnímať kreativitu a hlúposť okolia. Niektoré veci vás dokážu znechutiť a iné motivovať. Dnes som si zas na chvíľu pripomenula svoje možnosti. Napriek chybám v práci, ktoré ma zajtra čakajú na opravu, som sa celkom potešila vlastnej tvorbe a zas ma to troška šťuchlo ďalej. Aj takéto chvíľkové kreatívne momenty vám vedia utkvieť a donútiť myslieť.

13.2. 2020

Rozhodla som sa, že vás nejdem trápiť a priznám sa, že moje dni bez hier vydržali 3 dni. 3 plné dni, kedy som bola doma, chorá, nemala čo robiť a zúfalá soplila do papierových vreckoviek. Prečo mi to tak málo vydržalo? To máte tak, keď si vaša polovička pustí profíka v šachoch a hovorí, čo musíte robiť a ako máte rozmýšľať. Tak som si vypočula ako musíte vytrvať vo veci, ktorá vás baví a zaujíma aj napriek nervom, stresom a pocite zúfalstva. Rozdiel je samozrejme v tom, že šach sa hrá jeden proti jednému a nie piati proti piatim. Tam už vaša sila nesiaha a môžete dúfať, že nechytíte debilov. Hovoril o tom, že si máte dať čas, vyskúšať všetky ťahy, možnosti a časom ich budete vedieť predvídať a dokonca vyhrať. Akurát ja som obetovala toľko času, že dávam tomu tak 10% šancu. Ale namotivovalo ma k tomu, aby som znova hrala.

Je pravda, že už som druhý týždeň v práci a po návrate domov nemám chuť hrať a radšej idem upratať. V tomto prípade vydržím bez hry aj celý týždeň. Občas potiahnem aj víkend.

Dnes som až veľmi pozitívna a energická. Konečne sa v práci venujem tomu, načo tam som.

Veľmi nepríjemným faktom je, že si môžete uvedomovať, že sa sami poškodzujete fyzicky a nedáte tomu veľkú váhu, občas máte menej škrabancov, viac nechtov či vlasov, menej vyrážok na tvári alebo jaziev po rukách, ktoré sa občas stihnú zahojiť. Keď vás, ale upozorní na to partner a cítite sa previnilo, tak to príjemné nie je. Z toho mi vyplýva, že sa poškodzujem už od druhého stupňa na základnej škole. Bála som sa pubertálnych vyrážok do takej miery, že som ani nemala bielu bodku a už som to musela vytlačiť. Doteraz mám hroznú fóbiu pred tými zapálenými bielymi vyrážkami a preto ich ničím už v prvom viditeľnom momente. Ale je pravda, že ich mám teraz veľa lebo som nervózna, stále musím niečo robiť. Ak mám čo robiť a sústredím sa na dôležitejšie veci, mám menej jaziev a fľakov na tvári. Zabudnem na to rýpanie a nemusí mi ísť krv. Vyzerám hrozne, ale je to psychický zlozvyk, kedy ako fajčiar sa "ukľudníte". Takže teraz nemám čas na hranie a snažím sa využiť svoju dobrú náladu k rehabilitácii mojej pokožky. Nejde len o tvár, ale aj ruky a chrbát. Takže nová výzva a uvidíme, či ju zvládnem!

25.1. 2020

Krásny slnečný bežný deň.... Keď si odmyslím antibiotiká, kvapky, že som týždeň zavretá doma. Neznášam tento slovenský zvyk, ísť do roboty za každých okolností, aj sprostý sopel môže byť nákazlivý a mňa to tak položilo, že nemám hlas, naťahuje ma, mám nádchu a najlepšie ak to chytí od vás polovička a obaja ste úplne odpísaní. Tá nezodpovednosť a ľahostajnosť je už na zbláznenie. Dlho som nemala nervy z práce a toto ma naozaj dorazilo. Mám dosť zlú náladu a už aj hlúposť začína bolieť. Takáto chorá som nebola ani za čias v kvetinárstve a to som bola v horších chladoch a denne stovky ľudí prišlo a odišlo. Obávam sa, že moja psychika je z tejto roboty tak nalomená, že aj malé prechladnutie mi robí takýto problém, že sa neviem vyliečiť a to fakt som nebola nikde od pondelka, okrem lekára. Dal mi dosť liekov a nemám pocit, že sa mi veľmi polepšilo. Pri predstave ísť do práce mi je normálne ešte horšie, nechápem, čo sa mi na nej tak sprotivilo. Nemám až tak náročnú robotu. Pritom si veľa vecí môžem upraviť, nastaviť, urobiť podľa seba a ignorovať niektoré veci bez problémov.

Vďaka susedom sa samozrejme liečiť nedá. Chodím už po byte ako mátoha, stále nemám hlas a štípe ma každé slovo. Vypila som asi hektolitre čaju a medu.

Tiež čas, kedy môžete svoju hobby robiť stále, akurát nie s radosťou. Hrám a hrám a šibe mi, som nervná a od pondelka si dávam pauzu na mesiac, potom sa ozvem, či som zvládla mesiac bez hier. Pokúsim sa neprihlásiť celý Február a dúfam, že sa troška ukludním. Za tento týždeň som mohla spraviť toľko vecí a neurobila som nič, nemám ani chuť niečo ísť.

Sumár za rok 2019

K vlastnému prekvapeniu píšem tento článok s pozitívnou energiou a možno sa zameriam skôr na tie plusy než mínusy. Aj keď tých mínusov málo nebolo a nervov tiež. Z čítania viete, že som si prešla naozaj zaujímavým rokom. Opäť som bola donútená zmeniť prácu, začiatky boli kdejaké, neraz som sa pohádala s kolegom aj pre takú hlúposť, čo si neskôr poviete "ach, zbytočné nervy".

Za tento rok som prešla nejednou zmenou názorov a musela som sa rozhodnúť, aj keď sme už mali všetko premyslené, že odchádzame, ostali sme a zohnali sme si pozemok, a začali riešiť vlastný dom. Nie je vylúčené, že o pol roka budem písať z pohodlia domova, ktorý bude pre mňa najväčším útočiskom a pohodlím. Nevylučujem, že budem potom písať viac pozitívnych ako negatívnych vecí, že sa mi polepší a ja možno znížim navýšenú dávku liekov, ktorá bola nevyhnutná a efektívna. Veľmi sa mi uľavilo z tých stresov a náročných dní, kedy som nevedela, čo odo mňa čakajú v práci a nič som nebola schopná urobiť dokonca, lebo v zápätí prišli s niečím novým, čo bolo nutné urobiť hneď. Ale na každý chaos a systém, ak má aspoň trocha v niečom logiku, sa viete nastaviť. 

Za tento rok sa mi zvýšila miera trpezlivosti, keď vyžadujete stále nedodané informácie, materiály a požiadavky na prácu, ktorá má byť hotová najlepšie ak hneď. Naučila som sa nebrať to vážne, svet sa nezrúti, ak sa to nestihnete. Vždy si robím termíny podľa možnosti a nikdy nie sú konečné, pokiaľ vám to neschváli tucet iných ľudí. Prestala som sa pýtať na konečné dátumy, len sa informujem, či je to aktuálne alebo to má čas a podľa toho potom uspôsobím svoj čas a úlohy. Neskutočne vám to odľahčí hlavu a môžete sa k tomu vrátiť, keď budete mať chvíľku alebo budete robiť niečo, čo vyžaduje vysokú mieru sústredenia a ste vypätí, takto sa ukľudníte a zároveň si časť práce urobíte. Robím úlohy podľa miery dôležitosti a svojho sústredenia. 

Ďalej som sa utvrdila, že všetkého veľa škodí, nech je to čokoľvek, môžete sa prejesť a budete obézny, môžete veľa piť a budete zavodnený, budete sa snažiť niekoho chrániť a nič sa nenaučí, všetko mu odopriete, chcete, aby sa niekto učil a bude robiť presný opak. Je to jednoduché, stačí vnímať a robiť to, čo chcete vy a dotyčný. Toto som bohužiaľ zažila od človeka, ktorého to najmenej potrebujem a nie len ja... Je fajn, že vás upozorní niekto cudzí na nejaký problém a snaží sa vám ukázať najlepšie riešenie, ale nedajte si ho za každú cenu presadiť, uvažujte a hodnoťte svoj postoj, všetky informácie, ktoré máte, ktoré sa vám dostávajú. Premýšľajte a potom konajte. Všetky problémy majú svoj koniec, ale pre každého je iný význam, iná skúsenosť, iné vedomosti, ktoré ho formujú, menia a nútia konať. Najskôr som si hovorila, ako veľmi som mala zlú výchovu, detstvo, všetko mal brat a ja som len dedila, ale teraz si uvedomujem, že to bola najlepšia škola, najlepšia studňa vedomostí. Ak môžem niekedy niekomu niečo odporučiť, tak je to naučiť seba a svoje ratolesti a všetkých, kto bude pod vami, kto od vás chce radu, vedomosť a nevie sa rozhodnúť, povedzte mu, čo získa a o čo môže prísť. Kam môže vyrásť a prijať poznatky, povedzte mu, čo všetko sa môže zmeniť a ako, čo s tým môže urobiť a nakoniec, neraďte mu ako sa má zachovať, len mu povedzte, aby urobil ako uzná za vhodné! Vtedy ten človek začne uvažovať a vnímať okolie, lebo vie, že ho to môže nakopnúť, ale aj zhodiť do blata. Kým neurobí chybu tak si ju neuvedomí, nechajte mu pocítiť úpadok, prehru vlastného rozhodnutia, neskôr to oľutuje, bude naštvaný a nabudúce si ten pocit zapamätá. Mne dalo toto uvedomenie a nutnosť zodpovednosti za vlastné názory najviac, som samostatná, vnímavá, uvedomujem si chybu, zodpovednosť, ktorú na nikoho nemôžem zhodiť, obviniť niekoho, čo preberie zodpovednosť nad mojím rozhodnutím a až vtedy si uvedomíte, že svet sa netočí okolo vás, ale vy meníte svet okolo vás. Je to moderná hlúposť, vy ste ten, kto má nárok žiadať, dostávať a vesmír vám dopraje..... je to hlúposť, dá vám len to, o čo sa snažíte, čo je vo vašom presvedčení. Ak sa nenaučíte na písomku a prepadnete je to váš problém, nikoho iného a nikto iný váš život nepreberie, ak to niekomu dovolíte, tak stratíte všetko.

Po necelom roku sledovania správania ľudí zo stoličky za počítačom mi dalo informácie, ktoré nemôžem na nikoho zvaliť, postoje a názory, ktoré niekto má aj keď sú hlúpe a odveci, berte to tak, že ten človek je taký, možno nemá logické myslenie, nemá vedomosti o veci, ktorú od vás pýta, nemusí prijať vaše odporučenie, ale nakoniec pri akomkoľvek probléme dôjde na to, čo ste mu povedali. Je jasné, že sa môžete zmýliť, ale ak viete o veci viac a dotyčný ide proti logike, je asi 90:1, že sa mýlite, ak sa to náhodou stane, tak ho pochváľte, poďakujte, že vám otvoril nové dvere, nové možnosti, ktoré môžete využívať vo svoj prospech, nikdy neviete prečo ten človek tak koná.

Celý rok mi dal skúsenosti v sfére dizajnu, grafiky, psychológie a nových poznatkov správania sa nie len človeka, ale i počítača. Neúpte na jednej veci, môže to byť neprípustné pre vás, ale z iného hľadiska to môže byť efektívne riešenie a neskôr vaša najlepšia voľba. 

Pocit úplného zúfalstva, stratenia a znechutenia žiť

Nie, neplánujem si žiadne novoročné predsavzatia, plány, dodržiavanie diéty a zhodenie 20kg do letnej sezóny. Na tieto veci sú tu iní, ktorí veria na tieto hlúposti a ani 10% z toho cieľ nesplní.

Prečo som si povedala, že začnem žiť? Prečo práve teraz, po novom roku? Po začatí dekády alebo čo ma k tomu vedie, aby som si osviežila a uvedomila akú mám veľkú šancu, šťastie a zmysel vnímať a uvedomovať si veci, ktoré mnohým prídu ako zbytočnosť, bezdôvodné veci, ktoré sa ich netýkajú a bežné klišé, veď ja s tým aj tam sám nič neurobím. 

V poslednej dobe sa veľa hovorí o klimatických zmenách a problémoch nie len zo strany prírody, ale aj ľudí, ktorí si myslia, že im patrí celý svet a majú právo rozhodovať aj za nás, ktorý s nimi priamo nesúvisíme ako národnosť, menšina, priateľ, známy a sme pre nich len figúrkou v hernom poli. Už sa dosť popísalo a udialo na dôkaz, že planéta má už naozaj na zničenie veľmi blízko a nie to z vedeckého hľadiska, ak by začala jadrová vojna, ktorá nám naozaj hrozí len v dôsledku dvoch, či troch štátov, ktoré si neuvedomujú hodnoty, ktoré majú a od malička sú vedení k mocenstvu a vláde nad všetkým, čo im aj nepatrí. Tento diktátorsky druh ešte nevymrel a žiaľ sú tu štáty, ktoré tieto veci priamo a verejne zneužívajú. Nejdem menovať, nakoľko v dnešnej dobe si málo kto nevšimol krajiny, ktoré majú najvyspelejšie technológie a vládnu na báze strachu "poddaných". Žiadna krutovláda netrvá večne, ale obeta za jej zvrhnutie je nemalá. Niektorí sa obetovali s nádejou a túžbou v slobodu a niektorí sa im prizerajú a nechajú si skákať po hlave, len aby bolo ticho a kľud. 

Do dnešného dňa zhorelo niekoľko miliónov hektárov lesov, niekoľko miliónov hektárov lesov sa vyrúbalo a vyrubuje neustále, vyschlo niekoľko stoviek rieky, jazier a niekoľko kilometrov ľadovcov sa topí v priebehu pár hodín. Ani si neuvedomujeme, čo všetko máme v rukách a koľko sme prenechali na zničenie pár ľuďom, ktorí si myslia, že vlastnia všetko. V kolónkach je vidieť, že vlastnia 50% bohatstva, ale len peňažného. Je smutné, ako sa niektorí ženú za bohatstvom a pri tom majú všetko na čo si pomyslia. Aj ja som jedna z tých, ktorým je dovolené mať denne pitnú vodu, dostatok jedla ak nie prebytok, radosť z nového dňa a krás ešte nezničenej prírody. Ak si neuvedomíme, čo všetko máme, čo nám naozaj je potreba a nenaučíme sa vážiť si to, čo sa nám dostáva, tak sa naše hodiny bytia míľovými krokmi krátia. 

Sú dve možnosti vnímania: 

1. neuvedomovanie si samého seba ako článku v reťazci sveta, že aj naším pričinením sa môže zmierniť škoda, ujma na zdraví iných, sebectvo, ktoré nepozná hraníc a človek ako najmocnejšie zviera zneužíva svoje postavenie a pridal sám seba na vrchol potravinového reťazca ako nezvrhnuteľného a nezničiteľného jedinca, vytvoril si materiálne bohatstvo z ničoho, vidí len peniaze, svoju moc, je vychovaný k rozkazom, vládnutiu a je posadnutý mocou a svet je pre neho len zrnko ryže v tanieri

2. uvedomenie si, čo máme, prečo to máme a zdieľanie šancí a radostí s tými, ktorým sa toľko nedostalo, narodili sa v nevyspelých krajinách, sú neustále konfrontovaný s chorobami, nemajú denne ani to jedno zrnko ryže a za kvapku pitnej vody trpia do úmoru, vážiť si, že môžeme mať prácu, ktorá nám zarába aspoň na strechu nad hlavou a ak nie sme schopní odísť z danej krajiny, prijať všetky výhody a nevýhody, ktoré máme a obrniť sa voči nim a prípadne podporiť zmeny, ktoré tieto veci časom eliminujú

Nesympatizujem s vegánmi, biomamičkami, ani ničím podobným. Jesť mäso je prirodzené, každé zviera má svojho predátora, vďaka tomu je medzi živočíchmi rovnováha, teda bola, než sme si osvojili a privlastnili všetko. Mäso ako také má pre nás ako aj iné zvieratá vysokú biologickú hodnotu, ale všetko má svoje hodnoty a my ich už zneužívame a nie dopĺňame. Hodnoty mäsa sa chovom zvýšili na prehnane vysoké a neúnosné pre ekosystém, prírodu ako takú. Tam, kde je prebytok jedného je úhyn iného. Každý bojujeme o prežitie a navyšujeme svoje základné potreby, lebo si myslíme, že na to máme právo. Pri tom namiesto rôznych vírusov, chorôb a prehnaných vegánov, ktorí sa snažia znížiť percento hodnoty mäsa radikálnym spôsobom nakoľko je to vysoko preexponované voči potrebnému množstvu /bežný Slovák zje ročne okolo 240 rezňov, čo je niekoľko desať ak nie sto násobne viac, než telo vyžaduje/, na margo toho máme vysoký krvný tlak, obezitu a stovky rakovín a iných chorôb, ktoré sa rozvíjajú prehnanou čistotou a prehnanou chémiou použitou pri kŕmení zvierat, aby sme zvýšili ich počet, hmotnosť a všetko len za účelom zarobiť. Nie je o tom byť vegán, byť čokoľvek super bio, ktoré je tiež marketingový ťah, aby mohli dať prirážku miesto zemiaku za 0,20 centov na 1,20€. Áno, pri dnešnom premnoženom počte áut a hlúpostí, čo sme si navymýšľali, lebo bez toho nevieme žiť, je naozaj umenie niečo dopestovať a odchovať bez chemikálií. Každé ALE má svoje riešenie, problém je v tom, kam sa všetci uháňame a kam sme nútení zájsť. 

To, že si človek vybudoval takéto postavenie nás nerobí spasiteľmi a vykupiteľmi, ani žiadna tretia osoba s harfou na oblohe to za nás nikdy neurobí. Ak niekto má na starosti alebo sa sám na to korunuje, jeho zodpovednosť siaha nie len k vývoju, ale v našom prípade k úhynu. Každá skupina, ktorá bojkotuje akúkoľvek pozitívnu zmenu, upozorňuje na nutnosť uvedomenia, musia a sú nútení robiť radikálnosti, inak by si ich obyčajný investor nevšimol, kým mu to nezasahuje do jeho biznisu. Mnoho z nich týmto prichádza o zisk a tak sa rozhodli to konkurencie zneužiť a vyťažiť na tom. 

Prvým najhlúpejším a najabsurdnejším výmyslom človeka boli peniaze. Dnes im pripisujeme takú moc, že sme schopní zničiť to jediné, čo spolu chcene-nechcene zdieľame - miesto kde žijeme, ktoré nie je možné obnoviť a udržať v takom nátlaku ako mnoho zamestnancov v kórejských fabrikách - so slovenským chamtivým manažmentom, americkým obžerstvom a ruskou vládou strachom. 

Tým, že sme sa korunovali na vrchol potravinového reťazca nevyplýva, že ak Vás napadne v Nórsku ľadový medveď, tak ho okamžite vykynožíme, ale že asi v ich teritóriu nemáme čo hľadať! Snažia sa iba prežiť na beztak malom kúsku, ktorým sme im ešte dovolili obývať a nezastavali ho. Môžeme aj naďalej robiť z veľrýb ruské jadrové hlavice a zneužívať ich inteligenciu, máme právo nechať tučniakom roztopiť ľadovce, aby sa nemali kam ísť ukryť a loviť ryby, áno, loviť mäso, ktoré je pre nich prirodzené ako aj pre nás. 

Ak si chceme udržať titul kráľa potravinového reťazca, tak by sme si túto zodpovednosť mali uvedomiť, ak by ku Vám teraz niekto nabehol a vyhodil Vás z domu, lebo ste na jeho území, tiež by ste len sklonili hlavu a odišli, ale tie zvieratá nevedia podať sťažnosť, nevedia udať domovníka alebo osobu, ktorá Vám byt predala. My ako tí, čo sme vládnuci nad všetkým hnuteľným a nehnuteľným by sme sa mali naučiť tieto veci s nimi zdieľať, dať im právo svojho priestoru, nenútiť ich žiť v ZOO, kde nemajú ani 10% svojho reálneho životne dôležitého priestoru, hluk z hlúpych deciek, ktoré celé dni čučia pri počítači len aby mamičke neliezli na nervy a mali pokoj a čas na seba, lebo dieťa je tiež zodpovednosť! Nevie sprvu rozprávať, vyjadriť svoje potreby, svoje názory a čomu ho naučíte, to urobí, ako zviera, ktoré zavriete a donútite ho myslieť si, že toto je jeho prirodzené prostredie. 

Prečo sa bojíme prevziať zodpovednosť, prečo si neuvedomujeme, že ich potrebujeme, že je našou psou povinnosťou ich chrániť, regulovať ich počet do takej miery, aká je únosná lovivosť medzi predátormi, nie kvôli testovaniu gélov na pranie, kozmetiky a iných hovadín, ktoré sme si navymýšľali. 

Ženy a psychické poruchy...

Nejak príroda zariadila, že žena ako taká, má mnoho vecí pod palcom, vedome i nevedome.

Dar plodnosti v nás zakódoval cit matky, ochránkyne, opatrovateľky a mnoha iných vlastností, ktoré nám akosi dali pozíciu sledovateľa a plánovača. Musíme si mnohé zariadiť samé, od starostlivosti o dieťa, rodinu, jedlo, domov a tiež našej polovičky. Je pravda, že v dnešnej dobe pribúda mužov na materskej. Zväčša je to otázka lepšieho platu, či pracovnej pozície.

Ženy nevedomky pozorujú správanie partnera i okolia. Vo  veľa smeroch sme vnímavejšie a obozretnejšie. Kým muž sa hádže do snehu s ratolesťami, vy máte v hlave často najhoršie scenáre, aby ste v stave núdze okamžite reágovali. Nie len za to sme pre mužské stvorenia neodmysliteľnou súčasťou života a neustále nás niečím prekvapujú a šokujú.

Povinnosti v skratke:
• zútulnenie bývania
• neustále rozmýšľanie, čo ak ...
• vždy pripravené (na všetko)
• predvídavé (nie vo všetkom, len v núdzových situáciach)
• ochránkyne (nie len vlastných detí)
• čo uvarím
• kedy upracem
• kedy operiem
• striehnutie termínov (nie len pôrodnice)
• zodpovednosť (za všetko, kde sme prítomné)
• cieľavedomé (v každom ohľade, nie vždy zdravo)
• citlivé (v nesprávnych situáciach)

Žena ako taká robí 10 vecí naraz. Občas si neuvedomujeme, že ideme do obchodu na potraviny a pri nákupe uvažujeme, či naozaj uvaríme to, pre čo sme sa rozhodli. Vnímavosť nám nedovolí povoliť v strehu a myslení. Chceme si oddýchnuť, ale keď už sa zvalíme do postele, či gauča rozmýšľame, koľko vecí treba ešte urobiť a radšej sa opäť zdvihneme a pokračujeme kým nás to nezničí a nedonúti prestať. Má to aj dobré stránky, za vnímavosť a praktickosť pri práci na viacerých veciach naraz je k nezaplateniu, koľko času viete ušetriť pri správnom rozložení činností. Nechcem nijak opomínať protejšky, ale koľko krát vám žena povedala, že nepotrebuje pomoc a všetko je v poriadku? Ako často sa na vás bez ohľadu na konverzáciu zamračí? Skáče vám do reči?

Občas každú z nás poteší navarený obed bez jej pomoci, umyté WC alebo zrkadlá v kúpeľni, otázka "dáš si aj ty kávu, čaj, donesiem ti niečo?". Sme tiež limitované bytosti a nevieme fungovať nonstop, aj keď sa o to pokúšame. Mnohé sme podvedome stále v pozore. Dokonca aj pri pôrode je riziko depresie, kedy vám dieťa zmení vnímanie a vy ste na dne. Nemáme čas si oddýchnuť a môže to vyústiť do naozaj rôznych chorôb, je dôležité byť vnímavý a pozorný v každej sfére života.