16.6. 2017

Jeden z tých dní, kedy zvažujete, že ste mali ostať ako podnikateľ a donutiť sa prekonať svoje zvyky, ale nechcete sa vzdať svojho životného štýlu a hľadáte možnosti, ktoré budú akceptovateľnejšie a voľnejšie pre vás, napriek zlej situácií, si vyberiete jednoduchšiu ,no zdĺhavejšiu cestu. Otázkou je, či vám váš štýl stojí za to, tým ,že som mladá si poviem áno, chcem si užiť ešte voľnosť a nejakým rozumným spôsobom sa dostať k svojim snom. Keď tak sedím v autobuse plnom ľudí, čo  makajú tri smeny a majú ledva 300€ ,tak to mne nevonia, nechcem skončiť ako zatrpknutá stará a zodratá žena, čo dokáže len na všetko a všetlých hundrať, lebo oni to vedia lepšie, ale nič pre to nikdy neurobili a preto tu máme tento banánovy systém, kde si radšej ľudia zvolia diktatúru, miesto toho, aby podporili vlastnú tvorbu a prácu.

Niečo sa na mňa nalepilo, určite viem ako hodnotiť ľudí, ich prácu, hodnoty i chyby, aj keď niekedy ma táto netolerantnosť vie dostať do nervov, denne vidím ,akí sú ľahostajní voči vlastným prioritám a pravidlám, od iných čakajú ústretovosť a jemnosť v konaní, no sami toho nie sú schopní. Možno je to len tým ,že prevaha informácii u mňa vyvolala nežiadúci účinok. Viem čo je osobná zóna, priestor, kde by vás iní nemali obmedzovať, zabraňovať vášmu bytiu a nechytať človeka, ktorého nepoznáte, neobtierať sa o neho a neliezť mu nosom do súkromia. Taktiež má aj sloboda svoje hranice, sú tam, kde začína sloboda iných. Túto definíciu sotva niekto dodržiava, aspoň u nás. To ako trápiť deti v nákupnych centrách miesto toho, aby nakupovali v čase ,keď sú mimo domova, je niekedy až neľudské týranie, rovnako ako so psom, dieťa to aspoň dá najavo ,také zviera to trpí, lebo si myslí ,že je to správne. To je ešte smutnejšie.