Po rannom prehodnotení situácie doma, som aj keď sa mi najskôr ani veľmi nechcelo, že doma sú zas povadení, som bola rada, že sme sa rozhodli ísť predsa len niekam mimo. Z rannej únavy a nevyspanosti, ktorá neskôr prejavila, aj keď som si myslela, že som spala dobre, sa mi vykľul pekný deň. Pri zistení ,že sa na jednej akcií platí celkom vysoké vstupné, sme sa rozhodli nakoniec nájsť si náhradný plán, ktorý netrval dlho, prešli sme sa aspoň po nádvorí hradu a potom si išli sadnúť na pivko do regionálneho pivovaru. Popri ťažkých filozofických úvahách a nápadom, sme si užili pekný a vcelku slnečný deň.
Keď si predstavím niektorých ,ako sa majú dobre, majú omnoho lepšiu situáciu oproti mojej, ale nevedia si vážiť okolie a ani ľudí, tak mi príde skôr ľúto, že ja, čo pravidelne chodím ku psychiatričke, si poviem, že nie ja by som ju potrebovala, niekedy mám pocit, že myslím oveľa triezvejšie a racionálnejšie, než ostatní. Alebo aspoň prevažná väčšina. Je pravda, v časoch ,kedy som zaseknutá vo svojej diagnóze a nie som ochotná vyjsť medzi ľudí, moje nápady a myšlienky zrovna nezodpovedajú tejto predstave, no predsa, ak vidím niekde pár, ktorý sa háda a pre hlúposť, že sa jej zlomil necht, troška preháňam, ale dokážu sa do krvi vadiť a pri tom je to vec, ktorá ide vyriešiť v priebehu pol minútky, tak ma zamrzí, keď ja sa správam tak chladne ,pretože tieto veci nás celkom obchádzajú, naše zvady sú vždy len okolo môjho zdravotného stavu, čo je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neúnosné, narozdiel od spomenutej situácie. V tých situáciach mám zo seba prehnane zlý pocit, že dostatočne nevnímam, nepočúvam, neakceptujem toho druhého. Pravdou je, že som sa stále nenaučila 100% akceptovať samú seba, no toto mi robí často starosti. Práve to mi vie pripomenúť, čo všetko mám a nie len ja, ale aj on má nárok mať vo mne oporu, radosť a v neposlednom rade milovanú osobu, ktorá akceptuje každú vlastnosť, potrebu, cieľ a nie človeka, ktorý si pravidelne vyčíta veci, za ktoré vôbec nie je zodpovedný. Vždy, keď mi to preblyskne hlavou, tak ho mám chuť mať pri sebe a silno objať, ten pocit, kedy si myslíte, že ste nulovým prínosom tomu druhému a pocit menejcennosti, ktorý vás ubíja, sa prenáša aj na neho a do celého vzťahu.
Môžem si gratulovať a byť hrdá, že je stále so mnou, vždy sa pokúša urobiť všetko v môj prospech, občas aj na vlastný úkor, čo mi je ľúto, lebo mám problém prekusnúť niektoré situácie. Sú to veci pre neho veľmi dôležité, úplne bežné a potrebné pre vyrovnaný život, taktiež vzťah. Môžem dúfať, v lepší pokrok liečby a pozitívny výsledok, kedy prekonám aj tieto prekážky a budem mu 100% plnohodnotnou partnerkou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára