Ako každý, teda väčšina bežných detí, som chodila na základnú školu, kde som nepatrila medzi obľúbenú populáciu triedy, aj keď som mala kamarátov aj kamarátky ,či už v triede alebo mimo nej. Spôsob ako som vôbec dokončila školu bol prostý, bavilo ma učiť sa, ide mi dobre jazyk, rýchlo si zapamätám a chápem rôzne interakcie, dlhšie texty, poučky som si vedela prakticky vysvetliť a ľahšie sa mi to potom pamätalo. Druhý bod bol talent na kreslenie, vždy som sa tešila na výtvarnú. Málokedy sa stalo, že som robila to ,čo zbytok triedy. Napriek môjmu neskoršiemu výstrednému štýlu obliekania ,som úspešne prešla, síce nie so samými jednotkami, ale k čomu vám sú? Vedomosti sú dôležitejšie ako známky v škole.
Bavilo ma viacero predmetov, dejepis, zemepis, angličtina, prírodopis. Asi som naozaj zameraná na humanitné vedy, ale zaujímavé je, že práve vzťah k deťom nemám, možno je to len nežiadúci účinok mojej diagnózy, ktorú som sa dozvedela, alebo priznala si ju až v 18tich rokoch. Dôvod jej pôvodu a vzniku vám vysvetlím v inej rubrike.
Neskôr na strednej škole som zo začiatku mala super kolektív. Vedeli sme si pomôcť aj sme sa zasmiali, či na hodinách ,ale aj výletoch. Potom som však z nezáujmu odišla na iný odbor, kde som hviezdila, bol to odbor plný manažmentu a humanitného zamerania, kde je pracovná a odborná morálka nezbytná. Tam som však neskôr na kolektív šťastie nemala, aj s duševným nastavením, že budem vychádzať s každým a nebudem konfliktná ,sa tento jav neukonal. Trieda plná žien, ktoré museli vyzerať vždy ako modelky, mať najdrahšie /originály, fake/ muselo to mať značku, ja s oblečením plným metalového sveta a reťazí ,ktoré už neodmysliteľne patria ku mne, sa táto časť ani trošku nezapáčila. Skončila som s jednou kamoškou, ktorá ma pre vedľajšie účinky vzťahu, úplne odsunula na inú koľaj a školu som dokončila opäť ako samostatná jednotka, s prekvapením ,nie na samé jednotky.
Pri zvážení ,čo ďalej, som balancovala medzi možnosťou ísť dokončiť predchádzajúci odbor, alebo ísť na vysokú školu. Doma bola odpoveď jasná, na školu peňazí nebolo ,tak hor sa do zamestnania. Skončila som medzi závislími bláznami, ktorým bolo jedno, či budú mať zajtra na chleba, či zaplatia nájom, jednoducho celú výplatu prehádzali v automatoch. Toto prostredie zrovna podnetné nebolo, ale výhoda bola, že som to mala 5 minút od domu a peniaze ,ktoré mi prišli na účet som hravo sporila. Potom som sa rozhodla odísť, k čomu mi pomohlo posledné zamestnanie, kde som si uvedomila ,že tadiaľto cesta nevedie. Po roztržke so šéfom, ktorý si myslel ,že je zamestnávateľ roka, ma najskôr snažil prehovoriť, že to nie je práca pre mňa, ale povedzme si narovinu, pre koho je práca v herni ? Len pre trosky, ktorou som sa stať nechcela. Aj keď sa to troška už tiahlo tým smerom, ale o tom zas v inom článku. Ja som bola a som doteraz pedantná na svoju robotu, tak jeho nadávanie, že niečo som neurobila alebo odflákla ma dosť rozhodilo, pretože som bola oboznámená ,ako to tam fungovalo ,než som nastúpila ja. Výsledok bol asi taký, že som to hodila za hlavu, ešte som síce bola dlho naštvaná, že mi po ukončení pracovného pomeru nebral telefón ,lebo som od neho potrebovala pár papierov. Nakoniec bola to moja vina, ale k peniazom som sa beztak dostala.
Teraz posedné dva roky, ktoré som "podnikala" ma dohnali k rozhodnutiu, aby som začala robiť niečo, v čom vytrvám. Posledný rok som bola dosť bez peňazí a snažila sa kdejako vykrývať prázdne miesta v peňaženke. Na moje šťastie som sa dala dohromady s mojím terajším priateľom, ktorý mi všemožne pomáha a podporuje moje občas zbrklé konanie. Som rada, že sa to všetko vyvinulo tak ,ako to teraz je. Urobila som skok dopredu ,nie len v osobnom živote.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára