1. Kapitola Ako to celé začalo

Počiatkom toho všetkého je viacero faktorov. Už ako dieťa som mala mnoho vecí, ktoré som nevedela spracovať, nemala som najlepšie podmienky na detstvo. Otec podnikal a doma býval len večer a to sme sa ho skôr báli niečo opýtať, než sme niečo vyviedli. Vedel nás strašiť, že nás zbije, ak nebudeme poslúchať. Nikdy sa to nekonalo, viem, že nás má rád, ale dieťa to berie troška inak, je to pre neho prirodzená autorita. Bola v našich časoch. Dnešné deti nemajú autoritu pred nikým. 

To, že som už ako malé dieťa, možno tak 3 ročné, zúfalo vyplakávala, že ma naši nemajú radi a ,že som nechcené dieťa bolo časté. Vždy všade bol na prvom mieste a doteraz je ,môj brat. Ak je to len pre pohlavie, tak je to naozaj nefér, ale už to aj tak nezmením. Teraz viem, že tie stavy a zlé sny, nejdem písať nočné mory, lebo to nie je správny význam slova, boli panické ataky. Ktoré ma už v útlom veku prenasledovali. 

Teória R /rodina/

Prvým možným problémom ,ktorý mi mohol navodiť tieto nepríjemné problémy ,je rodina. Ako som spomenula domáce prostredie bolo všeliaké. Nemôžem sa sťažovať na žiadnu konkrétnu vec. V každom normálnom prostredí sa rodičia vedia hádať. Keď si jeden ide zodrať ruky v práci a druhý nemá šancu zamestnať sa, tak po čase to je neúnosné, nie tak finančne, ako psychicky a to pre obe strany. O to viac, ak si dotyčný, v tomto prípade moja mamina, začne od určitého veku nahovárať, že mňa už nikde nevezmú, už som stará a oni chcú mladých ,šikovných, aby mohli byť v robote piatky, sviatky. Ale chcela som tým povedať iné, toto je len na okraj toho, aby ste si vedeli predstaviť, ako sa to celé dialo a čo sa odohráva /lo v mojej hlave. 

Dodnes si pamätám a aj sa to neraz spomína, že tatino vyháňal maminu z domu, neraz odišla na týždeň k babke, aby mu ulahodila, my sme samozrejme ostali doma a mal sa o nás starať. Napriek tomu, sme nechávali kľúčik pod rohožkou, aby mohla ráno prísť a navariť nám, kým on bude v robote. Pri predstave ,že v tedy ešte nefungovali mobilné telefóny a z pevnej linky sme veľmi nevolávali, aj keď sme ju mali medzi prvými, sa naši vždy uzmierili len na základe našich plačov a prosíkania. Mnoho ráz sa stalo, že chcela odísť a bez nás. Niet sa čomu čudovať, keď vám niekto ide vyčítať, že ste neni jeho deti a nech sa vám neukazuje na oči. Viem si to predstaviť akoby sa to dialo práve teraz. Tie emócie človek ťažko zabudne aj po toľkých rokoch. 

Nemôžem hovoriť len v zlom. Ak to vezmem ,že boli aj dni ,kedy hádky nemali u nás miesto, tak sme prešli veľa krás Slovenska. Keď prišlo do módy prvé televízne vysielanie, tak naši mali popredu zajednaný televízor, ktorý mal už farebnú obrazovku. Ktorý nám nanešťastie trafil blesk, keď boli v Bojniciach, píšem boli, lebo to som ešte nebol v hmotnom stave. Zatiaľ tu strašil len môj brat. Ten televízor si prešiel naozaj rozmanitým správaním. Keď nešiel obraz ,tak sa na ňom cvičilo karate, aby sa znova rozbehol, keď nešla farba, tak sa po ňom hádzalo všetko ,čo bolo poblíž ruky, sem tam sme skúšali aj jemný prístup, ale ten akosi odmietal, tak sme ostali pri násilnom spôsobe, ktorý mu zjavne vyhovoval. Doteraz funguje, akurát je prehnane ťažký a sotva by ste dnes našli niečo, čo ešte by podporovalo tento 30 ročný artefakt. 

Ďaľším krásnym spomienkam nepatrne patrí naše bývale auto, Škoda 105, s ktorou sme prešli asi celé okolie a boli sme aj na záplavách v Poľsku, teda pôvodne to mali byť trhy, ale nebol internet a nemali sme to ako vedieť, tu bolo teplo a krásne, no za hranicami sme zachytili začiatok búrky a tiahol sa až do neskorších hodín, poľské trhy a hlavne tí obchodníci, dokážu predať naozaj všetko a za každých podmienok. To ako nás obskakovali v gumených čižmách a cez tie zaplavené chodníky nám nosili tovar, len aby zarobili ,bolo až komické. 

Kameň úrazu bol ,ale práve niekde inde. Keď spomeniem auto, tak si málo kto predstaví alkohol. V minulosti si to len tak niekto nedovolil, inak by prišiel aj on rodný list. Dnes to je troška jednoduchšie, ak ste mali správne kontakty ,tak aj v minulosti ste si vedeli vybaviť ,aby vás nikto trestne nestíhal. Ak to vezmem z toho pozitívneho uhla, tak tatino bol výborny šofér. Nikdy neriskoval a nerobil zbytočné prestupy, aby sa niekam o pár sekúnd dostal skôr. Dnes už ,žiaľ, taký trpezlivý nie je. Keď sa vrátim k tomu, že podnikal, tak sme často chodievali k nim na firmu a doteraz mám fotky, robili naozaj krásne práce. Firma je síce teraz na úpadku, ale už ju nevedie on. Tým ho nechcem ospravedlňovať, ale v organizačných veciach vždy prekvital. Akurát nemá mieru v alkohole, čo mu teraz aj narobilo dosť problémy so zdravím. Ako každý dedinský človek ,vyrastal aj on na lúkach a sadoch. Sady spomínam hlavne kvôli domácej pálenke. Nadarmo sa nehovorí, že sme jedna z najpostihnutejších krajín alkoholom v Európe. Tento koníček sa troška dostal nad rámec bežných osláv a akcií. Viac dní po sebe, keď mamina pracovala ešte v nemocnici, prišiel opitý domov a hulákal po každom, tým pádom sme to odniesli aj my a to neraz. Tento strach vo mne ,voči takejto autorite, vyvolal pocity zbytočnosti a nezaradenia v tomto svete. 

Ak človek žije s týmto pocitom, čo i len rok alebo dva, tak náš mozog má nevídanú schopnosť pamätať si, zapisovať si tieto pocity tak hlboko, že od určitého času sa stávajú vašou súčasťou a beriete ich ako samozrejmosť. Najhoršie je to v útlom veku, predsa sa nehovorí nadarmo, že výchova vytvára človeka, ja som si toto pestovala až do čias, kým som neskončila strednú školu. Približne v čase, keď som bola v šiestej triede, kedy si už začínate uvedomovať svet a neúprosne blížiacu sa povinnosť rozhodnúť, kam sa bude poberať váš život ďalej, som vychádzala s ocom nadmieru dobre. Vždy ma podporoval v kreslení a tŕpol na tom, aby som šla na umeleckú školu, kde som si nakoniec ani prihlášku neposlala a ľutujem, že som tak neurobila. Tieto "zvyky", ktoré som si pestovala ako dieťa ,prerástli až do takej miery, že som sa snažila vyhovieť vo všetkom, čo som dostala na starosť. Nemeniac tak aj pri výbere školy. Vedela som, že gymnázium je hlúposť, ak nechcem byť lekárom, čo mne ani zďaleka nehrozilo, nie žeby mi vadil pohľad na krv, ale keď si predstavím otvorené zlomeniny, tak ešte aj teraz sa mi dvíha žalúdok. Potom tlakom triednej učiteľky sa začalo hovoriť aj o ekonomike, ktorá mňa vôbec nelákala a dodnes by som si ju nevybrala. Jediné ,čo ostalo v ponuke bolo teda ísť na niečo aspoň trošku umelecky zamerané, išla som teda na učňovku, kde sme mali odborné kreslenie, ale v tomto odbore som zotrvala len rok a potom som odišla za manažmentom. Túto vec neľutujem, pretože je to teraz najdôležitejšia a najťažšie zvládaná pozícia ,kde zväčša skončí niekto z rodiny a maximálne netuší, čo sa od neho vyžaduje. Lenže v priebehu praxí, ktoré som podstúpila v tomto odbore, mi toto zistenie tak znechutilo prácu, že som ostala pri čapovaní piva. Práca by ma aj bavila, ale to následné ,čo tento nápoj vytvára z ľudí ,som zavrhla aj toto. 

Jedným dôvodom bolo ,samozrejme aj to, že ľudia pri vyšších množstvách boli k nezvládnutiu a skôr ma to vytáčalo, ale druhým ,takým podvedomím dôvodom odchodu, bola otcova vášeň v alkohole. Je normálne, ak si človek raz za mesiac niekam vybehne, ale nie každý deň prísť na mol opitý a ničiť domáce prostredie. Vzhľadom na to, že ja nepijem ,teraz už ani nemôžem v dôsledku liečby, sa mi toto správanie vrylo do pamäti tak silno, až som rezignovala voči akýmkoľvek závislostiam, drogám a všetko okolo toho mi prišlo tak odporné, že doteraz sa vyhýbam všetkým správam, miestam a ľuďom, čo majú čo i len sklon raz ročne si dať trávu. Nechcem tu robiť žiadne kázne, kto ako má žiť, ak vám to chutí a neprekáža vám stav neschopnosti fungovať ďaľší deň, nech sa páči.