Napriek neveselému ránu, sa podarilo pekne vykorčuľovať z
dňa, neviem odhadnúť, aký sortiment čitateľov sa tu objaví, ale ak ste niekdy
hrali nejaku MMRPG alebo role play, tak dôležité je ,aby ste sa s danou
postavou, úlohou alebo postavením stotožnili natoľko, že sa správate presne tak,
ako si daná úloha vyžaduje. Časť tejto rozprávky patrí aj do môjho života.
Často krát, nie len mladí, ale aj dospelí, vedia žiť príbehom niekoho iného.
Najviac je to vidieť na ženách, ktoré žijú životom postáv v telenovelách. Je to
dôvod ,prečo lipnú na príbehu, či osude postavy, ktorá im je podobná ,či má
vlastnosti, ktoré by chceli nadobudnúť. Ja to nazvem únik z reality, pretože
takýto nevedia rozprávať o ničom inom, než o deji daného seriálu a zväčša si
vyberajú aj rovnaké, sebe podobné
okolie. Jediná výhoda môjho úniku z reality je, že ma to núti zamýšľať sa nad
rôznymi situáciami a zdokonaľovaní sa v tvorbe grafiky. Ale princíp je rovnaký,
zabudnúť na podstatu všedného dňa. Mnoho krát sa mi to darí, skôr poviem, že je
to dôvod ,prečo sa tej hre venujem. Vie ma nie len vytočiť, ale aj pobaviť a ukľudniť.
Viacero detí hráva hry ,aby vypli od učenia a iných nútených prác. Dnes je to
bežná vec, že dieťa vie ovládať elektroniku jednoduchšie ,než dospelí.
Ďaľší celkom veselý prípad ma
stretol, než som prišla domov. Dnes som sa vyhrabala z domu, opäť tomu vďačím
môjmu milovanému, s ktorým som strávila nádherný deň, čas spokojnosti a
potrebnosti. Pocit, že niekam patríte, je dnes naozaj miziví, každý sa riadi
len pravidlami a tým, čo očakávajú od neho rodičia. Pri ňom vždy viem, že nič z
toho, aj keď nie nutné, som urobila tak ako bolo treba, aby som sa naučila a
postúpila o krok ďalej. Po ceste domov, ma stihol zaujímavý telefonát od
človeka, ktorý mi v predchádzajúcej práci veľa dal a naučil ma, aj keď som
ukončila tento pracovný pomer, bolo to z dôvodu, že mi nedávala práca
potešenie. Napriek tomu, že som sa niekoľko krát pokúšala o prácu, nikdy som
nebola dostatočne dobrá na to, aby mi ju
pustil. Tak to dospelo do štádia, kedy som sa rozhodla odísť a dnes, už po
prediskutovanom rozhodnutí, som zrazu na tú prácu nárok dostala, ale bohužiaľ,
už som konečne upratala nervy a nechcem sa už tým znova zapodievať a dúfať v
lepší začiatok. Chcem ísť svojou cestou, kde
mám svoje vysnívané miesto, po boku človeka, ktorý nezištne napĺňa
predstavy o mojom živote. Nevylučujem, že sa k tej práci raz nevrátim,
nehovorím, že to bola zlá skúsenosť, len zlé nepochopenie medzi mnou a iným
človekom, ktorý sa učí zvládať a prijímať okolie a rozhodnutia ostatných. Občas
mám pocit, že chce ten úspech viac ako ja, čo by v tejto práci malo byť naopak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára