Čím ďalej sa tie stavy zhoršujú. Nie som
jediná kto si to všimol, som na nevydržanie a nedokážem sa preniesť cez úplne
banálnu hádku. Namiesto toho ,aby som šla ďalej ,zostávam zaseknutá a oveľa
častejšie si prajem zomrieť. Neviem zhodnotiť, či je to dôsledkom liekov ,či mi
vôbec pomáhajú. Ataky ma prešli, ale myšlienka odísť je dňom a nocou silnejšia.
Nič vás nenaštve viac ,ako hádka s blízkym človekom. Obzvlášť ,keď ste konečne
sami a vy nevydržíte mať ani deň dobrú náladu. Pri často opakovanom "ja
tie tvoje zmeny nálad už nedokážem zvládať" ,si nič dobré predstaviť
nejde. Ste ten, kto zničí každý pekný večer, ktorý je plánovaný alebo nie.
Jediné ,čo ma ešte drží tu, je predstava, že by som mu tým ublížila ešte viac,
možno by sa mu časom uľavilo, že sa stráni ,aby neprepadol týmto depresiám.
Ubližujem mu viac než dosť a neviem zhodnotiť žiadne východisko ako správne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára