Prečo posledná? Nie je posledná ,ako taká, ale posledná, kedy ešte ste ako tak pri vedomí a občas zvládate nejaké práce a bežný život. Preto posledná fáza, lebo po nej sú už len dve možnosti. Jedna je stabilizácia ochorenia a druhá ,nie veľmi veselá, keď nezvládate situáciu a skúšate sa všemožne zabiť, kde zasahuje už biela miestnosť na psychiatrií, kde sa už asi viac zblázniť nedá.
Čo je teda skutočne tou poslednou fázou, kedy človek má na výber len tieto dve možnosti.
Sú to panické ataky, ich intenzita a prejavy sú u každého iné, preto je ťažko ich porovnávať a hodnotiť, čo je horšie a čo ešte zvládnuteľné. Niekto môže byť v ataku iba nehybný, ostane doslova ležať, iný má síce pohybovú zdatnosť, ale nemusí byť prítomný duchom, môžu sa prejaviť aj iné fyzické aspekty. Ak sa ešte zvládnete hýbať a ako tak fungovať v bežnom živote, tak vás môže stihnúť aj iná forma. Forma fyzických problémov, ktoré sa javia sprvu neškodne, ale pri neskorom objavení a dlhodobejšom neliečení, sa dostanete do značných zdravotných problémov a tu už nastupuje fáza, kedy vás zavrú na nejaký čas do spomínanej bielej miestnosti, kde sa môžete hádzať o zem koľko len chcete. Nikde nie je napísané, že sa ani v tom štádiu nedá z toho dostať, záleží len na intenzite toho, ako veľmi to chcete vyliečiť.
K tým prejavom sa troška rozpíšem, je ich naozaj veľa a človek si môže povedať ,že je to nezmysel, ale netreba podceniť nič, naozaj si sledujte niektoré správanie a zmeny zdravotného stavu na sebe, nie je to sranda a ani výplod niečiej fantázie, ako si mnohí myslia.
Môj osobný prejav bol naozaj nepríjemný. Prvý krát som za celý 19 rokov odpadla. Nikdy som tento pocit nepoznala a myslela som si, že je to len z vyčerpania. Tým sa začalo moje každodenné chodenie po lekároch a zisťovanie, že som v poriadku, ani zďaleka nenasvedčoval môj zdravotný stav, aj keď sa táto choroba nedá nijak zmerať. To bol prvý problém, kedy som už nevedela ,ktorého lekára ešte mám navštíviť. Tak som to nechala tak no, moje vymeškávanie v škole sa prudko zvyšovalo a hodiny naberali tak na intenzite, kedy som nedúfala, že ma pustia maturovať. Za posledné dva roky školy, som vymeškala cez 200 hodín, čo sa bežne nestávalo, vždy som mala najmenej hodín z triedy a občas sa prihodilo aj ,že bolo to číslo 0.
Donútila som sa teda zavolať si o termín u psychologičky, tá ma odporučila na psychiatričku, pretože moje zdravotné a duševné problémy prevyšovali nad obyčajnými konzultáciami u psychológa a bolo treba utíšiť a stabilizovať sa formou liekov. Najskôr mi moja obvodná predpísala Sedatif PC, čo sú naozaj len cukríky, bez výrazného efektu, skôr vhodné pre ľudí, ktorým nerobí denný stres a tlak v práci dobre. Komu by aj robil. Mne osobne začal robiť problémy aj môj vtedajší priateľ, kde som psychickému týraniu bola vystavená neúnavne ,každý deň, kedy sme spolu boli, čo bolo niekedy naozaj každý deň. On to prestal zvládať a mne sa nezdalo, že lieky by zabrali.
Ak začnem po poriadku ,tak moje prvé lieky bola Elicea a k tomu Elenium. Sú to slabé antidepresíva, ktorými som začínala. Neskôr k tomu pribudol Oxazepan, ktorý mi narobil problémy s hormónmi a musela som zmeniť po pol roku užívania. Keď táto kombinácia nezaberala ,namiesto Elicey som dostala do rúk Alventu, ktorá do času bola super, mala som 75mg, čo nie je tiež veľa. Namiesto Oxazepanu mi predpísala Lexaurin, čo je podstatne silnejší liek ,ktorý nie je sranda užívať. Býva súčasťou liečby pod zámkom, keď ste zatvorený na izbe a dávajú vám podnety, aby ste našli zmysel života. Na noc som dostala Mirzaten, s ktorým som veľmi spokojná, tiež je už silnejší, dobre sa po ňom zaspáva a ukľudnuje. Túto kombináciu som brala asi rok a pol, než tesne pred maturitou som dostala od spomínaného košom. Vtedy sa mi zrútil svet, čo si budeme hovoriť, prvá láska, ak to môžem nazvať láska, pretože som dostávala vyžrať nie len od neho, ale ani doma som nebola zrovna obľúbený hosť. To mi však nebránilo sa postaviť znova na nohy, v priebehu mesiaca som začala fungovať ,vysadila som lieky.
Čo je teda skutočne tou poslednou fázou, kedy človek má na výber len tieto dve možnosti.
Sú to panické ataky, ich intenzita a prejavy sú u každého iné, preto je ťažko ich porovnávať a hodnotiť, čo je horšie a čo ešte zvládnuteľné. Niekto môže byť v ataku iba nehybný, ostane doslova ležať, iný má síce pohybovú zdatnosť, ale nemusí byť prítomný duchom, môžu sa prejaviť aj iné fyzické aspekty. Ak sa ešte zvládnete hýbať a ako tak fungovať v bežnom živote, tak vás môže stihnúť aj iná forma. Forma fyzických problémov, ktoré sa javia sprvu neškodne, ale pri neskorom objavení a dlhodobejšom neliečení, sa dostanete do značných zdravotných problémov a tu už nastupuje fáza, kedy vás zavrú na nejaký čas do spomínanej bielej miestnosti, kde sa môžete hádzať o zem koľko len chcete. Nikde nie je napísané, že sa ani v tom štádiu nedá z toho dostať, záleží len na intenzite toho, ako veľmi to chcete vyliečiť.
K tým prejavom sa troška rozpíšem, je ich naozaj veľa a človek si môže povedať ,že je to nezmysel, ale netreba podceniť nič, naozaj si sledujte niektoré správanie a zmeny zdravotného stavu na sebe, nie je to sranda a ani výplod niečiej fantázie, ako si mnohí myslia.
Môj osobný prejav bol naozaj nepríjemný. Prvý krát som za celý 19 rokov odpadla. Nikdy som tento pocit nepoznala a myslela som si, že je to len z vyčerpania. Tým sa začalo moje každodenné chodenie po lekároch a zisťovanie, že som v poriadku, ani zďaleka nenasvedčoval môj zdravotný stav, aj keď sa táto choroba nedá nijak zmerať. To bol prvý problém, kedy som už nevedela ,ktorého lekára ešte mám navštíviť. Tak som to nechala tak no, moje vymeškávanie v škole sa prudko zvyšovalo a hodiny naberali tak na intenzite, kedy som nedúfala, že ma pustia maturovať. Za posledné dva roky školy, som vymeškala cez 200 hodín, čo sa bežne nestávalo, vždy som mala najmenej hodín z triedy a občas sa prihodilo aj ,že bolo to číslo 0.
Donútila som sa teda zavolať si o termín u psychologičky, tá ma odporučila na psychiatričku, pretože moje zdravotné a duševné problémy prevyšovali nad obyčajnými konzultáciami u psychológa a bolo treba utíšiť a stabilizovať sa formou liekov. Najskôr mi moja obvodná predpísala Sedatif PC, čo sú naozaj len cukríky, bez výrazného efektu, skôr vhodné pre ľudí, ktorým nerobí denný stres a tlak v práci dobre. Komu by aj robil. Mne osobne začal robiť problémy aj môj vtedajší priateľ, kde som psychickému týraniu bola vystavená neúnavne ,každý deň, kedy sme spolu boli, čo bolo niekedy naozaj každý deň. On to prestal zvládať a mne sa nezdalo, že lieky by zabrali.
Ak začnem po poriadku ,tak moje prvé lieky bola Elicea a k tomu Elenium. Sú to slabé antidepresíva, ktorými som začínala. Neskôr k tomu pribudol Oxazepan, ktorý mi narobil problémy s hormónmi a musela som zmeniť po pol roku užívania. Keď táto kombinácia nezaberala ,namiesto Elicey som dostala do rúk Alventu, ktorá do času bola super, mala som 75mg, čo nie je tiež veľa. Namiesto Oxazepanu mi predpísala Lexaurin, čo je podstatne silnejší liek ,ktorý nie je sranda užívať. Býva súčasťou liečby pod zámkom, keď ste zatvorený na izbe a dávajú vám podnety, aby ste našli zmysel života. Na noc som dostala Mirzaten, s ktorým som veľmi spokojná, tiež je už silnejší, dobre sa po ňom zaspáva a ukľudnuje. Túto kombináciu som brala asi rok a pol, než tesne pred maturitou som dostala od spomínaného košom. Vtedy sa mi zrútil svet, čo si budeme hovoriť, prvá láska, ak to môžem nazvať láska, pretože som dostávala vyžrať nie len od neho, ale ani doma som nebola zrovna obľúbený hosť. To mi však nebránilo sa postaviť znova na nohy, v priebehu mesiaca som začala fungovať ,vysadila som lieky.
Čo vonkoncom nerobte! Ak ste vysadili lieky, očakávajte zhoršenie.
V priebehu pol roka skoro roka ,som síce chodila na kontrolu, ale lieky som si nevybrala. Čo bola najväčšia chyba, po roku bez liekov sa dostavili panické ataky. Tu sa začal boj o život, kde som dostala Alventu 150mg, Lexaurin 3mg na trojdňovú liečbu s prestávkami a Mirzaten 15mg. Paniky ,ktoré sa ma zmocňovali tak často, že som budievala našich, áno, 20 ročná žena chodí spávať k mame, lebo nevie zaspať.
Nešlo by o to, že spím sama v izbe, problém bol strach, že ak náhodou v noci zomriem ,tak to ešte môžu naši zachrániť ,keď budem spať pri nich. Prečo hovorím zomrieť. Problém mojich atakov neboli len fyzické prejavy. Nemávala som tras v rukách ,ani točenie hlavy, prejavili sa v takom silnom merítku, že som vždy mala pocit, že sa zadusím, prestanem dýchať počas spánku, alebo dostanem porážku počas spánku. Tieto stavy ma prenásledovali po roku bez liekov, od tej doby nevynechávam jedinú tabletku. Vynútila som si sedenia u psychologičky, ktoré mi pomohli zvládnuť neprežité pocity, ktoré sa prejavovali ,tak často, že som bola obmedzená nie len v práci ,ale aj spoločnosti.
Človeka s depresiou neodhadnete na prvý pohľad ,nie je to fyzická vada, ktorú je vidieť, dokonca to nemusí byť poznať z jeho správania. Každý z nás má aj zlé dni, kedy si musí ponadávať, poplakať a vypustiť paru. Problém je, ak to nevieme. Ja som bola majster v utajovaní pocitov. Nikoho to doma nezaujímalo a po každom prosení som dostala len vynadané. Začala som sa uzatvárať do seba, čo bol kameň úrazu a doma to nikto neriešil, mysleli si ,že si to namýšľam a poslali ma spať.
Pri práci, ktorá si vyžaduje 100% sústredenie a makanie na osobnom rozvoji, je pre niekoho s touto chorobou možno výhra a možno nie. Naučiť sa ovládať svoje pocity a výraz bol pre mňa najľahším spôsobom práce, Bohužiaľ, alebo našťastie, som sa rozhodla odísť, nezvládala som tlak a neustále byť medzi ľudmi mi zhoršovalo stav. Začala som sa viac cítiť bezmocná, nepotrebná a nahraditeľná. Donútilo ma to nájsť si manuálnu prácu, ktorá ma psychicky nevyčerpáva, dokonca som si urobila kurz grafiky. Určite sa tomu chcem venovať v dohľadnej dobe.
V priebehu posledného zamestnania som musela navýšiť lieky = Alventa 150mg /ráno, Mirzaten 15mg/ večer, Kventiax 25mg /večer, Lexaurin 5mg/ podľa potreby, 3 dňové terapie.
Čo sa týka atakov, tak sa vytratili, nie sú tak intenzívne, aby ma vyradili z pracovného dňa.
Nesmiem zabudnúť spomenúť aj môjho aktuálneho priateľa, ktorý pre mňa robí všetko na svete ,za čo mu patrí jedno veľké ĎAKUJEM. Sama by som tieto stavy nezvládla.
Vysvetliť našim, čo sa so mnou deje, bol naozaj mission impossible. Ich jediná odpoveď bola/je kašli na to, nerieš to, nerozmýšľaj nad tým, choď niečo robiť, choď von.....
Až kým si mamina nezažila, čo so mnou taký atak naozaj robí. Chytila ma nekontrolovateľná triška, nie tras rúk, ale tras celého tela, studený pot napriek tomu, že zima mi nebola, ale telo som mala ľadové a moje myšlienky smerovali k poslednému dňu na tomto svete. Jedna vec je, že by ste pred tým unikli, ale druhá, sú ľudia okolo vás, ktorým na vás záleží, možno ich nie je veľa, ale sú tu. Neprehliadajte ich.
Po takom silnom ataku, kedy som takmer odpadla a to mi už raz volali sanitku domov, kedy ma kriesili infúzkami a raz ma dokonca aj odviezli do nemocnice, si mamina uvedomila, že to nie je taká sranda, ako si predstavovala.
K dnešnému dňu užívam lieky 4 mesiace. Celkový čas ochorenia je 5,5 roka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára