Neviem aký názov tomu dať. Som frustrovaná je dosť výstižné.

Nejdem rozpisovat aký bol deň, lebo sa mi za ten mesiac nestalo, aby v práci bolo tak málo ľudí ako som dnes mala. Skôr ma trápia iné pocity a myšlienky. V týchto situáciach stále bádam, kde je pôvod toho, či je to len povaha, závisť, strach, nedôvera alebo to má na starosti diagnóza. Je normálne ,ak človek praje ľuďom vo svojom okolí a hlavne partnerom, aby si plnili sny, podporovali ich v každej situácii, pomáhali im v naplnení snov, ktorých sa pri nich stávame súčasťou. Rozhodený človek to ťažko zhodnotí správne, ani ja netuším ,prečo tieto veci tak prehnane beriem, vnímam ako nejaký podraz. Veď sa nedeje nič zlé. Napriek tomu to nezvládam. Priateľ sa venuje práci, kde je cestovanie nezbytné. Ja mu to nezazlievam, aj mu to prajem, ale vnutorná časť môjho ja ,sa s týmto faktom nevie vysporiadať. Preto by som rada zistila pôvod tejto veci. Nie je to prvý a zďaleka posledný ,hlúpy výplod mojej hlavy.

Predstavte si, že ste s niekým dlhé roky, všetko je super, viete sa dohotnúť a zhodnúť na čomkoľvek, ale ak sa vyberie do zahraničia bez vás, aj napriek pracovnej náplni, môže byť ako koľvek hodnoverný, vaše hlúpe nápady sa nezmenia a postoj zotrvá stále rovnaký. Niet stopy po zmenšenom alebo postupne vytrácajúcom sa negatívnom vplyve. Je to úplne bežná vec, že sa nájde situácia, ktorá si vyžiada, aby sa vaša polovička dostavila niekam bez vás, prečo to potom  neviem racionálne vyhodnotiť a vytváram si bariéru, kde sa neviem, nechcem zmeniť, je to stav ,kedy úplne zamrznem. Dá sa to prirovnať k stavu úplneho dna, keď vaše myšlienky idú smerom - prečo som nevychodil/a inú školu, prečo nerobím inú robotu, mohol/a som byť inde, keby som bol/a milionár, ja ním vlastne byť nechcem, stagnujete na toľkých bodoch a niet cesty von, doslova vyhľadáva vaše podvedomie situácie a veci, ktoré vás ešte viac tlačia ku dnu, nemiesto nápadov, rozhodnutí sa len samy seba týrame a vytvárame si imaginárne hodnoty, názory, stavy a ciele, ktoré majú tendenciu vydržať len zlomok dňa a po mesiaci si poviete, že som bol/a fakt sprostá, že som si to nevšimol/la....

Prečo aj tí, ktorí chcú z tejto choroby vyliezť von, majú tieto dna tak hlboké, že často to skončí ,ani nie pri začiatku, ešte sa ten človek nerozhodol ,že by bolo lepšie zotrvať v nejakom prostredí ,pri nejakej činnosti. Namiesto toho, si vyhľadáva samé body mrazu, akoby sa udržiaval pri živote práve tými pocitmi. V jednej téme, kde som rozoberala možné vplyvy na vznik tejto nepeknej hnusoby, som spomenula, že niektorí majú tieto pocity vyhorenia ako svoj pohon, Je to ako potreba jedla, pitia, lásky, akurát  je to veľmi odlišná forma lásky, skôr to prirovanám k stavu, kedy človek má nízky tlak a dopujú ho adrenalínom ,aby ostal pri živote, presne takto fungujú tieto pocity, keď si človek myslí, že je nepotrebný, bezcenný, takýmto spôsobom si navodí pocit, kedy jeho telo začína fungovať v móde stresu, všetky svaly, tep i mozog zvyšujú svoj výkon, lebo telo to považuje za životne ohrozujúcu situáciu a týmto spôsobom sa bráni. Ľudia s touto chorobou majú problém s uvoľnením svalstva, ktoré je touto formou stresované a vypäté, čo nie je dobré pre telo ,ani dušu. Takýmito dennými režimmi sa človek dostáva po dlhodobej stagnácií ku chorobe Depresia, ktorá si vyžaduje presne toľko času, ako sa vynaložilo na jej vytvorenie, tak i opätovné fungovanie a návrat k bežnému životu. Vedieť sa uvoľniť je v tomto smere najdôležitejšia vec, kedy si uvedomujete, že nad svojím telom nepotrebujete 100% kontrolu ,ale na základných funkciách vie pracovať svojvoľne, pocit uvoľnenia je neprirodzený a problémový. Upadá do stresu a paniky, ktorá následuje po zlom pochopení tejto veľmi dôležitej činnosti.