Tento rok bol naozaj znamenitý a niesol sa v negatívnom dianí predošlého roku. Naďalej vo mne zostali zúfalé pocity nepotrebnosti. Neustále vo mne rezonuje hádka, ktorú brat vyvolal pred mojou svadbou a tiahne sa to so mnou. Nechutenstvo komunikovať s ním a byť s ním čo i len v kontakte. Sem tam sa tvárim, že je to v pohode kvôli mame, ale vôbec to tak nie je. Žiadne maličkosti odo mňa už nedostane, žiadna výrazná pomoc, či podpora. Je to hnusné, ale to ako mi vynadal a nebol schopný sa ani ospravedlniť a všetko hádže na mňa ma len utvrdilo, že s ním nechcem mať nič spoločné.
To ako som vyrastala celý život v jeho tieni a mňa ignorovali vo veľa veciach, vo mne za tie roky proste rastie. O to viac ma mrzí, že som pred vianocami nadala mame, za niečo čo nemohla. Opäť vyhrala moja hlúposť a impulzivita, ktorá bola vyvolaná neustále hromadiacimi sa emóciami a zúfalstvom. Psychologička mi radila, aby som sa s ňou o tom porozprávala, ale viem, že by ma aj tak nepochopila a snažila sa mi to vyvrátiť. Toto bolo bohužiaľ veľmi cez čiaru z mojej strany, ale už to nevrátim a musím to nejako prekonať.
Začiatok roka vyzeral sľubne, celkom sa mi ustálila depresia a mala som dva tri mesiace celkom energiu niečo aj riešiť. Nejaké spolupráce som mala, nič prevratné, ale aspoň niečo. Potom sa črtala nová budúcnosť v zahraničí, kedy sa mi zhoršil stav. Z toho tlaku a stresu sťahovania a nového prostredia, aj keď som sa na to tešila, zjavne stres bol silnejší a môj strach z výšok sa prehĺbil a potom ako nám to nevyšlo som chytila ataky. Čo výrazne pohoršilo celý môj stav. Potom som bola mesiac sama doma, lebo muž išiel na služobku, čo bola pre mňa ukrutná výzva po takýchto stavoch. Nejak som to zvládla a dokonca som chodila za mamou, čo bolo celkom fajn.
Potom prišla vysnívaná dovolenka, ktorú som síce trochu prežila v nervozite, keď sme šli cez Alpy a potom Benátky. V Benátkach ešte aj poschodové parkovisko, kde som skoro odpadla od strachu. Všetko toto som zvládla a dovolenka vyšla na výbornú. To bolo asi jediné pozitívne v tento rok, čo vyšlo ako malo.
Tesne po dovolenke som sa tešila, že som si našla robotu, kde sľubovali normálny plat, ale žiaľ som sa nechala parádne okašľať a mám ledva 600€, čo nie je ani na nájom, takže mega super.
Po novom začínam mať sociálnu fóbiu, asi... neznášam ľudí, deti (deti som nikdy nemala rada, ale teraz ma vytáča už len keď ich vidím). Neviem sa milo rozprávať s cudzími, v robote mám jednu klientku, ktorá si urobila lacný biznis na návrhy, takže keď ju vidím v systéme, čakám aku p* zasa poslala. Necítim sa dobre v dave ľudí v obchode ani pred barákom, keď stretnem niekoho. Celé to ide do kelu.
No a posledné dva týždne roka som úplne na dne z toho, že som sa pohádala s mamou a plus tá robota a to, že som neschopná niečo robiť. Nemám energiu ani silu sa do niečoho púšťať a niečo robiť. Všetko mi príde totálne zbytočné a nezmyselné. Takže som sa rozhodla napísať sumár už teraz, lebo za posledných 5 dní už nechcem urobiť žiadne rozhodnutie a s nikým sa baviť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára