Pokus o znovuzrodenie....

 Pred pár dňami ma tak trochu chytili stavy z minulosti. Splnila som si svoj najväčší sen, a to ísť na moju najobľúbenejšiu kapelu, s ktorou som vyrastala. Prežila som s ňou celú pubertu a počúvam ich doteraz a nemyslím si, že niečo zmení môj názor. Trochu ma to ponorilo do čias, kedy som bývala tvrdohlavá a išla si za svojim. Neriešila som okolie a snažila sa aj ignorovať rodičov, keďže ma zrovna nepodporovali a nemám s nimi nejaký extra vzťah. 

Bol to moment, kedy som si všetky ušetrené peniaze vymenila za svoju prvú gitaru. Strašne ma to bavilo a tešila som sa z toho. Po pár rokoch som sa rozhodla, že ju predám a kúpim si nejakú elektriku a šuntové kombo. Aj sa mi to podarilo a niečo som si ušetrila, aby som si mohla to kombo kúpiť. Boli to super časy. Vtedy ma nič netrápilo, všetko mi bolo jedno a neriešila som čo bude ďalej. 

Kým som sa nedala dohromady so starým kamarátom, ktorého som si myslela, že poznám veľmi dobre a bude to super. Ten sa za tie tri roky, čo sme sa nevideli radikálne zmenil. Kvôli nemu som skoro nedokončila posledné dva roky školy. Neviem, či som to tu už písala, ale boli to muky, psychicky ma týral a ja som sa nechala. Aj keď som mu vynadala, nakoniec som zvesila chvost a nechala pravdu na jeho strane, aby sa to ukľudnilo. Kým neprišiel deň, kedy sme mali ísť na oslavu a on sa na mňa vykašľal a išiel tam bezo mňa. Vtedy som sa totálne zrútila a po hádke sa so mnou rozišiel. V tom momente to bolo najlepšie, čo sa mohlo stať. Pretrpela som si dva týždne, ale vrátila som sa do svojich praktických čias, kedy som triezvo uvažovala a uvedomila si, že som sa len lacno zapredala za niečo, čo som si myslela, že bola láska ako sa mi snažil veľa-krát dosvedčiť. 

Prešli asi dva týždne, čo som nevychádzala z domu a potom som sa nejak spamätala. V tom období som už vyše roka chodila k psychiatričke. Ale žiaľ sa môj stav vôbec nezlepšoval. Nakoniec bol problém on. Po rozchode sa mi podarilo dostať sa do starých koľají a nenechať so sebou manipulovať emócie. Hrdo som sa zdvihla a dokončila školu na jednotky. Zmaturovala som ľavou zadnou a na moje vlastné prekvapenie. Opäť som sa dokázala dívať na svet iným pohľadom. Samozrejme, že po pár mesiacoch sa mi snažil dovolať, lámal ma na lacné klamstvá, aby ma získal späť, ale povedala som si, že sa z neho stal egocentrický psychopat a ja nie som hračka, s ktorou sa bude hrať, kedy on bude chcieť. 

V tom období sa ma ujal môj terajší manžel, ktorý si so mnou v začiatkoch trocha vytrpel, lebo som bola ešte nervózna z predošlého vzťahu a bála sa, že niečo sa zopakuje, ale to je na iný príbeh....

Teraz som si po 15tich rokoch splnila ďalší sen a kúpila si gitaru, ktorú som vždy chcela a dokonca začala chodiť na hodiny spevu. Vrátila som sa trochu do čias puberty, ale nie je to 100%, ale len nejaké útržky, ktoré sa snažím pretaviť a zhmotniť.  Dúfam, že nie márne, sa mi raz podarí znovu naštartovať aspoň z polovice ten motor, ktorý ma vtedy hnal a dokázala som naozaj robiť veľa vecí a ignorovať okolie. Teraz mám pri sebe úžasného človeka, ktorý ma vo všetkom podporuje a snažím sa na to cieliť, aj keď sa mi to nedarí, stále mi idú hlavou hrozné myšlienky. Veľa vecí sa snažím utiahnuť, neriešiť ich, ale občas to prekypí na povrch. Samozrejme s panickými záchvatmi nie je sranda, takže ak budem aspoň na 80% rovnaká ako vtedy, mám vyhraté. Uvidíme ako dlho ma dokážu moje sny motivovať.

Sumár za rok 2024

 Tento rok bol naozaj znamenitý a niesol sa v negatívnom dianí predošlého roku. Naďalej vo mne zostali zúfalé pocity nepotrebnosti. Neustále vo mne rezonuje hádka, ktorú brat vyvolal pred mojou svadbou a tiahne sa to so mnou. Nechutenstvo komunikovať s ním a byť s ním čo i len v kontakte. Sem tam sa tvárim, že je to v pohode kvôli mame, ale vôbec to tak nie je. Žiadne maličkosti odo mňa už nedostane, žiadna výrazná pomoc, či podpora. Je to hnusné, ale to ako mi vynadal a nebol schopný sa ani ospravedlniť a všetko hádže na mňa ma len utvrdilo, že s ním nechcem mať nič spoločné. 

To ako som vyrastala celý život v jeho tieni a mňa ignorovali vo veľa veciach, vo mne za tie roky proste rastie. O to viac ma mrzí, že som pred vianocami nadala mame, za niečo čo nemohla. Opäť vyhrala moja hlúposť a impulzivita, ktorá bola vyvolaná neustále hromadiacimi sa emóciami a zúfalstvom. Psychologička mi radila, aby som sa s ňou o tom porozprávala, ale viem, že by ma aj tak nepochopila a snažila sa mi to vyvrátiť. Toto bolo bohužiaľ veľmi cez čiaru z mojej strany, ale už to nevrátim a musím to nejako prekonať. 

Začiatok roka vyzeral sľubne, celkom sa mi ustálila depresia a mala som dva tri mesiace celkom energiu niečo aj riešiť. Nejaké spolupráce som mala, nič prevratné, ale aspoň niečo. Potom sa črtala nová budúcnosť v zahraničí, kedy sa mi zhoršil stav. Z toho tlaku a stresu sťahovania a nového prostredia, aj keď som sa na to tešila, zjavne stres bol silnejší a môj strach z výšok sa prehĺbil a potom ako nám to nevyšlo som chytila ataky. Čo výrazne pohoršilo celý môj stav. Potom som bola mesiac sama doma, lebo muž išiel na služobku, čo bola pre mňa ukrutná výzva po takýchto stavoch. Nejak som to zvládla a dokonca som chodila za mamou, čo bolo celkom fajn. 

Potom prišla vysnívaná dovolenka, ktorú som síce trochu prežila v nervozite, keď sme šli cez Alpy a potom Benátky. V Benátkach ešte aj poschodové parkovisko, kde som skoro odpadla od strachu. Všetko toto som zvládla a dovolenka vyšla na výbornú. To bolo asi jediné pozitívne v tento rok, čo vyšlo ako malo.

Tesne po dovolenke som sa tešila, že som si našla robotu, kde sľubovali normálny plat, ale žiaľ som sa nechala parádne okašľať a mám ledva 600€, čo nie je ani na nájom, takže mega super. 

Po novom začínam mať sociálnu fóbiu, asi... neznášam ľudí, deti (deti som nikdy nemala rada, ale teraz ma vytáča už len keď ich vidím). Neviem sa milo rozprávať s cudzími, v robote mám jednu klientku, ktorá si urobila lacný biznis na návrhy, takže keď ju vidím v systéme, čakám aku p* zasa poslala. Necítim sa dobre v dave ľudí v obchode ani pred barákom, keď stretnem niekoho. Celé to ide do kelu.

No a posledné dva týždne roka som úplne na dne z toho, že som sa pohádala s mamou a plus tá robota a to, že som neschopná niečo robiť. Nemám energiu ani silu sa do niečoho púšťať a niečo robiť. Všetko mi príde totálne zbytočné a nezmyselné. Takže som sa rozhodla napísať sumár už teraz, lebo za posledných 5 dní už nechcem urobiť žiadne rozhodnutie a s nikým sa baviť...  

Motivácia vs. Demotivácia

 Aktuálne bojujem s veľmi zlou pracovnou skúsenosťou. Rada by som verejne povedala o tejto firme, ako zdiera svojich zamestnancov resp. externých grafikov a zneužíva ich. Na začiatku vám nahovoria, ako si stojíte za svojím a ste schopní si zarobiť pekné peniaze. Mzda bola škálovaná od 400-2500 €, kde 400 € je pre zväčša brigádnikov popri škole, no žiaľ som sa po dvoch mesiacoch 9 hodinovej smeny kedy som bola nonstop pri PC a makala, nedostala ani na sprostých 600 €. Je to strašne úbohe ako lákajú nových externých dodávateľov a potom vás takto vykorisťujú. 

Viem, že aj keby sa naskytla iná práca, určite by som si vždy vybrala toto, práca z domu a robím grafiku ako som chcela. Len ten ich sľubovaný plat nie je ani tretina toho a pri plnom úväzku sa z toho vyžiť nedá. Keby som našla nejaké verejné fórum, kde sa to rieši, určite sa tam ozvem a rada prispejem mojimi bohatými skúsenosťami, ktoré som za tieto dva mesiac nebrala. 

Bojujem s motiváciou a demotiváciou zároveň. Snažím sa mať na pamäti, že keby som na úrade práce nedostanem ani tých 400 €, ale za ten stráveny čas a energiu to nestojí. Každý deň sledujem ponuky a posielam životopisy. Ráno vstávam s nehoráznym stresom a tlakom. Mám problém vstať z postele. Keď sa prihlásim do práce, tak to trocha opadne, ale keď tam vidím, že nemám nič na robote, som z toho frustrovaná. Strašne sa mi táto robota zhnusila. Keby viem ako, tak urobím o tej firme také neskutočné povedomie, že žiaden grafik tam nikdy nepáchne. 

Motiváciu mám vypadnúť z tejto zmluvy okamžite... už teraz sa teším a plánujem ako sa na nich vyserem zo dňa na deň, len aby som si našla novú prácu. No moja motivácia potom rýchlo klesá s mojím mizerným portfóliom. Nemám z bývalej práce zrovna skvosty, ktorými by som sa mohla pochváliť. Ako som hovorila v predošlom článku, ten zabitý rok si bude vyčítať asi naveky. Teraz občas niečo urobím, ale nie je to nič prevratné a hlavne, po celom dni v "robote" som z tej práce tak znechutená, že nemám žiadne nápady ani predstavy tvoriť niečo. Potom ma na chvíľku premôže motivácia skúsiť osloviť miestne firmy o spoluprácu. Tam som zas brzdená portfóliom a opäť som na dne. Stále sa zviecham zo zeme a nebaví ma to už. Nemám úžasnu školu, skvelé kontakty ani bohatých rodičov a tým mi klesá aj chuť do života. Vôbec sa neviem potešiť, všetko strašne rýchlo vyprchá a mizne. Nevládzem sa ani sústrediť na robotu, ktorá ma absolútne neštve, aspoň si to hovorím, ale vnútorne ma to strašne zožiera a neviem to prekonať. Nedarí sa mi to prelomiť a donútiť podvedomie, že je to kravina a nebudem tu dlho. Na rozlúčku im napíšem krásnu správu ako zaobchádzajú s nami a ako dúfam, že to krachne čím skôr! 

Bojím sa, či ešte budem schopná tvoriť a tešiť sa z tej roboty. Najlepšie sú inzeráty "vytvoríte grafiku z ktorej padneme na riť" a podobné žvásty, ktoré ma okamžite odradia vôbec tam poslať žiadosť. 

Som zúfalá, dúfam, že toto zlé obdobie sa skončí, trvá to už dva roky a už som naozaj unavená... 

Odsúdená samote

Málo kedy si sama pustím nejaký film. Dnes som bola opäť sama doma, vlastne som sama celý týždeň. Nejak mi napadlo pustiť si Yesman. Ten film mám celkom rada, ale skôr ako komédiu, než ako motivačný film. 

Dnes som popri tomrozmýšľala, prečo sa tak veľmi neznášam a prečo je všetko také čierne. V tom filme mal dvoch kamošov, ktorým na ňom záležalo a nútili ho do spoločnosti. Ja presne opačne, nemám nikoho, kto by sa o mňa zaujímal. Vraj mám pár kamošov, ale tí si nespomenú aký je rok dlhý, kým sa neozvem ja. Čiže takí kamoši na nič. Môžem povedať, že vlastne o mňa nejaví záujem nikto, okrem môjho muža, asi preto, keď niekam mám ísť, tak idem najradšej s ním. Dokonca ani vlastná rodina mi nezavolá len tak, aby niečo nepotrebovali. Nemám sa s kým porozprávať, ani sa vykecať a popravde, tým že sú všetky vzťahy také suché, ani nemám chuť sa s niekým rozprávať. Vždy som bola sama na všetko a je to tak aj teraz. Keby sa mi aj niečo stalo, tak nepríde za mnou nikto. 

Je to smutné zistenie, nakoľko mi je veľmi zle medzi stenami doma. Už som zo všetkého unavená a mám plné zuby ľudí. Nemám chuť sa niekomu ozvať, ani mi nenapadne. Ak sa nám podarí odísť, tak pôjdem v tichosti a nikomu nedám nič vedieť. Aj tak to je každému jedno, kde som a či vôbec som. Najdôležitejšie mám pri sebe a ostatní mi môžu byť ukradnutí. 

Áno, štve ma to, cítim, že potrebujem kontakt a mať niekoho na dosah, ale zjavne nemám čo ponúknuť. Som úplne zbytočná a bezcenná. Asi sa s tým musím len zmieriť. Vždy som na všetko bola sama a asi mi je to súdené. Musím prekonať nenávisť voči sebe a akceptovať to. Netuším ako, ale možno časom sa niečo zmení. Donútiť sa prvorade myslieť iba na seba a všetko ostatné odsunúť preč a nebrať na to ohľad. Vykašľať sa na všetkých a dokopať sa k veciam, ktoré ma kedysi zaujímali, momentálne ma nič nebaví, ani nič nezaujíma. Neviem sa z ničoho tešiť, čakám kedy to zo mňa opadne. Trvá to už hrozne dlho a už nemám síl s tým bojovať a tváriť sa, ako mi je super, keď mi je úplne na nič.